Dni potom - 12

Kira sa otočila. „To nie je možné! Oni? Prečo?“ Hľadela na ľudí, ktorí práve prišli. Pohľad jej ostal visieť na tom poslednom...
„Pein. Čomu vďačím za túto malú, rýchlu návštevu?“ Spýtala sa s veľkou dávkou irónie.
„To vieš, chýbala si nám.“ Zvláštne sa uškrnul. „Tu žila ona?“
„Ak tým myslíš Chinatsu, tak áno. Žila tu.“ Zamračila sa. „Dúfam, že pokračujete v ceste. Ja mám inú prácu, než sa tu s vami zakecávať...“
„My sme sem veľmi ísť nechceli. Hoci ja ťa rád vidím.“ Zasmial sa Deidara.
Truľo. Uškrnula sa.
„Ale, niečo sme počuli o Sabikim, tak...“
„O ňom? Čo?“ V sekunde stála pred ním.
Všetci zmeraveli od náhlej zmeny jej postoja. V jednej chvíli sa na nich uškŕňa a o minútku neskôr sa mení na chladného zabijaka s divým výrazom v očiach.
„No, my sme počuli, že odišiel do jedného sídla. Kde kedysi žil jeden veľký klan. Ako sa to...“ Deidara sa škrabal na hlave a snažil si spomenúť.
„Zakki bola tá rodina,“ ozval sa Itachi.

No jasné. Kde inde by bol? Čaká tam na mňa. Vie, že prídem. Po tomto určite. Sviniar jeden!

„Kira, to urobil on?“ Spýtal sa Pein.
Pozrela na neho, snažiac sa ukryť bolesť, ktorá sa jej ukazovala v očiach, ale aj tak z nej vyžaroval smútok.
„Áno, aj toto.“ Otočila sa mu chrbtom, aby nevidel, ako sa tvári. „Vieš, Pein, našla som svojho otca.“ Zovrela päste...
„Otca? Nezomrel ti už dávno?“ Ešte si pamätal na to, keď mu v slabej chvíľke porozprávala o svojej minulosti.
„Môjho pravého Otca,“ zdôraznila.
„Ako pravého?“ Nechápal stále Pein.
„Môj biologický otec je ten, po ktorom idem už toľké roky. Tori Sabiki.“ Naštvane kopla do skaly, a tá odletela niekam do neznáma.
„On je tvoj otec...“ To je teda prekvapenie! Pein jej hľadel do očí. Videl v nich smútok, nenávisť, zlosť. Nedarilo sa jej to skryť.
„Zabil aj moju učiteľku, ktorá mi to však pred smrťou stihla povedať. A on o tom nevie. Ja mu to poviem, až keď mi bude umierať pri nohách!“ Pozrela na neho a z celého jej tela sálalo veľké odhodlanie.
„Ak by si chcela p...“ Začal Pein, hoci vedel, čo mu na to povie.
„Nie, toto musím urobiť sama. Na tú bitku som sa pripravovala celé tie roky. A nesmiem zlyhať. Nesmiem... Ale ďakujem.“ Usmiala sa na neho.
„Čaká ma ešte veľa práce, tak zbohom,“ povedala im, rýchlo sa otočila a zmizla v podzemí. Nechcela sa lúčiť.

„Rád by som videl ten boj,“ povzdychol si Itachi a ostatní len prikyvovali.
„Ona nás tam nechce, a ani sa jej nedivím. Ak či onak, čoskoro sa dozvieme výsledok.“ Peinovi zvláštne stislo srdce. Čo je to? Kývol im na odchod a jeden po druhom odtiaľ mizli...
****

„Hotovo. Môžem vyraziť.“ Zbalila si posledné zbrane, zvitky, trochu jedla a vyšla von na dvor.
Kráčala k hrobu Chinatsu. Budete na mňa hrdá. Nesklamem vás, nebojte sa. Letmo sa dotkla náhrobku a išla preč.
Pri ruinách kedysi veľkej brány, sa obzrela. Hľadela, ako slnko osvetľuje zvyšky domu i lesa.
Tu som prežila sedme rokov svojho života. Asi sa sem už nevrátim. Aj keď, ak sa dožijem staroby, tu by sa pekne umieralo... Mykla hlavou, aby vyhnala tieto myšlienky a vydala sa na cestu domov. Do jej pravého domu, kde ju čakal jej otec...
****

„Nič sa tu nezmenilo. Len to tu zarástlo.“ Išla cez vysokú trávu k dverám domu. Vedela, kde bude. Je tam len jedna miestnosť, vhodná na boj. Aj keď nechápala, prečo nechce byť vonku.

Roztvorila dvere a vošla dnu. Kráčala nádvorím až k tréningovej hale. Cítila ho. Až tak, že ju zamrazilo.
Odtiahla stenu, prekročila prah a zbadala ho. Sedel na zemi, na opačnom konci haly.

„Konečne si tu. To ti to trvalo. Myslel som si, že ma chceš čo najrýchlejšie zabiť.“ Zasmial sa.
„Neboj sa, smrť býva niekedy pomalá, ale je istý,“ povedala chladne a jeho prešiel smiech.
„No dobre,“ postavil sa. „Nebudeme to predlžovať.“ A bez varovania sa rozbehli proti sebe. Cestou už robili pečate...
****

Miestnosťou sa ozývalo mierne dychčanie, rinčanie, výkriky a nadávky. Potom tupý úder a zase od znovu.

Dve postavy stáli proti sebe. Na oboch bolo vidieť únavu. Žena mala v každej ruke krásnu katanu a muž mal v jednej bodec a v druhej veľmi starú katanu. Avšak vek na nej nezanechal žiadne stopy...

„Si naozaj dobrá,“ povedal pochvalne. A aj s veľkým údivom.
„Ďakujem, ja viem. Snažila som sa,“ odvrkla mu.
„Trochu zrýchlime,“ a v tej istej sekunde zaútočil, ledva sa stihla brániť.

Akoby bol všade. Kira nestíhala. Vtom niečo nechutne mľasklo a ona sa pozrela dole. Sabiki jej do boku zabodol bodec a katanou ju prirazil ramenom o stenu.
Vykašľala krv. „Ku*va!“
Odstúpil od nej. „Nie si až taká dobrá.“ Pomaly z nej vytiahol zbrane a začal sa prechádzať okolo. „Vieš, obe sú napustené tým jedom, takže...“ Zasekol sa. Neveriacky sa otočil a pozrel na ňu. Stála za ním, celá krvavá a smiala sa.
„Nikdy sa neotáčaj k nepriateľovi chrbtom,“ povedala mu.
„Ale... Jed...“
„Mám protijed,“ uži si tú bolesť!
Nasucho prehltol a sklopil oči. Jednou katanou mu prerazila brucho, druhú mu zabodla do stehna.
Skopla ho na zem. Teraz ona veľmi pomaly vytiahla z neho zbrane a utrela si ich do jeho oblečenia. „Chudák!“ Odstúpila.
„Ty mrcha!“ Posadil sa a natiahol ruku.
„Dopekla!“ Rýchlo ustupovala, ale to on už vystrelil. Nemohla sa pohnúť, aj tak nemala šancu sa tomu vyhnúť. Obrovská fialová guľa už bola pri nej.
Vtom ju niekto silne odsotil a schytal to za ňu.
Natočia k tej osobe hlavu. „Nie!!!“ Skríkla...
****

„Itachi, Kisame, nevideli ste Peina?“ Pýtala sa nervózne Konan.
„Nie,“ pokrútili obaja hlavou.
„Nevidel som ho odvtedy, ako sme sa vrátili,“ dodal Itachi.
„Zato ja áno. Bol veľmi nervózny. Potom niekam odišiel,“ uvažovala nahlas ona.
„Nie pre Riko a jej otca?“ Zamiešal sa do rozhovoru Hidan.
Ja som to vedela! Išiel za ňou! Cítim, že sa stane niečo zlé. Konan znervóznela ešte viac a išla do izby.
„To nevyzerá dobre,“ ozvala sa Zetsuova biela polovička.
„Ale no tak, vidieť všetko na čierno je moja práca,“ hnevala sa čierna.
„Išiel by za ňou?“ Premýšľal Kisame nahlas.
Itachi len pokrčil plecami.
Zrazu niečo buchlo a dnu vtrhol Deidara. „Konan práve odišla. Neviete kam?“
Načo sa všetci ostatní zdvihli a išli tiež...
****

„Pien!“ Vrhla sa k nemu. Schytal plnú dávku. Oblečenie mal potrhané. Telo na mnohých miestach dokaličené. V bruchu mal veľkú dieru. „To nie...“
Opatrne ho nadvihla, keď vtom zbadala jeho plece. Hviezda! To nie je možné! „Ty si...“ Otvoril oči...
„Som tvoj brat,“ dokončil za ňu.
„Ako dlho o tom vieš?“ Pýtala sa ho prekvapene.
„Chvíľu. Došlo mi to, keď som si poskladal súvislosti. Ale som rád, že to viem.“ Šťastne sa usmial a zavrel oči. Zamdlel od veľkej straty krvi.

Kira ho opatrne položila späť na zem. Potom sa otočila a pozrela sa na muža, ktorý sa pred ňou škľabil. „Tak toto ti neodpustím!“ Postavila sa.
„No to je toho, aspoň vás bude menej. A čo mi urobíš? Už ma konečne zabiješ?“ Uškrnul sa.
„Predstav si, že áno.“ Natiahla pravú ruku a konček jej začal zlatisto svietiť. „Ale najprv ti niečo poviem.“
„No, čo takého?“ To už stál aj on.
„Vieš, moju mamu donútili vydať sa. Ale prečo, to si asi nezistil, však?“ Pozerala, ako mi temnie tvár. „Preto, lebo bola tehotná. Čakala mňa.“ Usmiala sa na neho. „Otec.“
„Otec?“ Zopakoval prihlúplo. Ona je moja dcéra? Ale to nemôže byť pravda!
„Možno tomu neveríš, ale je to tak. Keby si nebol taký zaslepený, prišiel by si na to už vtedy. Ale dosť už o tom. Teraz umrieš!!!“ Zavrela oči, sústredila sa a vypálila.
Celá miestnosť sa rozžiarila ako zlato. Nič nebolo vidieť. Ani Kira a ani Sabiki nič nevideli.
Vtom začula Kira silný výkrik. Uprostred zlatej masy zbadal ľudské telo. Postupne strácalo na forme, až úplne zmizlo.
Svetlo sa stratilo a Kira zbadala, že na mieste, kde stál on, sú len kosti. Vrhla tam ešte pohľad a potom išla rýchlo za Peinom.
Snažila sa ho prebrať, ale nedarilo sa jej to. Vtom začula nejaké kroky a niekto vošiel. Ona!