Dni potom - 03

Hm, je to zvláštne. Čo mi to len napadlo? Zatiaľ nikto, komu som sa predstavila ešte neprežil a tu som nechala žiť až troch ľudí. Prečo? Zhlboka si povzdychla. Ja viem, preto lebo už ma nudilo to obyčajné a rýchle zabíjanie. Takto to bude väčšia zábava, keď ma budú čakať. Budem musieť dávať aj pozor. Hehe. Ale aspoň to bude zaujímavejšie. Pozrela sa na oblaky nad hlavou a smutne sa usmiala. Ako keby to bolo len včera, keď som zakopávala kúsky tiel mojich príbuzných a keď som sa stala tým čím som teraz. Zabijakom. Keď som bola malá, nikdy som si nemyslela, že by som dokázala zabiť človeka bez mihnutia oka. Veď aj zabitie muchy mi robilo problémy. Ale po tom, ako sa to stalo, mi už nič iné ani nezostávalo. Bože to je už desať rokov! Až ju to zarazilo. Desať rokov, čo som bez nich. Hm, jeden rok som sa učila doma všetky naše tajné techniky a deväť rokov som sa zdokonaľovala. Hádam som už pripravená. Zavrela oči a spomínala, ako prvýkrát zabila človeka. To bolo na tej farme. A ponorila sa do spomienok.

„Hej! Taryuu! Poď sem! Čo to má znamenať? Jasne som ti povedal, aby si tie zbrane riadne vyčistil a dal do tej výstavnej skrine! Čo si myslíš, ty malý darmožráč, že ťa tu budem chovať zadarmo a ty ani prstom nepohneš?“ Vysoký muž kráčal k malému chlapcovi, ktorý sa krčil pri stene starého domu.
„Prosím, ja už to neurobím, Miko-sama, hneď bežím a pôjdem to napraviť.“ Chlapec sa celý triasol od strachu.
Muž sa hrozne začal smiať, až sa mu natriasalo jeho veľké brucho. „He, tak to urobíš potom. Teraz mám inú prácu ja na robote.“ A škaredo sa uškrnul. Pomaly vytiahol spoza pása bič, na ktorého konci boli malé olovené guľôčky a natiahol ruku. Keď dopadla s bičom na chlapcov chrbát, ten strašne zakričal, bola to hrozná bolesť. Hoci ho takto trestal často, nikdy na to nebol pripravený. Asi po piatom dopade zrazu muž ustrnul v pohybe. Pomaly sa otočil a ledva dýchal. Do chrbta ho totiž tlačila dosť ostrá katana.
„Tak tebe sa páči byť malých chlapcov? Áno? Asi by som ti mala ukázať, ako sa mne páči zase toto,“ neznáma osoba mu vzala bič z ruky a švihla ho po tvári. Muž zaryčal od bolesti a uskočil od nej.
„Ale, kamže sa ponáhľaš? Ja som ešte len začala.“ A dievča pomaly išlo k nemu a muž pred ňou ustupoval, až kým nevošli do domu a on nemal kam ujsť. „Tak a teraz čo?“ Zasmiala sa a zatočila bičom vo vzduchu. „Je to milá vecička, však? Taká užitočná, ale dosť pomalá, keď sa jedná o zabíjanie. Na to sú lepšie tieto veci,“ a začala vykladať kunaie, shurikeny a katanu vedľa seba.
„Čo s tým ideš robiť?“ Miko sa klepal od strachu ako predtým ten chlapec.
„Nič dôležitého. Len si niečo potrebujem vyskúšať.“ A hľadela ďalej na zbrane.
„A čo takého to je?“ Vyschlo mu v krku.
„Či ťa budem môcť zabiť.“ Vzala kunai a hodila ho po ňom. Zabodol sa mu do ruky a prišpendlil mu ju o stenu. Zavyl od náhlej bolesti. To už letel druhý smerom na druhú ruku a aj tá už bola o sekundu nabodnutá na stene.
„Prestaň!“ Kričal ako Taryuu.
„Buď ticho! Prestal si ty, keď ťa o to prosil ten malý? Nie, tak sklapni!“ Je to nuda, nebaví ma toto, ukončím to. Vzala do rúk katana a jedným švihom mu odsekla hlavu. „A je pokoj.“ Vyšla z domu a zastala pred Taryuyom. „Teraz si voľný. Už ťa nebude otravovať. Prepáč mi ten bordel, ale to sa dá umyť.“ Otočila sa, že ide preč, keď zacítila niečiu ruku na plášti.
„Ďakujem. Keď budete mať cestu okolo vždy sa tu stavte. Ste tu vítaná.“ A Taryuu sa mierne začervenal, keď sa na neho usmiala. Potom zmizla.

Hm, tak to bola moja prvá obeť. Je vidno, že to mám v krvi, aj keď matka nás od toho chcela uchrániť. Mám v sebe viac z otcovej strany. Aj keď neviem, či je to dobré. Ale zatiaľ sa mi to viac vypláca. Ako aj vtedy, keď som išla do učenia tej starej babizne, čo ma tam skoro zabila svojimi tréningami . Ako sa to volala? Aha, Chinatsu. Ach jaj, to boli časy.