Biela smrť - Akemi I.

Tento príbeh nie je ani tak o mne, ako skôr o mojom......povedzme, že priateľovi.Je to príbeh o zvláštnom a nečekanom cite, ktorý zahorel medzi dvoma ľuďmi.O cite, ktorý bol predurčený k zániku.Príbeh, o chladnom mužovi, ktorému zmenil život jeden krehký a nevinný chlapec.Chlapec ho naučil milovať, nenávidieť, chrániť, ale hlavne ho naučil mať strach, ktorý nikdy predtým nepociťoval.Ak chcete počuť ich príbeh, musím vám vyrozprávať aj ten môj.Som Akemi Shinsei a celý svoj život pracujem pod vedením Hakushiho – najlepšieho nájomného zabijáka v celom Japonsku.
,,Cŕŕŕŕŕń...´´Zazvonil telefón.Vedel som, že príde práca.
,,Počúvam.´´
,,Ste dobrý?´´Ozval sa v telefóne chrapľavý hlas.Bol tak nepríjemný a slizký až mi behal mráz po chrbte.
,,Nie!!!Som najlepší.´´
,,Výborne.Presne vás hľadám.Pošlem vám mailom adresu.O polnoci vás tam čakám a verte mi, že nemám rád čakanie.´´Po týchto slovách hlas zmizol a nahradilo ho pípanie.Zadíval som sa na veľké kožené kreslo stojace oproti mne a postavu pohodlne sediacu v ňom.Bol to on, pán Hakushi.Pán nad životom a smrťou.Môj pán.
,,Akemi, počul si to.Máme prácu.Priprav všetko potrebné.´´
,,Hai.Hneď to bude.´´
Jeho hlboký hlas sa niesol miestnosťou a odrážal sa od chladných stien naspäť k jeho kreslu.Zbožňoval som ten hlas.Vždy mi dodával silu a nádej.Aj vtedy.Vtedy pred deviatimy rokmi....Kedysi som mal rodinu – matku, otca, aj brata – no to je jediné čo si pamätám.Keď som mal desať, rodičia ma predali obchodníkom z bielym mäsom.Neviem prečo, nemusím to vedieť, nechcem to vedieť...Nastúpil som do auta, ešte netušiac čo ma čaká a už nikdy neuvidel rodný domov.Smiešne, po toľkých rokoch už ani neviem, kde to je.Nevidím už ani tváre rodičov, ani tú bratovu.Nepočujem ich hlasy.Necítim ich vôňu.Šli sme dlho, veľmi dlho, kým sme došli do cieľa.Vytiahli ma z auta a ťahali do veľkej miestnosti bez okien.Hodili mnou o studenú zem bez kúska citu a ja som videl len zaťahujúce sa dvere a počul cuknúť zámok.Zdvihol som sa z chladnej zeme, otočil sa a neveril vlastným očiam.Nebol som sám.V rohu miestnosti sa krčilo niekoľko zúbožených bytostí.Neviem koľko ich bolo, ale pohľad na ne trhal srdce.Doráňaný, špinavý,pery suché od smädu a oči vydeseného zvieraťa.Príšerný pohľad.Dvere sa znova otvorili a dovnútra vošli traja muži v čiernych oblekoch.
,,Zoberte toho nového a tých dvoch tam vzadu.´´Ozval sa jeden z nich a ukázal na mňa a ďalších dvoch chlapcov.Každý z mužou chytil jedného z nás a ťahali nás dlhou chodbou.Nevedel som kam nás ťahajú, ani prečo to robia.Zastavili sme sa pred dverami.Muž, držiaci mňa zaklepal.Po povolení otvoril dvere a hodil ma dovnútra.Neviem, čo sa stalo s tými dvoma a nikdy sa to zrejme nedozviem.Zdvihol som zrak zo zeme a zbadal obrovskú červenú posteľ a mužskú postavu, ktorá sa pomaly blížila ku mne.Automaticky som cúval kým som nenarazil na chladnú stenu za mnou.Postava bola čoraz bližšie a ja sa čoraz viac klepal.Zastavil tesne predo mnou a díval sa na mňa.Usmieval sa akýmsi nechutným úsmevom a čosi si šomral.Schmatol ma za ruky a dovliekol k posteli.Hodil ma na ňu a jedným prudkým pohybom zo mňa strhol šatstvo.Bál som sa.Bál som sa čo príde ďalej.Bál som sa ako ešte nikdy.Muž si chvíľu premeriaval moje nahé detské telíčko a začal si rozopínať opasok.Rýchlym pohybom ho vytiahol z nohavíc a zviazal mi ním ruky.Plakal som, kričal no nič a nikto mi nepomohol.Jazykom mi oblizoval bradavky-najprv jednu, hneď nato druhú-a rukou hladil po stehne.Snažil som sa pohnúť no nešlo to.Ucítil som jeho ruku na mojom krku, ktorý zvierala.Druhá ruka sa posúvala čoraz vyššie po mojom stehne, až k môjmu vstupu.Vedel som čo teraz príde a kričal som stále viac.Nič.Vsunul do mňa prst.Bolelo to.Tak neskutočne to bolelo.Hrýzol som si pery a ucítil kovovú chuť krvi.Pohyboval ním.Najprv pomaly, no potom zrýchlil.Cítil som to.Jeho nechutný úmysel, jeho slizké pohľady.Všetko som cítil.Vtláčal sa do mňa aj druhým prstom, keď v tom sa rozrazili dvere.Muž rýchlo vyskočil na nohy a zadíval sa na postavu stojacu v tieni dvier.
,,Kto si, že sa opovažuješ ma vyrušiť?Ukáž svoju tvár!!!´´Zakričal na neho.
,,Som ten najlepší!“Ozvalo sa a z tieňa vystúpila vysoká štíhla postava v dlhom čiernom kabáte.Mal elegantný oblek a košeľu rovnakej farby a čierne kožené topánky.V jednej ruke zvieral strieborný revolver a v druhej katanu.Najkrajšie na ňom však boli jeho vlasy.Boli dlhé až po jeho pás a mali farbu tak bielu a nevinnú, že osvetľovali celú miestnosť.Zdvihol zbraň a namieril ju rovno proti mužovi vedľa mňa.Všimol som si ako rýchlo stráca farbu v tvári a dvíha ruky na znak vzdania sa.
,,T-t-ty si Hakushi-Biela smrť!!!Nechaj ma!!!Ja chcem žiť!!!´´Ozývalo sa miestnosťou prosíkanie a následne dva výstreli-jedna do hrude a druhá do hlavy.Mlčky som tam sedel a neveril vlastným očiam.,Som zachránený.Ale skutočne som?´To boli jediné myšlienky, ktoré mi lietali hlavou.Jeho pohľad sa zameral na mňa.V jeho šedých očiach bol chlad.Taký chlad, že vám behá mráz po chrbte.Podišiel ku mne a zahnal sa katanou.Strachom som zavrel oči.Nič.Otvoril som ich a videl, ako odchádza.Ruky som mal voľné a roťatý opasok ležal vedľa nich.,Aha tak preto sa zahnal tou katanou.´Prebehlo mi mysľou.Postava pomaly mizla v tme a ja sa nezmohol na žiadny pohyb.
,,P-p-p-počkaj.Vezmi ma so sebou.Nechcem tu byť.Prosím.´´Vykríkol som za ním z posledných síl ani sám nechápem prečo.Ticho.Jeho biele vlasy pohlcovala temnota.Nezastavoval.Ticho som začal plakať.
,,Poď!!!´´Ozvalo sa kdesi v tme.Ten hlas bol hlboký a hrubý a predsa do mňa v niesol toľko nádeje.Pozbieral som zbytky síl a rozbehol sa za ním.Nezastavoval.Nepozrel sa na mňa.Neprehovoril.Kráčal som vedľa neho a chytil sa jeho čierneho kabáta.Vtom ma jeho veľká ruka pohladila po ramene a viedla von z tých zatuchnutých priestorov.Jeho ruka.Tak veľká.Tak teplá.Tak jemná.Človek by až neveril, že ňou práve zabil človeka.Viedol ma dlhými chodbami až k východu.
,,A čo ostatný?Nebol som tam sám.´´Vypadlo zo mňa keď sme vychádzali pred budovu k jeho autu.
,,Budú v poriadku.´´Posadil ma do auta, prikryl ma svojim kabátom a viezol preč od tej nočnej mory.V jeho hlase bola cítiť istota.Asi by ste si povedali, že bolo hlúpe veriť osobe, ktorá pred vašimi očami zastrelila muža, no v tej chvíli bol mojim zachráncom.Díval som sa na jeho tvár.Bola tak pokojná.Časom sa mi obraz vytrácal a ja behom chvíle zaspal.Zobudil som sa v teplej posteli oblečený, čistý a ošetrený.Pretrel som si oči a rozmýšľal, kde som.Izba bola obrovská, zariadená v starodávnom štýle.Hodiny ukazovali niečo pred polnocou.Vstal som a potichu vyšiel z izby.Chodba bola dlhá a osvetlená iba mierne.Dobové stolíky a obrazy sa tiahli celou jej dĺžkou.Na každej strane bolo niekoľko dverí.Prechádzal som pomaly okolo a neodvážil sa vstúpiť do žiadnych z nich.Došiel som až k schodom a dole počul praskot horiaceho dreva.Ticho ako myška som postupoval nižšie a zamieril k izbe, ktorú osvetľovali plamene.Videl som kožené kreslo, ktoré stálo oproti krbu, kde plamene oblizovali jeho čierne bočné steny.V kresle sedela postava a zo záujmom čítala akúsi knihu.Okamžite som spoznal tie biele vlasy.Stál som tam a rozmýšľal, čo urobiť.Jeho pohľad zdvihol od knihy a uprel ho na mňa.
,,Kde to som?´´Spýtal som sa nesmelo.
,,Som Hakushi a si v mojom dome.Pamätáš si niečo?´´Pokojným hlasom mi odpovedal a nespúšťal ma z očí.Na znak súhlasu som mu iba prikývol a on pokračoval.
,,V poriadku.Odteraz zabudneš na svoje meno, nech je akékoľvek.Od dnes sa voláš Akemi Shinsei a budeš tu pre mňa.Ak poviem skoč z okna, tak skočíš.Ak poviem aby si mi priniesol niekoho hlavu,-´´
,,Spýtam sa aká má byť prepečená.Chápem.´´
,,Učíš sa rýchlo, to sa mi páči.Kým si so mnou, nič ti nehrozí.Môžeš byť pokojný.Choď si ešte odpočinúť, zajtra ťa čaká ťažký deň.´´Nepatrne sa usmial a znova sklopil oči ku knihe.
Áno.Pochopil som. Vrátil som sa do svojej izby a ľahol si späť do postele. Bol som jeho otrok.Cez to všetko sa ku mne tak nikdy nechoval.Som s ním už deväť rokov.Nikdy som sa nepokúsil utiecť, veď nebolo prečo.Choval sa ku mne ako k synovi a nie otrokovi.Mal som učiteľov, trénerov a všetko po čom som túžil aj keď toho veľa nebolo.Bol som stále s ním a verne mu slúžil.On bol môj život.On bol môj pán.No dnes sa malo všetko zmeniť.