Begin 01-Sometimes I lie myself that I am not alone

Francúzsko, Servon
„Tak osamelý. Človek by sa nikdy nemal cítiť tak sám, ako ja teraz.“ Pomyslel si chlapec. Sám schúlený v rohu, objímal si kolená a z tváre mu bolo vidno akurát belasé vystrašené oči. V sirotinci ho volali Coyote. Bol samotár. Nikto sa nepokúšal nadviazať s ním akýkoľvek kontakt. Coyote bol odpadlík už v mladom veku, bol tichý, na prvý pohľad bojazlivý, pritom sa ho však každý bál, nikto sa k nemu nepribližoval. Svojich rodičov nepoznal. Nemal žiadnu peknú spomienku na minulosť. Pamätal si ako sa v šiestich rokoch ocitol v tomto sirotinci čo sa stalo predtým nevedel, lepšie povedané, nezaujímalo ho to. Preklínal všetkých ktorý ním opovrhovali. Chcel sa ich zbaviť, ale keby to predsa urobil, bol by ešte viac osamelí... nie, to nepripadalo do úvahy.
Coyote mal pätnásť keď do sirotinca prišli dve sestry. Nič neobvyklé, deti sem prichádzali rovnako ako odchádzali. Ale na týchto bolo niečo zvláštne. Nezoznámili sa s ostatnými proste sa len pobrali do kúta a tam mlčky sedeli. Coyote si myslel, že to bude nejakou traumou, to sa stávalo často, ale jeho zaujali. Nebol to ani tak ten výzor čo ho zaujal. Od pohľadu staršia sestra mala husté, dlhé, čierné vlasy zapletené do vrkoča. Mala ich asi po lopatky, troška neupravené a mastné, ale to sa od dievčaťa takých pomerov dalo aj čakať. Oblečené mala otrhané šaty ktoré ledva viseli na jej ochabnutom tele. Mala zaujímavé oči, prenikavé modré, leskli sa ako naleštené striebro, niežeby vedel ako také naleštené striebro vyzerá. Len keby si ho má predstaviť, tak by vyzeralo presne takto. Jej mladšia sestra bola blondínka. Mala husté a lesklé vlasy. Neboli dlhé, sotva jej siahali po plecia. Ale jej pohľad ho prekvapil, mala so sestrou rovnaké oči, pritom mali úplne opačné pohľady. Keď sa staršia zatvárila zúfalo, tak sa tá mladšia na ňu pozrela s nadšenými pohľadom a ona sa hneď usmiala. Mali komunikáciu úplne na inej úrovni. Okolitý svet ich absolútne nezaujímal. Sestry si všimli, že si ich Coyote prehliada. Staršia sestra vzala mladšiu za ruku a pomaly sa k nemu priblížili.
„Moje meno je Ginger a toto je moja mladšia sestra Lilyn.“ Presne ako si myslel, čiernovláska je staršia a blondína je mladšia. Zaskočil ho akurát jej hlas. Naproste nesedel k jej výzoru. Hlas mala tak čistý a jemný. Nikto koho poznal nemal tak krásny hlas.
„Mňa volajú Coyote, iné meno nemám.“ Prehovoril.
„Tss, to je debilné meno, kto ti ho, prosím ťa, dal?!“ Odvrkla Lilyn. To ho prekvapilo, čakal by, že je ako sestra, no ona bola pritom úplne iná. Začala ho viac zaujímať ako jej sestra s anjelským hlasom.
„Lilyn, čo som ti hovorila o takomto správaní?“ Pokarhala ju Ginger. Teraz vyzerali ako matka a dcéra. Coyotovi to ani neprekážalo, že si uťahovala z jeho mena. Sám by sa rád volal inak. Napríklad taký Nathan alebo Tom, tie mená mu prišli zaujímavé.
„Ospravedlňujem sa za mladšiu sestru, ale potom, čo sme sa dostali do nášho prvého sirotinca je ku každému neúctivá.“ Ospravedlňovala sa za ňu. Jeho to absolútne nezaujímalo, ani z kadiaľ sú, ani prečo sú tam a ani to prečo sa prihovorili práve jemu.
„Sestra, načo každému na počkanie rozprávaš čo sa nám stalo, nikoho to predsa nezaujíma!“ Vyčítala jej. Mala pravdu Coyota to absolútne nezaujímalo.
„Ale Lily, nehovorím to každému.“ Bránila sa.
„Sestri, povedala si to aj vrátnikovi, keď som mu vynadala za jeho prístup.“ Ginger sa zaškriabala za zátylku a rozpačito sa hihňala. Mala pravdu, každému to na počkanie povedala. Coyote bol s Lilyn absolútne unesený.
„Lilyn, nehovor takéto veci pred cudzími ľuďmi, nepatrí sa to.“ Stále v rozpakoch. To bolo to čo Coyote neznášal, takých čo sa boja povedať svoj názor a len tak ticho prihliadajú na tok osudu. Ale Lilyn bola presne taká ako jeho imaginárny priateľ.
„Koľko rokov je medzi vami rozdiel?“ Posledná vec ktorá ho na nich zaujímala.
„Ja mám šestnásť, moja sestrička má štrnásť, takže dva roky.“ Ona je o rok staršia, pričom ona o rok mladšia. Prišlo mu to trochu smiešne, čo ho naviedlo k úsmevu. Bol taký netypický pre jeho tvár.
„Čo sa tak vyškieraš?!“ Ďalšia uštipačná poznámka. Coyote sa len pousmial a vedel, že od teraz to bude len lepšie. A tak aj bolo postupne sa z nich stali priatelia. Nevadilo im, že ich okolie nechápe, boli spokojný. Všetko sa zmenilo v deň, keď Ginger dovŕšila osemnásť. Pravidlá boli jasné, každý, kto dovŕši osemnásť musí sirotinec opustiť. Ginger bola z toho zúfalá, čo si počne bez sestry? A čo ona bez nej? A čo sa stane s jej milovaným Coyotom? Plakala tak intenzívne až skoro strácala vedomie. Lilyn trápil stav jej sestry, aj keď hrala necitlivú, toto sa jej dotklo. Bola badateľne smutná a to Coyotovi trhalo srdce. Napadlo ho riešenie.
„Ujdime.“ Povedal medzi Gingerinými vzlykmi. Prekvapene sa naňho zahľadeli.
„Spadol si z višne? To predsa nejde!“ Odvrkla Lilyn.
„Iná možnosť tu nie je, buď tu zostaneme a postupne nás rozdelia, alebo ujdeme... spolu.“ Toto vzalo z Lilyních úst všetky poznámky. Tak aj urobili, večer, keď mala Ginger odísť sa Coyote a Lilyn „záhadne stratili“. Ušli oknom a vzali si tých pár handier čo im patrili. Mali sa stretnúť pri neďalekom hostinci, v rohu malej uličky. Lilyn a Coyote stáli v rohu, Ginger sa nikde nebolo. Pokým tam tak čakali, Coyote sa zamyslel.
„Myslím, že by sme si mali zmeniť mená, keď už sme zdrhli? Myslím tým, čo keby sme tak začali od začiatku.“ Lilyn sa pousmiala keď počula jeho návrh. Nebol to až tak zlý plán, sama by rada zabudla na to čo sa im doteraz prihodilo. Nechcela mu však dať najavo, že sa jej Coyotov plán páči.
„A aké mená by sme si podľa teba mali dať, Coyote?!“ Nadradene sa zaškerila. Premýšľala nad tým, že doteraz naňho ani raz nebola milá, no pritom sa k nej správal tak isto ako k jej sestre. Divné, pomyslela si.
„Ja by som mohol byť taký Nathan. Coyote Nathan.“ Znudene predniesol. Akoby sa jednalo len o nejakú banalitu. Lilyn to dosť rozosmialo.
„Čo ti tak moc smiešne, Lilyn?!“ Nechápal, podľa neho to bolo dobré meno. Také, čo by ho vystihovalo.
„To znie hrozne debilne, že Nathan, ha haha...!“ Smiala sa ako na najlepšom vtipe ktorý kedy počula.
„Nebodaj ťa napadlo nejaké lepšie, ty koza.“ Stále flegmatický tón, ale zaujímalo ho, aké meno mu vyberie. V tej chvíli si dal malú prísahu, nech je to akékoľvek meno, bude ho používať ako vlastné, ako keby mu ho dala matka keď sa narodil. Nechá sa ňou prekrstiť na znak toho, že je k nej pripútaný, už naveky a to puto nikto nezlomí, nech sa bude akokoľvek pokúšať. Lilyn nad tým naozaj uvažovala. Keď sa v jej hlave blysol nápad, jemne sa začervenala a pousmiala. Coyota to zaskočilo, nikdy predtým sa mu nezdala roztomilejšia.
„A... čo tak Starrk...“ Povedala jemným a prívetivým hlasom. To jediné čo ho zaujalo na Ginger, teraz počul od Lilyn. Jemný a krásny hlas. Zahľadel sa na ňu láskyplným pohľadom. Keď si to všimla, začervenala sa ešte viac. Bola v rozpakoch.
„Teda, tým chcem povedať, že to meno je lepšie... teda, určite znie lepšie ako Nathan... alebo... proste to nechaj tak, keď sa ti nepáči tak buď Nathan!“ Snažila sa hnevom zakryť rozpaky. On jej nato neodpovedal, len sa pousmial. Potom dodal
„Coyote Starrk... tak oddnes som Starrk.“ Mala pravdu, to meno sa mu viac hodilo.
„V tom prípade... vyber meno ty pre mňa, nechcem ti byť nijako zaviazaná, aby si vedel, ty k****n.“ Zahanbene predniesla. Toto nečakal, jej meno sa mu páčilo, ale predsa...
„Myslím, že... Lilynette.“ Bol hrdý na svoj nápad.
„Lilynette, hée?! A aké budem mať podľa teba priezvisko ty génius?! Lilynette Lilyn?! Ty si vážne k****n!“ Páčilo sa jej meno ktoré jej vybral. Nechcela mu to však dať najavo.
„A čo tak Gingerback?“ Začuli známi hlas, bola to Ginger. Bola tam po celý čas len si ju nevšimli.
„Ja by som sa mohla volať Sarah, vždy som sa tak chcela volať.“ Začervenalo sa skromné žieňa.
„Lilynette Gingerback, Sarah Gingerback a ja Coyote Starrk.“ Rozmýšľal nahlas. Pozdávalo sa im to.
Prešlo pár rokov, našli si menší byt kde bývali. Všetci pracovali v neďalekom bare. Páčil sa im doterajší život, nič im dokopy nechýbalo. Len Sarah sa trápila.
Bol večer a v bare bola už len Lilynette a Sarah.
„Lilyn..“ Oslovila ju skleslo.
„Trúba, hovorila som ti, že tu ma oslovuj Lilynette!“ Prerušila ju.
„Veď to znie len ako prezývka, na viac...“ Rozplakala sa.
„Hej, čo sa deje? Stalo sa niečo?“
„Ja len... ja... ja Starrka strašne milujem...! A on... on ma neuveriteľne ignoruje.“ Toto Lilynette hrozne prekvapilo. Ona ho miluje? Tak predsa len sú sestry, vo všetkých ohľadoch.
„No tak, vieš, že to nie je pravda, neignoruje ťa.“ Utešovala ju. Dala si sľub, nikdy jej a Starrkovi nevojde do cesty.
Sarah mala pravdu, Starrk si ju dokopy ani nevšímal, bral ju len ako dobrú kamarátku. Starrk nabral odvahu a vyznal sa, ale nie Sáre, ale Lilynette. Povedal jej, že ju miluje, nevie ako dlho to trvá, ale proste je to tak.
„Ja... ja nie, chcem tým povedať... ja teba nie.“ S ťažkým srdcom povedala. Preplakala kvôli svojej odpovedi skoro mesiac, ale neustúpila. Po približne pól roku požiadal Starrk Sarah o ruku, do mesiaca sa vzali a všetko sa zdalo krásne len do istého okamžiku. Sarah prišlo zle, rozhodla sa, že pôjde skôr domov. Poprosila Starrka nech ju odprevadí, ale on požiadal Lilynette. Starrkovi sa darilo, preto chcel aby išla ona. Išli po tme. Lilynette podopierala Sarah, ktorej sa motala hlava.
„Ďakujem, že mi pomáhaš, aj keď som ti tak ublížila, Lilynette.“ Ubolene povedala
„O čom to kecáš, nijako si mi neublížila. A sme predsa sestry je normálne, že ti pomáham.“
„Ale prosím ťa, ja viem, že ty ho takisto miluješ, Lilyn. Vždy som vedela ako sa cítiš bez toho, aby si mi to povedala.“ Usmiala sa. Toto na nej nenávidela. Prečo musí mať vždy pravdu?! To, že má pravdu ju ani tak nehnevalo. Viac ju trápilo, že aj keď jej nič nepovie, aj tak vie, čo cíti. Štvalo ju to.
„Ale prosím ťa...“ Odvrkla. Lilynette si všimla, ž ich niekto sleduje, nejaký ožrani. Zahla preto do uličky. Sarah bola mimo, nevnímala čo sa deje. Ledva dýchala a len tak visela na Lilynettiných ramenách. Zrýchlila krok, keď si všimla, že sa ich nestriasla. Zahla do zlej uličky. Keď si to uvedomila, že vrátiť sa nemôže, ale ani pokračovať zastala. Muži k nim prišli a začali si ich obzerať a tak.
„Ale, ale... aké milé dámy nás poctili návštevou...“ Hovorili si medzi sebou.
„Jedna krajšia ako tá druhá.“ Chceli Lilynette pohladiť, ale ona im odhodila ruku.
„Teda, ono sa to chce biť?!“ Nahneval sa jeden a Lilynette dal takú ranu do hlavy, že odletela o dva metre ďalej.
„Lilyn!“ Skríkla Sarah. Chcela sa za ňou rozbehnúť, ale oni ju chytili. Začali z nej strhávať šaty. Obťažovali ju a chceli ju znásilniť. Lilynette sa ako tak pozviechala a hodila do jedného kameň. Keďže bol opitý, nepotreboval viac a už ležal na zemi. Druhého udrela palicou. Sarah ležala na zemi a Lilynette stála pred ňou. Muži sa pozviechali. Vytiahli z čižiem nože. Jeden chytil Lilynette pod krk a druhý prehovoril.
„Ty si nám ale pekný kvietok. Až na zaplakanie.“ Prechádzal jej nožom po líci. Odrezal jej poriadny kus vlasov na jednej strane hlavy. Potom zovrel nôž pevnejšie a Lilynette rozrezal časť tváre od čela, cez oko až k lícnej kosti. Zavalila ju krv. Bola to neznesiteľná bolesť. Cítila ako jej studená čepeľ noža rozrezáva kožu. Keď sa priblížil k oku, priala si aby umrela. Takú bolesť ešte nezažila. Zvreskla. Bol to krik skoro na nebadateľne vysokej úrovni. Od bolesti až zamdlela. Keď sa prebrala, tí muži tam už neboli. Len ona a jej sestra. Prekvapila sa, že ešte žije. Na jedno oko nevidela, no tým čo ešte videla sa jej naskytol otrasný obraz. Jej sestra tam len tak ležala v kaluži krvi. Nemala žiadne vonkajšie zranenia. Tá krv sa valila z jej pošvy. Priplazila sa k nej.
„Ginger... Ginger... no tak, preber sa sestri...!“ Triasla s ňou.
„Lilyn... ?“ Pootvorila oči.
„Myslím, že toto bude asi môj koniec.“ Pousmiala sa.
„Nie... takto nehovor. Určite sa z toho dostaneš. No tak...!“ Triasla s ňou. Z oka sa jej valili slzy.
„Postaraj sa mi o Starrka... vieš, myslím, že mne nebol súdený, ale ty s ním budeš šťastná.“ Pohladila ju po tvári. Privrela oči a už nebola medzi živými. Lilynette kričala, vrieskala, búchala päsťou do zeme. Od toľkého hnevu až znova zamdlela. Keď sa prebrala bola už doma. V posteli. Bol to len sen? Posadila sa. Niečo bolo divné. Zle sa jej pozeralo. Chytila si hlavu a všimla si, že jednu časť ma obviazanú. Ale nie, nebol to sen. Do miestnosti vošiel Starrk.
„Kde je Sarah?!“ Zvreskla. On sa zahľadel do zeme len aby sa vyhol jej vyčítavému pohľadu.
„Kde je moja sestra, odpovedz!“ Vyskočila z postele a zatiahla ho za košeľu.
„Ona to neprežila...“ Mal neskutočný pocit viny. Mal tam byť s ňou on nie Lilynette. Požiadala predsa jeho nie ju.
„Aha, chápem.“ Sadla si naspäť na posteľ. Starrk sa cítil hrozne. Cítil by sa asi lepšie keby mu to Lilynette vyčíta. Ale čo sa stalo stalo sa a už sa to neodstane.
Sarah pochovali. Prešlo ďalších pár rokov a Starrk požiadal Lilynette o ruku. Priala jeho ponuku.
Pár chvíľ nato sa mali vziať, ale pri prepade baru ich oboch zabili. Stali sa z nich duše. Blúdili po svete. Cestovali, ako to vždy chceli. Neprekážalo im, že sú mŕtvi, dôležite pre nich bolo, že sú spolu. Prešiel istý čas čo boli po smrti. Na okraji Francúzska ich napadla príšera. Bola veľká, na tvári mala masku a v hrudi dieru. Lilynette držala Starrka pevne za ruku. Nech sa stane čokoľvek, nechce ho stratiť, už nikdy nikoho nechce stratiť. Starrk to cítil rovnako. V istú chvíľu, ani nevedel ako, sa ocitol na púšti. Okolo nič len tma a Lilynette tam už nebola.
Starrka strhlo. Bol to len sen. Ležal na vankúšoch v Las Noches. Lilynette mu ležala na hrudi. Ešte spala. Odľahlo mu.
„Starrk... ďakujem.“ Povedala. Boli dve časti jedného celku, mali rovnaké sny. No boli presvedčený, že to bol práve ich minulý život. Vtedy si niečo uvedomil. Presne v tej chvíli vedel, kedy sa s Lilynette stali jedným, vtedy keď si navzájom dali mená, už vtedy boli jeden.
Na konci, keď už mal pocit že prehral v súboji mocným kapitánom, zazdalo sa mu, že medzi kapitánmi zazrel Sarah, keď uvidel jej modré oči a dlhé čierne vlasy.
„Sorry, Aizen, ale..“ Hlavou mu prebleskla spomienka na Lilynette a Sarah.
„Ale ja nie som sám...“