Ako sa vyliahli - 03. časť

„Orochimaru – sama, mám už tie výsledky.“
„Výborne, Kabuto,“ Orochimaru sa na svojho verného poskoka usmial.
„Tak, najprv o Akatsuki. Za tých desať rokov, čo sú u nás sa ich fyziológia veľmi zmenila. Niektorí vyzerajú na tridsať rokov, iní na dvadsaťpäť a dvadsať. Je to zvláštne, ale najdivnejšie na tom je to, že pred pár dňami sa ich rast spomalil a už rastú ako každý iný človek.“ Kabuto stále nevedel prísť na to, prečo tomu tak je.
„A tá druhá vec?“ Orochimaru bol už netrpezlivý.
„Tí dvaja mali príbuzných. Tí mali však len jedného potomka, ktorého sa ale chceli zbaviť. Nechali ho v lese. Avšak, potom si to rozmysleli a vrátili sa po neho, to vajce tam už však nebolo. Neviem, prečo sa ho chceli zbaviť, ale cítim, že som tomu blízko.“ Kabuto nasadil vražedný úškrn.
„Hm, to znamená, že už je asi po ňom.“ Orochimaru si vzdychol.
„Ja si to nemyslím, pane. Už som poslal zvedov do každej dediny, aby zistili, či sa tam nenachádza nejaká osoba s takýmto istým rastom. Predpokladám totiž, že bude rovnaký, ako sú títo.“
„Výborne, tak a teraz sa môžeme ísť pozrieť na tréning našich malých.“ A Orochimaru sa začal smiať.

O niekoľko stoviek kilometrov ďalej.

„Narutoooo! Narutoooo!“ Ženský hlas sa rozliehal po celom lese. „Kde dočerta môže zase byť!“ Žena začala pomaly nervačiť.
„Bu!!“ Ozvalo sa spoza nej a ju len tak nadhodilo.
Plesk! Žena z celej sily tresla osobu stojacu za ňou.
„Au, Šakura, tak šilno ši nemušela,“ zašušlal Naruto a vypľul zub, ktorý mu ona vyrazila.
„Tak ti treba, nemáš ma čo ľakať a máš sa mi ozvať, keď ťa volám.“ Sakura sa usmievala. Ako len vyrástol, z malého bábätka sa za desať rokov stal muž. Nevedela to pochopiť, ba ani Tsunade jej to nedokázala vysvetliť. Taký rýchli rast. „Naruto, Tsunade nás volá k sebe. Niečo ti chce povedať, aj nám.“
„Hm,“ Naruto sa len na Sakuru pozrel a vykročil smerom ku Konohe.
Cestou sa k nim pridal aj Sasuke.

„Tak, konečne ste tu.“ Tsunadin hlas znel, ako keby sa práve zobudila po storočnom spánku.
„Prišli mi výsledky, Naruto, tvoj rast sa spomalil, odteraz už budeš rásť ako normálny človek. Čo je celkom dobre, lebo takto by si bol onedlho starší než som ja,“ Tsunade sa začala smiať.
„Ako normálny človek,“ povedal si potichu Naruto. Dávno pochopil, že Sasuke a Sakura sú neni jeho rodičia. Už keď bol malý ich prestal volať mama a ocko. Hoci v duchu stále dúfal, že to nie je pravda.
„Mohli by ste mi teraz povedať konečne pravdu? O mne?“
„Ale Naruto, veď mi sme ti povedali všetko, čo sme vedeli. Už keď si bol malý. Len sme ťa našli a vychovali. Patríš medzi nás, nech si kto chce hovorí čo chce.“ Sakura na neho hodila skúmavý pohľad.
„Idem sa von prejsť, nehľadaj ma, dobre? Prídem v noci.“ Naruto potreboval byť sám.
Všetci traja len potichu hľadeli, ako sa za ním zatvárajú dvere.
„Ja ho chápem, chce vedieť, kto sú jeho praví rodičia. Ale s tým mu veľmi nepomôžeme.“ Sasuke si vzdychol.
„Musíme ho len vo všetkom podporiť, ak to bude chcieť zistiť.“ Tsunade pozerala von z okna a premýšľala, čo jej to kedysi vravel Tretí. O nejakých shinobi sliepkach. „To je hlúposť,“ povedala a vyhnala to z hlavy.
Sasuke a Sakura sa na seba len pozreli, pokrčili plecami, rozlúčili sa so Piatou a odišli.

„Narutooo! Počkaj!“ Kričal na neho niekto.
„Bože, kto to zase je?“ A otočil sa. „Hinata!“
„Ahoj Naruto, nechcel by si ísť na ramen?“ Hinata sa popritom málinko červenala.
„A vieš, že rád?“ Usmial sa na ňu a spolu vykročili do jeho obľúbenej ramen – reštaurácie Ichirako.

„Čo ti je? Si nejaký tichý?“ Ozval sa bojazlivý hlások.
„Hm? Ale, nad niečím rozmýšľam.“ Naruto Hinatu ani veľmi nevnímal, stále uvažoval nad svojou rodinou.
„A môžem ti nejako pomôcť?“
„Asi ani nie.“ Naruto sa ani nevšimol, ako ju odbil.
„Aha, tak dobre. Myslím, že by som mala radšej ísť.“ A Hinata sa už zdvíhala, že ide preč.
„Počkaj, prepáč,“ zaplatil účet, vzal ju za ruku a ťahal ju na koniec Konohy.
„Naruto? Kam to ideme?“ Zvedavo sa pýtala.
„Chcem ti niečo povedať, ale tak aby to nikto nevedel.“
Hinata si ho len prezerala. Vyzeral veľmi sústredený ale aj rozpačitý.
Zrazu sa otočil a jedným dychom jej povedal pravdu o sebe. Teda to, čo vedel. „A to je všetko.“ Dokončil a už sa len pozeral na Hinatu, čo na to povie.
„No, to že nie si ich syn, sme vlastne vedeli všetci, keď ťa doniesli. Ale to, že si sa vyliahol z nejakého veľkého vajca, to nie. Ale veď to vôbec nevadí. Mne to nevadí. Ja ťa mám rada takého aký si a nezáleží mi, z čoho si sa narodil.“ Hinata zbledla, keď si uvedomila, čo mu povedala.
Naruto sa pousmial: „To naozaj? Vieš Hin, ja som ti to chcel povedať už dávno, len som sa bál. Aj ja ťa mám rád.“ Sklonil sa k nej a pobozkal ju.
Vtedy im nad hlavami vykukol mesiačik.

„Už sme ho našli, pane. Je v Konohe a volá sa Naruto Uzumaki.“ Kabutov hlas znel veľmi šťastne. „A zistil som aj, prečo sa ho chceli zbaviť.“
„Áno? A prečo?“ Orochimaru sa vrtel celý nedočkavý.
„V jeho tele sa narodil aj jeden démon, najnebezpečnejší na svete. Kyuubi no Youkou – Deväťchvostá líška.“
„Ha ha ha ha,“ Orochimarov smiech rozoznieval po celom okolí. „Pošli Akatsuki po neho. Je to jeho rodina, oni už budú vedieť, ako ho sem dostať.“