Život je občas taký krátky

Pamätám si, keď si sa narodil. Malý uzlíček v maminom náručí. Videl som, aká je šťastná. Aj náš otec. Obaja ťa milovali už od prvého okamžiku. Aj keď ty si si myslel, že to tak nie je...

Pamätám si na tvoje detstvo. Ako si sa hrával. Už ako bábätko si ťapkal všade za mnou. Bol si tak milo otravný...
Otec to nemal veľmi rád, ale ja áno. Vždy, keď si prišiel ku mne, vzal som ťa na ruky a hrali sme sa. Bláznili a smiali. Mal si krásny úsmev už odmala. Kde teraz je?

Pamätám si, ako si rástol. Chcel si ma prekonať. Stále si trénoval, len aby si všetkým, najmä otcovi a mne, dokázal, aký si dobrý. A darilo sa ti to výborne.

Spomínam na naše tréningy. Ty si sa do všetkého tak hrnul a nemyslel si na dôsledky. Vždy si domov prišiel s nejakým zranením a roztrhnutým oblečením. Ešte teraz mi hlavou znejú mamine slová: „Prečo nedávate pozor? Veď uvidíte, raz príde taký dokaličený, že ani moje mastičky nepomôžu.“
Naša mama, tá ti vždy pofúkala boliestku. Ako aj mne, keď som bol menší. Potom už nie, potom ich už bolo príliš veľa. A nielen tých na tele...

Vidím ťa teraz tu predo mnou a uvažujem, ako som ťa zmenil. Ale musel som.
Už dávno si sa prestal usmievať. Od toho dňa.
Vtedy si prišiel o tvoje ilúzie. Realita si ťa našla. A za to môžem len ja.
Ale je mi to jedno. Pre to, aby si ty žil, som ochotný urobiť čokoľvek, braček môj.

Tá noc mi trhala srdce. Ale nemohol som tomu zabrániť. Ja som už nechcel vojnu. Mal som jej dosť. Ako malý...
Chcel som ťa od toho uchrániť. Hádam to raz pochopíš...

Dohnal som ťa k tomu, aby sa z teba stalo to, čím si. Avšak dúfam, že nebudeš robiť rovnaké chyby ako ja. Prosím...

Koniec je na dohľad. Vidím ti v očiach nenávisť... Viem, že je tam právom, aspoň si to tak myslíš, a o to viac ma to bolí. Plačem, krváca mi z toho duša... Viem, že sa to nikdy nedá do poriadku.

Rád by som vrátil čas a zastavil ho tam, keď si bol malý a my sme sa hrávali. Keď som ťa nosieval na chrbte a štuchal do čela....
Ďalej by som ho nepustil. Tie chvíle boli najšťastnejšie v mojom živote....

Braček, prosím, nezahadzuj si také chvíle. Ty máš dosť priateľov, len im musíš dovoliť vojsť do svojho srdca. Kým nebude neskoro...

Nech by sa stalo čokoľvek, nezabúdaj, kde si vyrástol. Lebo človek bez priateľov a domova, je ako džbán bez vody. Suchý a prázdny.
Zbohom, braček. Milujem ťa tak veľmi, ako si to ani nevieš predstaviť. Rád by som ťa ešte chránil, ale už to nie je možné. Bolo mi povolené dožiť sa len tohto dňa...

„Zbohom, Sasuke... Prosím, odpusti mi...“ Muž sa zosunul na zem a dodýchal.
Chlapec, oproti nemu stojaci, len na neho bez slova hľadel...

Poznámka:

Moje premýšľanie o Itachim. Dávnejšie XD Mala som takú smutnú náladu, no a tak som začala písať a písať, a vzniklo toto...
Neviem, nad čím premýšľal, keď umieral. Lebo on umieral už veľmi dlho. Dlhé roky. Ktovie, či vôbec žil. Veď odkedy sa narodil, jeho život bol veľmi smutný, trpký... Hoci, svojho bračeka mal veľmi rád. Aspoň s ním ako tak žil...