Zbohom, láska moja...

Musím tam ísť, ty ma nezastavíš... Nemôžem inak. Aj keď vidíš, ako mi to trhá srdce...
Urobil by som tak, aj keby som nebol Hokage. Ja som už taký. Vždy musím každého ochrániť. A teraz sú ohrození všetci...

Je mojou povinnosťou, prianím, aby som sa mu postavil a porazil ho. S použitím čohokoľvek...

Vieš, tuším, že sa odtiaľ už nevrátim. Viem, že to bude jediný sľub, ktorý nesplním. Lebo to nedokážem.
O to viac ma mrzí, že je to sľub daný tebe. Mojej žene. Tej poslednej osobe, ktorú by som chcel kedy sklamať.
A predsa to sa to dnes stane... A ja nemôžem proti tomu namietať...

Veľmi ma hnevá, že neuvidím ako rastie. Ako silnie. Že nebudem počuť jeho prvé slovo, nepofúkam prvú boliestku, že neuvidím jeho prvý krôčik...
Môj syn... Mám ťa pred sebou. Tvoju malú tváričku. Ale jednému som rád. Videl som tvoj prvý úsmev. Nikdy by som si nepomyslel, že ma ten tak poženie dopredu. Ale stalo sa... A ja s veľkým odhodlaním môžem dnes vykročiť...

Do boja. Už zomrelo veľa z nás a ešte asi veľa umrie, kým sa to skončí. Musíme sa tomu postaviť s hrdo vztýčenou hlavou. Nemáme sa za čo hanbiť. Sme silní a porazíme ho. A aj ich...

Zbohom, láska moja. Moje dve lásky. Nebojte sa. Ja vás ochránim...
Zbohom, Konoha, môj domov, miesto mojich nielen krásnych spomienok, aj tých zlých, bez ktorých by však život nebol životom...
Zbohom, priatelia moji, zanechávam vám tu kúsok zo mňa... Tak nesmúťte...

Len nie slzy. Načo. Plakať sa má pre stratené prípady a ja taký nie som. Aj keď tu dnes zrejme umriem.
Ale umriem za dobrú vec, a za to sa plakať nemá... Lebo to sa človek musí radovať...
Že hoci sa toho udialo toľko zlého, vždy sa nájde aj niečo dobré...

Už ho vidím. Je blízko... Musím už ísť...
****

„Minato!“ Mladá žena za ním kričala v snahe ho zastaviť.
„Kushina, milujem ťa z celého srdca. Aj teba, Naruto. Zbohom...“ Mladý muž sa nezastavil a kráčal ďalej. Ďalej v ústrety svojmu osudu...

Poznámka:

Je noc a ja nemôžem zase spať. Tak sa prehŕňam obrázkami a zopár ma ich upútalo. Tak som si povedala, že k nim niečo aj napíšem...
Tak som napísala dve poviedky. Jednu o Minatkovi a druhú o Kushine...
Možno vyznejú veľmi sentimentálne, smutne a obohrane, ale mne to nevadí....
Sú dosť kratučké, len pár myšlienok, ale myslím, že to stačí. Na viac aj tak nemali čas...
Určite nie Minato pred bojom...
Snáď sa vám páčili...