Záhadné zistenie 1.diel

Začali prázdniny. Deti sa veľmi tešili, že vypadnú zo školy. Iba jedno dievča, ktorej meno bolo Rosette sa netešila tomu, že sú prázdniny. V škole sa cítila veľmi príjemne a pocit, že bude musieť stráviť dva mesiace v dome, v ktorom sa dejú podivné veci, ju ešte viac rozrušil. So smútkom sa vydala domov. Pred dverami stáli jej súrodenci. Mávali jej, aby prišla k nim. Ona sa rozbehla a za pár sekúnd bola pri nich.
„Viem, že sa netešíš na prázdniny, ale toto by si mala počuť.“ Povedal neisto.
„Čo?“ spýtala sa Rosette.
„Toto.“ Odpovedala jej sestra Casandra a pritiahla ju k dverám.
Rosette počula iba bľabotanie, ale po chvíli sa slová jej otca veľmi zvýraznili. Nedokázala pochopiť, prečo práve o tom sa rozpráva s jej starou mamou. Po pätnástich minútach to pochopila. Nazlostená a so slzami v očiach nedokázala povedať nič iné ako len: „Prečo ste mi to urobili?“
Zabuchla za sebou dvere a nebolo počuť nič iné ako len plač.
Itero, jej brat, sa ju snažil upokojiť, ale dostal od nej iba jednu otázku: „Vedel si o tom?“
„Áno.“ Povedal s odhodlaním, aké ešte nikdy nemal.
„Prečo si mi o tom nepovedal?“
„Nemohol som, lebo mi to otec zakázal a ešte povedal, že ak ti o tom poviem čo i len slovo, tak budem pykať za následky.“ Vysvetľoval zrozumiteľne a pomaly.
Rosette vstala a zišla dole schodmi. Tam na ňu čakal jej otec, stará mama, Casandra a aj Itero. Ovládla sa a s presvedčením, ale aj veľkou ťažkosťou povedala: „Odpúšťam vám, ale iba teraz.“
Všetci sa na ňu pozreli s úsmevmi a jednohlasne odpovedali: „Už sa to nikdy nestane.“
„V to pevne dúfam.“ Povedala so smiechom.
Potom sa celý večer rozprávali iba o tom ako a kedy pôjde k svojej starej mame.
Rosette sa už dávno rozhodla a s ľahkosťou povedala: „ Mohla by som ísť zajtra ráno.“
„Dobre,“ odvetila stará mama.
Ráno vstala Rosette veľmi skoro. Skôr než sa všetci stihli zobudiť, tak sa pobalila a obliekla. Keď zišla dole, videla, že stará mama už na ňu čaká. Rosette k nej prišla pomaličky. Zrazu uvidela veľké svetlo, ktoré sa nachádzala pri starej mame. Keď prišla bližšie, spoznala portál. Stará mama ju vzala za ruku a spoločne prešli cez portál. Keď prešli na druhú stranu, Rosette uvidela nádhernú záhradu. Boli tam tie najrozličnejšie rastliny. Oproti nej bola skalka a na nej rástlo veľa rozdielnych kvetov. Záhradu rozdeľoval potôčik, ktorého prameň bol na konci záhrady. Boli tam stromy rozličného druhu. Vyzeralo to tam ako v lese alebo džungli.
Celý deň sa Rosette prechádzala po záhrade. Bola zaujatá všetkým, čo tam bolo i keď to videla už viackrát.

Večer sa dostala do svojej izby, ktorá bola v podkroví. Keď sa umyla, tak si šla ľahnúť. Zaspala za veľmi krátky čas. No po chvíli niečo začula. Bolo to akoby niekto bol v dome. Vstala z postele a šla sa pozrieť do každej izby či náhodou niekto cudzí nie je v dome. Keď ho prešla, nikoho nenašla, ale zvuky sa stále ozývali.
Chvíľu si potichu hovorila: „To musí byť iba vietor.“
No keď vyzrela von oknom s prekvapením zistila, že je bezvetrie. Vtedy sa začala naozaj báť. Vrátila sa do svojej izby a premýšľala. Potom zaspala.

Ráno, keď vstala, ju strašne bolela hlava. Zišla dolu schodmi a uvidela starkú. S únavou jej povedala: „Babi, strašne ma bolí hlava.“
„Neboj sa moja malá. Niečo ti na to dám.“ Odvetila vľúdne.
Stará mama jej podala nejaký prášok a povedala: „Daj si to teraz do čaju a uvidíš, hlava hneď prestane bolieť.“
„Ďakujem.“
Keď to Rosette vypila, hneď jej poľavilo. Ešte raz sa poďakovala.
Potom jej starká zadala úlohu: „Prosím ťa, poupratuj niektoré izby, ale nezabudni, do pivnice nikdy nechoď. Je to tam nebezpečné.“
Rosette patrila k deťom, ktoré výnimočne poslúchali svojich rodičov, a preto poslúchla rozkaz aj upozornenie.

Večer bola hotová, keďže poupratovala dom a poliala kvety v záhrade. Do postele šla spať skoro a netrvalo jej dlho a už spala. Všetky dni pokračovali rovnako. Každé ráno sa zobúdzala na bolesť hlavy, celý deň upratovala alebo študovala a večer šla spať unavená. V noci stále počula zvuky, na ktoré si po čase zvykla.

Jedného dňa jej stará mama musela odísť do mesta. Nechala Rosette samú doma. Ona za ten čas urobila veľmi zlú vec. Neposlúchla starú mamu a šla do pivnice. Nebola taká nebezpečná ako jej to naznačovala stará mama. No keď zišla dolu schodmi, uvidela drevené dvere obrastené listami. Nedali sa otvoriť. Pokúšala sa ich vyvrátiť, ale nepodarilo sa. Ani jej schopnosti na otvorenie dverí nestačili. Po dlhšom čase uvidela zámku. Mala zvláštny tvar. Podľa prvého pohľadu sa dalo povedať, že taký kľúč neexistuje. Potom Rosette začula, ako buchli dvere. Rýchlo vyšla z pivnice a utekala do svojej izby.
Potom začula hlas: „Si doma moja drahá vnučka?“
„Áno. Som vo svojej izbe.“ Odvetila nenúteným kľudným hlasom.
Stará mama sa už ďalej nepýtala. Šla si svojou cestou a svoju vnučku nechala niekoľko dní na pokoji.

Rosette sa celý večer premýšľala nad jednou vecou a tá znela: Prečo moja stará mama má v dome tajnú chodbu a na čo slúži.
Potom s nepokojom v duši šla spať.