Začnime odznova...Part 2

,,Nie neverím. A čo si ty vôbec zač? Najskôr ma chceš zabiť a zrazu odhodíš všetok svoj hnev za hlavu?!" Nechápem, o čo tomu chlapovy ide.
,,Taoki, však že." Povedal moje meno, usmial sa a podal mi ruku. ,,Ja som Mikko." Rozosmial som sa, dokonca aj ženské meno má. Prekvapivo sa na mňa pozrel.
,,Prepáč." Odkašľal som si aby som potlačil smiech v sebe.
,,Čo si tu robil? Nemáš kde bývať?" Pokrútil som hlavou.
,,Tak to nie je, ten lejak..." nedopovedal som lebo mi v tom zabránil. Z ničoho nič ma pobozkal. Rozbušilo sa mi srdce, keď sa mi začal dotýkať tela. Chytil som jeho ruku a odtrhol ho od seba. Bez slova som vstal a zamieril som do toho lejaku, ktorý neustával. Kráčal som s rukami spätými v päsť po mokrej, prázdnej ulici. Započul som niečie kroky. Otočil som sa a on mi hodil kabát na hlavu.
,,Schovaj sa." pozrel som sa na neho. Bol celý premočený a jeho dlhé tmavo červené až hnedé vlasy sa mu ulízali k tvári.
,,A čo ty." Povedal som a ledvy som v sebe dusil smiech. Vyzeral jak zmoknuté kura.
,,Ak by ti to nevadilo, tak sa schovám podeň aj ja." Chytil ho, dal si ho na hlavu a rukou ho dal nad moju. Vyzeralo to ako, že sa ma snaží chrániť.
,,Kde bývaš?" Spýtal sa a ja som zastavil.
,,Domov nejdem. Tam sa nevrátim." Usmial sa na mňa, kabát si hodil na seba, chytil ma za ruku rozbehol sa somnou na najbližšie parkovisko, kde stálo auto. Bolo jeho môhol som si to myslieť. Nasadli sme a ja som ešte stále nevedel, kam ma to vlastne vezie. Zastavili sme pred veľkým rodinným domom. Dvere nám otvoril nejaký chlap.
,,Dobrý večer pán Mikkito. Vidím, že dnes máte zo sebou hosťa." Sluha? Pomyslel som si. On musí byť nejaký boháč. Tak prečo sa potom chcel zabiť. Počkať Mikkito? To je mi nejaké povedomé. Pozrel som sa na poštovú schránku -Restto-. Už viem. Premeral som si Mikka od hlavy až po päty. Nadýchol som sa, že niečo poviem, ale skočil mi do reči.
,,Ďakujem za privítanie, Shunsuke. Mne nech pripravia teplú kúpeľ a jemu čisté šaty a hosťovskú izbu." Ten starý chlap (služobník) no Shunsuke či jak sa to volá, na mňa pozeral, ako keby mal v úmysle ma zneužiť.
,,Prosím ráčte ďalej." Prestalo pršať, ani som si to nevšimol.
,,Ten dom je obrovský!" Prvé čo som povedal, keď som vstúpil dnu.
,,Vaša izba je o poschodie vyššie a sú to tretie dvere vľavo. Večera bude o siedmej, prosím nemeškajte." Vybehol som hore a obzeral si obrazy a názvy dverí. Konečne som prišiel k tým mojím. Oproti nim bola Mikkova izba.
,,Tss, darebák." zamrmlal som si pre seba a vošiel som do svojej izby.
,,WOW" bolo to nádherné. Na posteli som mal uterák a čisté šaty. Osušil som si vlasy a pozrel sa do zrkadla. ,,Som zničený" povedal som si a hrebeňom som si prečesával moje čierne vlasy. Už zase sú dlhé, mal by som sa dať ostrihať. Položil som hrebeň a skočil som na posteľ. Bola mäkká a povlečenie hebké na dotyk. Tu sa im žije. Obliekol som si veci, čo mi prichystali. Boli mi trocha veľké, ale nebolo to moc vidieť. Nachvíľu som si ľahol a len tak premýšlal, no zaspal som. Prebral som sa. ,,Čas, čas..." spanikátril som. 18:50 ešte mám čas. Vstal som a napravil povlečenie. Pozrel som sa do zrkadla, prehrabol si vlasy, otvoril som dvere a vošiel na chodbu. Vedľa bola kúpelňa, bolo počuť, že tam niekto je. Bol to určite Mikko. Oprel som sa o stenu a čakal dokým výjde z dverí. Otvorili sa a ja som spustil. ,,Chlap čo vyzerá ako bezdomovec a chce sa zabiť to pochopím, ale chlap čo vlastní firmu, ktorá je jednotkou v celom Japonsku, má obrovský dom a určite ženu i deti a chce sa zabiť to mi k sebe nejde. Tak ako to je pán Restto." Pozrel sa na mňa. Mal na sebe len trenky a uterák na vlasoch. Odvrátil som zrak a začervenal som sa.No pozrel som späť na neho. Mal vyšportované telo pohľad mi padol na ranu na jeho hrudi, čo ostala po guľke. Prečo to len môhol urobiť.
,,Do toho ti nič nie je." Vykročil smerom ku svojej izbe. Zklonil som hlavu, na znak, že ma to mrzí. Možno som to prehnal, predsa len to bola blbá téma. Ale ako to, že ho tak skoro pustili z nemocnice, veď je ešte zranený. Nechal pootvorené dvere. Nakukol som do vnútra a uvidel ho ako sa snaží obviazať si tú ranu a pri tom len auká. Kokos. Vyrazil som dvere.
,,Daj to sem!" Vošiel som dnu, vzial som mu obväz z rúk a začal ho správne obväzovať. Ostal dosť prekvapený. Zaprel sa rukami o kolená a čakal. Trocha sa chvel ale nevenoval som tomu moc pozornosti, sústredil som sa na obväz a na to, aby som mu neublížil. ,,Hapčííík." Sakra to bol nápad premávať sa v studenom daždi po vonku, len v tričku a šortkách.
,,Si v pohode?" Spýtal sa ma a ja som pred neho dal palec hore. Pousmial som sa. Zaviazal som mu obväz a potlapkal ho po pleci. On sa otočil, dal mi bozk. ,,Ďakujem" pošepol mi do ucha a ja som sa začervenal.
,,Poďme už, lebo prídeme neskoro na večeru." V tóne môjho hlasu bol náznak rozpakov, ale chrapčanie naznačujúce chorobu to celkom zakrilo. Sedeli sme pri stole plnom jedla. Cítil som, ako môj žalúdok po ňom dychtí a tak som sa odhodlal ho ochutnať. Mikko na mňa pozrel vyčítavým pohľadom. Ale ja som sa len usmial, bolo mi uplne jedno čo sa deje hlavne, že sa najem. Nemal som nič poriadné tamer 3 dni. Keď som dojedol, Mikko mi navrhol nech sa idem okúpať. Vybehol som hore do kúpelne a napustil si vaňu plnú vody. Sedel som tam 15 minút a voda už bola takmer červená. Z takmer nezahojených rán a škrábancov na mojom tele začala tiecť krv. Na tú farbu a bolesť som si už zvykol. Vyliezol som von a začal sa sušiť. Nechcel som ušpiniť uterák tak som si tú ranu utrel vreckovkami.
,,Preboha" otočil som sa k dverám odkiaľ išiel ten výkrik. Stál tam Mikko.