Wonderful summer !

Wonderful summer !
„Naozaj neviem prečo má stále niečo proti veciam, ktoré chcem. Nikdy sa jej nič nepáči a stále mi robí prednášky, že by som mala kresliť nejaké poriadne veci a nie tie moje postavičky. Aaaaaaa! Ja už nemám nervy to počúvať. Konečne som našla niečo čo ma fakt baví... Joooooj... “
„Moje. Ale noo, Mio.. Netráp sa tým stále. Vieš, že to myslí dobre. Len chce a by si sa potom v živote mala nejakú istotu, v čom sa uplatníš. “
„Veď hej, ja viem. Len myslím, že ona proste nechápe, že ja sama so si nie istá tým čo chcem robiť. Netuším, či budem v živote ešte kresliť vôbec a nie to ešte živiť sa tým. “ Vzdychla som si. „Ja naozaj viem, že to robí pre moje dobro, len proste by mohla pochopiť, že sa chcem tiež zabaviť, kým sa dá. “ Zabočili sme do dvier našej triedy. Pozdravili sme sa s pár kamarátmi a sadli si na svoje miesta.
„Vieš, Mio.. Naozaj si myslím, že sa čoskoro pozhováram s tvojou mamkou. To, čo robí alebo skôr čo tebe nedovolí je už čudné. Nepáčia sa jej úplne normálne veci a to najskôr len preto lebo to nepoznhnnn !? “ Zakryla som jej rukou ústa. Takýto zvrat názorov alebo skôr nálad začína byť čoraz častejší.
„Nie.. Ai (Aiko), kašli už na to. Vlastne prepáč, že ťa s tým znova otravujem. Už ti to musí poriadne liezť na nervy. “
„Ale nie! Vieš, že mne to nevadí. “ Objala ma a ja ju tiež.
„Ahojte. “ Obe sme sa obzreli.
„Ahoj. “ Usmiala som sa.
„Ikeeeee ! “ Aiko sa vrhla na svoju lásku a obaja spadli na zem a začali sa veľmi nahlas smiať. Rozosmiala som sa tiež. Sú spolu taký zlatí. Prišlo mi trochu smutno a spustila som kútiky úst. Ja som ešte žiadneho chalana nemala a to už mám osemnásť. Už dávno som sa snažila myslieť pozitívnejšie a správať sa otvorenejšie ako pred tým. Snažila som sa zahnať chmurné myšlienky, že som ešte stále sama, že si ma nikdy nikto nevšimne...
„ ...To by musel byť slepý... “ Ako som si šomrala a v hlave prehŕňala myšlienky začula som v diaľke zvoniť zvonček a začala som vnímať prítomnosť a okolie. Trieda sa už zaplnila a tiež mal každú chvíľu prísť profesor. Pohľad mi zablúdil na lavicu napravo, dva rady predo mnou. Sedel tam. Kiež by som nebola taká aká som... Pozerala som sa naňho až kým som na sebe nepocítila pohľad Ai. Prúser ! Bolo to prvé čo mi prebleslo mysľou. Rýchlo som sklonila hlavu a ukradomky som sa na ňu pozrela s malinkou iskričkou nádeje že jej to možno nedošlo. Sklamane som povzdychla. Vedela som, že nie je šanca aby si to nedomyslela ale stále som dúfala, no keď teraz vidím jej nadšený víťazný úsmev bolo mi jasné že sa iba uistila, že jej tušenia boli správne. Prezradila som sa. „Dokelu. “

Až kým v ten deň neskončilo vyučovanie to našťastie pri rozhovoroch nevyťahovala, len z času na čas na mňa hádzala úškrny, ktoré mi už naozaj začínali liezť na nervy.
Zazvonilo na koniec poslednej hodiny. Cítila som sa akoby odzvonila aj moja posledná hodina. Pobalili sme si veci a šli preč.
Cítila som, že už to dlhšie nevydrží. Z hlboka som sa nadýchla a čakala kedy spustí.

„Takže Seiji ? Už dlho som rozmýšľala... “ Len mykla plecami. „Tak teda Seiji. Máš dobrý vkus.“ Stále sa usmievala. „Len mi je trochu ľúto, práve pri ňom máš konkurenciu. Viem o ďalších dvoch dievčatách... “
„Ai, prosím ťa... “
„Ja nič! Veď Seiji je super! “
„Tichšie! Veď to niekto začuje! “ Besne som sa obzerala a hľadala niekoho kto to mohol počuť ale zdalo sa že tých pár ľudí, čo boli na blízku to buď netrápilo alebo to ani nezaregistrovali. Chvíľu sme kráčali mlčky a ja som nad tým celým premýšľala a nedalo mi to.
„Ale myslím, že uňho nemám šancu... “
„Prečo?! To je blbosť... Teda pri tebe je pravda, že by si si to myslela aj keby ťa on sám požiada o ruku... Mio, proste si musíš viac veriť. “
„Pozri, toto je iné... neviem...proste viem, že na to nie som dosť dobrá alebo pekná, ber to ako chceš...“
„No tak to je dobrá blbosť. Prečo by si ty nemala byť dosť dobrá? Ty trúba..ty si pekné dievča tak sa láskavo toľko nepodceňuj. “
„Hej hej jasné... “ Prevrátila som očami.
„Prestaň ! Je to pravda... aaaach! Ty si v tomto hrozná...však počkaj keď pôjdeme na to karaoke, fajne sa nahodíš a každý si ťa všimne. Aspoň tam určite! A možno to potom skončí aj na nete... “
„Keby aj všetci tam tak, Seiji by o ničom nevedel... “
„Si myslíš že mu to nemám v pláne povedať? “ Lišiacky sa usmiala.
„Prosím... “ Vďaka môjmu na smrť zdesenému výrazu uhla pohľadom a vykrivila pery do grimasy.
„Dobre, tak o tom ešte popremýšľam. “
„Ďakujem. “
Ďalej som už radšej nič nehovorila. Na karaoke som mala v pláne sa riadne odviazať ale počítala som s tým, že ma tam nebude nikto poznať a bola by som Vďačná keby to tak aj zostalo a hlavne aby sa to v žiadnom prípade nedonieslo Seijimu.
„Emmmm, Ai? “
„Hm? “
„Nevadilo by ti, keby som dnes k tebe skočila? Teda myslím, že by sme si mohli precvičiť napríklad ten song na karaoke a tak... “
„Jasnačka. A nejdeš rovno teraz? Môžeš u nás aj spať veď zajtra je sobota. “
„Tak dobre ale budeš mi musieť požičať niečo na spanie a musím ešte zavolať našim domov.“
„Oki. “
Bol to perfektný večer. Už dávno sme sa tak nenasmiali.

Druhý semester pokojne plynul bez väčších udalostí. Aiko a Ike boli ešte stále spolu a ja som samozrejme nič nepodnikla smerom k Seijimu , čo pomaly ale naozaj isto začínalo Ai štvať. Začala sa mi vyhrážať, že ak niečo, čokoľvek nespravím ja, tak ona určite zakročí. Vraj ak sa o to aspoň nepokúsim ja alebo ona tak to potom budem naozaj veľmi ľutovať.
No keby aj, tak si to potíšku pretrpím. Som zmierená s tým, že by som uňho neuspela. Či už preto, že sa mu nepáčim alebo proste jeho nezáujem alebo čokoľvek iné. Proste to tak už beriem.

V jeden deň, keď sme mali voľno sme ho stretli v obchode s alternatívnou módou, kam sme si šli doplniť zásoby oblečenia a inšpirovať sa módnymi výstrelkami takého typu. Pri pohľade na neho som ostala zaskočená. Mal oblečené tmavé rifle a vybíjaný opasok s reťazou. Čierne tričko s nejakou kapelou a dlhé hnedé vlasy v cope ako vždy. Bolo to zvláštne, v maximálne kladnom pojatí, vidieť ho takto oblečeného. Reťaze namiesto školskej uniformy, na ktorú som bola pri ňom zvyknutá. Stála som zarazená s otvorenými ústami a vypleštenými očami až kým do mňa Ai dosť silno nešťuchla. Pozrela som na ňu. Bolo dosť jasne vidno, že ma istú chvíľu šťuchala kým som sa prebrala z užasnutia. Začala som sa strašne červenať a pozerala som všade len nie na Seijiho. Po chvíli som si uvedomila, že na sebe cítim jeho pohľad. Zdvihla som hlavu a konečne sa znova odvážila na neho pozrieť. Hľadel priamo na mňa a.. ..usmieval sa? Nebol to výsmešný úškľabok, skôr sa zdalo.. ..že mu to príde milé?! Znova som ostala trochu zarazená. Tvár ma už úplne pálila ale pocítila som takú neuveriteľnú radosť z jeho úsmevu, že som sa neubránila a tiež som sa na neho usmiala. Všetko to trvalo len pár kratunkých sekúnd ale cítila som sa ako v nebi. Otočil sa k predavačovi.
„Tak teda prídem vo štvrtok. Ďakujem. Dovi. “ Ako kráčal k dverám pozrel sa na mňa. „Ahojte. “ Ešte raz sa usmial a odišiel.
„Maj sa. “ Počula som niekde blízko pri sebe ale ja som sa na slovo nezmohla. Akosi sa mi stále nezdalo reálne, čo sa práve stalo. Bolo to príliš náhodné. Ešte stále som videla jeho nádherne modré oči upierajúce pohľad do tých mojich. Znova ma prebral silný šťuchanec.
„Haló ! “
Pozrela som na Ai.
„Mohla si sa mu aspoň odzdraviť. “
„Hh......h......hi....aaaaa ja vieem! Aaaaa ! Som z neho úplne vyklepaná. On, ON sa nám pozdravil a..a.. pri tom sa na nás usmial ! ..a... “
„Ehm... Mio? Áno, pozdravil sa nám, ale pozeral sa pri tom na teba a usmial sa už duplom len na TEBA. No vidíš ! Teraz máš jasný dôkaz, že o tebe vie a podľa mňa vyzeral, že sa mu páčiš.“ Prešla som to s mlčaním a ďalej sme to nerozoberali aj keď sa zdalo, že Ai má k tomu obrovské nutkanie ale kvôli mne sa držala na uzde. Proste som si nechcela robiť prázdne nádeje ale to som radšej nahlas nepovedala.

Od toho dňa som registrovala, že sa na mňa z času na čas pozerá alebo usmeje a začal sa mi zdraviť. Že by mala Ai pravdu? To mi bolo zvláštne lebo... Priznávam, že sa mi to páči, všetko sa začínalo tak pekne rysovať, ale prečo? To som sa mu odrazu začala páčiť? To mi neprichádzalo príliš reálne... skôr by som pochopila keby šlo len o nejakú stávku ale Ai si stále tvrdila svoje.
V jeden deň sa ma spýtal, či by mi nevadilo keby po mňa ráno prišiel. Povedal, že to má vlastne takmer tou istou cestou. Po krátkom vnútornom súboji som súhlasila. Aj tak mi liezlo na nervy byť ako prívesok na Ai a Ikem. V ten deň som toho mala plnú hlavu. Pri predstave, že na ďalší deň s ním pôjdem celú cestu do školy mi zvierala žalúdok nervozita. Je krásne predstaviť si ako ideme spolu ulicami a smejeme sa. Lenže to môže byť naozaj len predstava. O čom sa s ním budem baviť? Čo ak sa naše názory budú úplne rozchádzať? Naozaj som si to mala raz tak dlho premyslieť.
„ Aaaaa ! Nemala som súhlasiť. “ Ležala som na posteli vo svojej izbe. „Ale teraz je už pravdepodobne neskoro na to aby som to vzala späť. “ Od nervozity som skoro celú noc nespala.

Ráno som vychádzala z domu s malou nádejou, že si to možno rozmyslel alebo zabudol. „Dobré ráno. “ Stál tam so širokým úsmevom, zjavne s dosť dobrou náladou.
Polo nadšene polo sklamane som si s úsmevom povzdychla a kráčala k nemu. „Dobré. “
Celú cestu sme sa na moje počudovanie bez problémov rozprávali a na jeho naliehanie súhlasila som s tým, že po mňa bude chodievať každé ráno. Vždy sme sa celú cestu rozprávali a ako som ho viac a viac spoznávala zistila som, že si naozaj veľmi dobre rozumieme. Stali sa z nás dobrí priatelia, za čo som bola neskutočne vďačná, no kdesi v kútiku duše som ešte stále dúfala..
Keď som sa o tom zvykla baviť s Ai, vždy sa rozčuľovala prečo mu už jednoducho konečne nepoviem, že sa mi páči a čo k nemu cítim. Ja som dôvod videla jasne. Nevedela som ako sa vec má z jeho strany a bála som sa mu to povedať. Viem, že keby som sa nakoniec odhodlala a on by mi, akokoľvek milo a z ľútosťou povedal, že on to tak necíti, neprežila by som to. Zomrela by som od hanby. Preto som sa rozhodla uspokojiť sa stým ako to je teraz.

Prišiel koniec druhého semestra čo znamenalo letné prázdniny. Všetci sa na ne tešili a lúčili sa tí, čo sa tak skoro neuvidia. Pár objatí s kamarátmi, s Ai cez leto budem takmer stále a tak sme obe venovali pozornosť tím s ktorými tak skoro nebudeme. Zrazu sa na mňa niekto hodil a veľmi silno objal. Nič som nevidela. Hlavu som mala zaborenú do niečieho trička ale bolo to príjemné. Cítila som sa tak dobre, tak bezpečne. Potom prehovoril.
„Celé leto budem vo vedľajšom meste. Budeš mi chýbať Mio, každý jeden deň, ktorý strávim bez teba. Rátaj prosím s tým, že niekedy to už nevydržím a budem ťa musieť prísť pozrieť. “
Takýto predslov som naozaj nečakala. Bolo to trochu viac osobnejšie než na čo som bola aj pri ňom zvyknutá a cítila som že sa trochu červenám no snažila som si to nevšímať.
„Seiji..aj ty mne budeš chýbať. Dobre vieš, že ťa vždy rada vidím. “ Usmiala som sa. Aj keď trošku zmätene vďaka jeho spôsobu lúčenia.
Stisol ma ešte silnejšie a potom ma pustil so spokojným úsmevom. Ešte stále vysmiaty sa na mňa znova obzrel a zakýval a odišiel.
Neskôr som to vyrozprávala Ai.
„Tak trochu som čakala, že mi Seiji povie niečo v zmysle, že mu budem cez prázdniny chýbať, veď aj on bude mne a veľmi. Ale on to povedal tak.. vyznelo to akoby.. ja neviem.. to všetko pre neho znamenalo viac... “
„Je to tak. Ty sa mu naozaj páčiš, Mio ! Veď čo nevidíš? Už si to pripusť ! “ Pozrela sa na mňa s obrovským úsmevom. „Kedy si konečne poviete pravdu do očí? To vás k tomu musím naozaj doslovne dokopať? “
Bola som úplne mimo. Ja. Že sa mu naozaj páčim? Ja? Sme naozaj veľmi dobrí priatelia ale... ja? „To nie je možné. “ Vyhlásila som nie tak celkom pri zmysloch.
„Čo? Netrep už zase. Poďme domov. “
Ešte raz sme sa rozlúčili a odišli sme.

Prázdniny plynuli nebezpečnou rýchlosťou. Jediné čo ma na tom aspoň trochu tešilo bolo, že cez leto naozaj za mnou párkrát prišiel Seiji, a že ešte pred ich koncom ideme s Aiko na náš festival. Mala by to byť skvelá zábava a neuveriteľne som sa tešila. Chceli sme tam ísť na súťaž, teda na karaoke v súťažnom poňatí. Pieseň sme už mali nacvičenú a nejaké to oblečenie vybraté.

Konečne prišiel deň s veľkým D a my sme konečne vyrazili. Keď sme prišli na miesto, najprv sme si museli vystáť asi hodinu a pol v rade na registračku, kde nám konečne po dlhom státí na ruky pripli registračné náramky a mohli sme sa pohnúť ďalej a zložiť si veci. Od vtedy sme sa už len zabávali. Bolo to až neskutočne skvelé. Cosplay-e, premietania rôznych anime a filmov, množstvo obchodov so všakovakými suvenírmi, plyšákmi a plagátmi, oblečením a všetkým možným a asi aj nemožným. Boli tam DDR-ka, ktoré sme si samozrejme neodpustili, rôzne výučbové workshopy a množstvo iných atrakcií. Cítila som sa skoro ako v nebi.
Prišla na rad súťaž v karaoke. Podľa poradia sme boli až niekde v strede, takže som mala dosť času aby som stokrát oľutovala, že som s týmto súhlasila. Fakt jedna vec s ktorej mám nočné mory je výstup takéhoto typu pred ľuďmi. Od strachu som sa celá triasla v rátane môjho hlasu čo mi len uberalo na mojej neexistujúcej sebadôvere a aby toho nebolo dosť samozrejme som sa začala potiť. Horšie som si to už asi ani nevedela predstaviť. Prišiel rad na nás. Stotinu sekundy som si myslela, že sa otočím a budem bežať na stanicu a už sa tu nikdy neukážem. Hneď ako som na to pomyslela, akoby ovládala telepatiu, ma Ai schytila, vytiahla na javisko a do ruky mi strčila mikrofón. Keď som sa pozrela do hľadiska, všetci ľudia sa pozerali samozrejme na nás. Trochu ma prekvapilo, ako sa tvárili. Vyzeralo to akoby sme sa im pozdávali, že očakávajú, že toto sa im asi bude páčiť. Potom ma napadlo čím to asi bude a predstavila som si ako nás dve vidím stáť na pódiu. Ai má na sebe krátku modrú károvanú skladanú sukňu, zapásanú bielu blúzku a na krku uviazanú modrú mašľu. Rovné čierne krátke vlasy s krikľavo ružovým melírom. Ja vedľa nej v červenej krátkej károvanej skladanej sukni. Na nej nezapásanú bielu blúzku s krátkymi rukávmi s červeno-bielo pásikovanou kravatou neutiahnutou až ku krku. Čierne tenisky s červenými šnúrkami a na nich čierne štucne do pol lýtok. Dlhočizné hnedé vlnité vlasy vyčesané do dvoch copov okrem dvoch pramienkov s bielymi príčeskami, ktoré po bokoch rámovali moje čelo.
Zdvihlo mi to náladu a už som nemala až takú trému, no stále som sa ešte trošku triasla. Hoci v skutočnosti sme tam stáli zatiaľ asi len trinásť sekúnd pokiaľ vyhlásili naše mená a názov našej piesne. Mne to však pripadalo ako večnosť keď nám konečne začala hrať hudba. Prvý riadok spievam ja, takže som sa znova viac roztriasla ale začala som spievať. Najprv to aj mne samej znelo akosi slabo, bojácne a to mi asi pomohlo. Tréma zrazu úplne prešla a s Ai sme spravili z toho celkom fajnú show. Zožali sme obrovský potlesk, teda sme mali úspech.
Zišli sme dolu z pódia a ešte pár ľudí na nás s úsmevmi pokyvkávalo hlavami a ukazovali vztýčené palce. Niekto ma poklopal po pleci. Otočila som sa tiež ešte stále usmiata. Ostala som neveriacky stáť. Poriadne ma zaskočilo, že je tu. Práve tu a teraz.
„Seiji... “ Nestihla som ani dopovedať. Pobozkal ma a ja som mu bozk opätovala. „Bola si úžasná. “ Znova ma pobozkal. „Vyzeráš rozkošne...máš nádherný hlas. “ Ďalší bozk. „Ty si nádherná. “ Ďalší bozk. „Milujem ťa. “ Znova ma pobozkal.
Pohladila som ho po tvári. „Aj ja ťa milujem. “ Zdvihol ma do náručia a odniesol si ma na najbližšie tri voľné miesta, ktoré očividne čakali na nás. Ai sa zvítala s Ikem, ktorý tam teraz už tiež bol a držal tie miesta pre nás.
„Ako to, že ste tu? “ Mrkla som na Seijiho.
„To naplánovala Ai. Vraj sa musíme prísť pozrieť. Mám taký pocit, že Ike tiež o všetkom vedel. Hovorili mi, že sa mi to bude páčiť a Ai mala veľmi prefíkaný výraz. “
Pozrela som sa na ňu. „Asi sa jej za to budem musieť poďakovať. “
„To nie si sama. Milujem ťa. “ Pobozkal ma.
Sedela som na jeho kolenách, tak ako si ma položil keď sme sem prišli od pódia až kým nás, mňa a Ai nevyhlásili za víťazky.
Keď sme druhýkrát dospievali, znova sme mali obrovský potlesk. Zišli sme z pódia a ja som sa mu hodila do náručia, ktoré na mňa už čakalo. Hladkal ma po tvári a vlasoch a šepkal, že ma miluje. Pozrel sa mi do očí. „Vedel som, že to vyhráte. “ Široko sa usmial.
„Áno? “ Tiež som sa usmiala. „Som z toho strašne šťastná ale dnes som vyhrala niečo ešte lepšie. To najlepšie čo som v živote mohla. Mám teba láska. “ A pobozkala som ho.

Koniec.