Watashi wo ai suru hikari-12

Chapter.no.12
V dome rodiny Shokora bola napätá atmosféra. Jej príčina bola alkohol. Otec Umiko a Seiko prišiel zasa raz domov opitý. A vyvádzal.
„Ste rovnaké k*rvy ako bola vaša matka!“ Vrieskal na nich. Umiko bola z nervami v kýbli a chúlila sa v sestrinom náručí. Zelenovláska to niesla hrdinsky a obraňovala svoju sestričku ako to len išlo.
„Ste nemožné! Neviete ani navariť!“ Zatackal sa do kuchyne a začal okolo seba rozhadzovať prázdne hrnce a nádoby. Niektoré len zarinčali pri strete s podlahou, iné sa rozbili. Črepiny lietali vzduchom a boli skoro v každej miestnosti. Ich otec na to nedbal a ďalej naboso chodil nervózne a tackavo z jednej do druhej. Všade bola krv z jeho chodidiel. Umiko si už skoro trhala vlasy, keď ju Seiko ešte pevnejšie objala.
„Ja... Ja to už-už nevydržím, ne... nee-chan!“ Vzlykala. Seiko už chytala nervy. Mala sto chutí svojho otca zabiť. Ale jej racionálna časť vždy vyhrala. Odviedla Umiko do izby. A poslala ju osprchovať sa. Zletela zo schodov a namierila si to rovno do kuchyne kde jej otec sedel na stoličke, rozvalený ako v bare a fajčil jednu cigaretu za druhou.
„Si strašne úbohý, Takumi!“ Zvreskla. Už dlho ho neoslovovala „otec“. On na ňu zaostril, aby rozlíšil kto to je. Ťarbavo sa postavil a prišiel bližšie.
„Si obyčajná neschopná štetka, Seiko...!“ Zdrapol ju pod bradou a pritiahol ju k sebe bližšie. Smrdel od chľastu a cigariet. Oči mal zakalené a dych zatuchnutý. Seiko sa metala ako ryba na háčiku. Kopala, búchala a bojovala s ním, ale on sa nedal. Treskol ju o stenu a Seiko úst vyleteli kvapôčky krvi, ktoré pristáli na jeho líci a pomaly stekali dolu. Malý potôčik krvi tiekol aj z jej úst. Zelenovláska sa pomaly už dusila. Jednou rukou mu pevne zovierala zápästie ruky, ktorou ju držal pod bradou a zatínala doňho nechty. Druhou rukou rukou sa zúfalo snažila nahmatať niečo, čo by jej pomohlo dostať sa z tejto zúfalej situácie. Desil ju pohľad jej otca. Na linke našmátrala kus sklenenej misky. Rýchlo ho zdrapla a porezala ho na predlaktí. Takumi ju v okamžiku pustil a ustúpil o dva kroky pridŕžajúc si ranu. Seiko padla na kolená priamo do črepín. Oboma rukami si chytila boľavé hrdlo a oprela sa telom o stehná. Vykašlávala striedavo sliny a krv. Keď sa ako-tak nadýchla zdvihla hlavu a venovala otcovi jeden zo svojich nenávistných pohľadov. Zazerala po ňom ako po príšere. Nenávidela ho ako len vládala a nemala preňho ani jedno vľúdne slovo. Takumi sa k nej pritackal so šialenosťou v očiach. Napriahol sa a strelil jej facku. Seiko prevalilo nabok. Jednou rukou si pridržiavala zasiahnuté líce a druhou si stále masírovala krk.
„Tss... a to si hovoríš moja krv!“ Odpľul si na ňu a odtackal sa preč. Seiko bola od zúrivosti nepríčetná. Keby vládala, tak by ho už dávno zabila. Od zúrivosti a strachu sa jej triaslo celé telo. Pozviechala sa a ošetrila si rany. Potom si však spomenula na to, že Umiko nechala samú. Vbehla do kúpeľne, kde v sprche sedela nahá Umiko schúlená do kúta. Na hlavu jej tiekla voda zo sprchy a z očí tiekla krv, ktorá sa miešala s krvou z jej tela. Umiko si žiletkou dorezala brucho. Krv netiekla tak drasticky, aby vykrvácala, ale Seiko sa aj tak vyľakala. Zastavila vodu, vytiahla Umiko za ruku a žiletku odhodila čo najďalej. Zabalila ju do osušky a odvliekla do ich spoločnej izby.
„Už je dobre sestrička. Už tu nie je.“ Utišovala ju. Utierala ju a ošetrovala jej rany. Nakoniec ju obliekla do pyžama a uložila do postele.
„Nee-chan... prepáč...“ Prehovorila vysilená blondína. Seiko ju pohladila po líci a ubolene sa usmiala.
„To nič... ale už to viac neurob...“ Hladkala ju po vlasoch pokiaľ nezaspala. Keď sa už upokojila natoľko, že zaspala, tak ju sestra opustila a išla upratať dom. Potom sa však aj ona rozhodla zaspať a aspoň nachvíľu utiecť z reality.
Keiichi išiel dosť neskoro domov. Vonku lialo ako z krhly a ani veľký dáždnik mu veľmi nepomáhal. Rozhodol sa ísť domov skratkou cez park. Keiichi vážne nenávidel dážď a sychravé počasie. Ale takisto neznášal aj horúčavy a slnko. Jemu totiž nevyhovovalo nič. V parku pod stromom videl chúliť sa chlapca. Najprv si myslel, že je to Kai, keďže osoba stojaca pod stromom bola rovnako vysoká, dokonca mala aj rovnakú školskú uniformu. Keď sa však priblížil, srdce mu zaplesalo. Bol to Ichinose Shiro. Chúlil sa tam a trasúc sa snažil schovať pred dažďom. Podišiel k nemu a dal nad neho dáždnik.
„Dobrý večer, Ichinose-san.“ Pozdravil, pričom si napravil okuliare. Shirovi skoro vyleteli oči z jamôk. Až onemel keď videl Keiichiho.
„Do-dobrý večer.“ Zdvorilo sa pozdravil piskľavým hlasom, ktorý znel zachrípnuto. Ale keď si odkašlal dodal.
„Správny chlap nepotrebuje pomoc od niekoho iného.“ A hľadel mimo. Keiichi sa začervenal.
„Prepáč, ale nemal by si sa tu len tak chúliť, môžeš ísť ku mne. Bývam tam oproti.“ Ukázal na byt, ktorý bol oproti parku cez cestu. Nevrlý čajíčkar mu ani nedal veľa času na rozmyslenie a už ho ťahal so sebou. Chvíľu sa snažil protestovať, ale netrvalo to dlho a už bol v Keiichiho byte. Kai nebol doma.
„Vitaj, kúpeľňa je na poschodí. Druhé dvere vľavo.“ Poslal ho po schodoch hore. Potom vbehol do svojej izby a zabuchol za sebou dvere. Chvíľu nechápal čo urobil. Treskol si dlaňou do tváre a prehodil si vlasy. Predychával to a cítil ako mu srdce bije ako o závod. No spamätal sa a pozviechal sa. Vošiel do Kaiovej izby a vzal nejaké čisté oblečenie. Držiac sa za čelo zabudol zaklopať na dvere a neuvážene vtrhol do kúpeľne. Keď si to uvedomil a zdvihol pohľad, priam ho posadilo. Shiro tam stál, respektíve stála do pol pása vyzlečený, teda vyzlečená. On alebo lepšie povedané ona, mala prsia a zo spodného prádla jej nečúhalo to čo malo. Čiže Shiro bola žena. Nie chlapec, ako si to Keiichi myslel. Shiro sa červenala od ucha k uchu. Bola tak v šoku, že priam skamenela. Keiichi tam sedel na zemi a vyvalene hľadel na jej prsia. Ani jeden z nich nevedel čo má robiť. Jediné čo Keiichimu prišlo na um bolo to, že je rád, že s nezabuchol do chlapca. Ale aj tak.
„Prečo... prečo nosíš... chlapčenskú... uniformu...?“ To bola jediná vec, ktorá z neho vypadla. Shiro sa spamätala a začala kričať. Vykopla ho z kúpeľne. Hneď potom sa rozplakala. Jej nárek počul aj Keiichi.
„Nie! Prepáč, neplač! Ja... Ja som nevedel... je mi to ľúto!“ Kričal jej.
„Správny chlap sa neospravedlňuje!“ Zakričala spoza dverí ženskou verziou svojho hlasu. Náhle sa chytila za ústa a čupla si.
„Ja... prosím, nehnevaj sa a rýchlo sa osprchuj, aby si nenachladol... teda nenachladla. Suché veci sú na zemi, ja zatiaľ pripravím teplý čaj!“ Tá rýchlosť, akou hovoril, by sa dala prirovnať rýchlosti pretekárov na formuly. Shiro sa za seba neskutočne hanbila. Ale nakoniec spravila presne to, čo jej Keiichi povedal. Osprchovala sa a obliekla si Kaiove veci. Pomaly zišla do obývačky, kde už sedel Keiichi s pripravenými čajmi. Pozreli sa na seba a znovu nastala trápna chvíľa ticha. Nikto z nich sa neodvážil prerušiť ticho, ktoré nastalo.
Blonďáčik nebol doma, trávil čas u Ai. Tá si lakovala nechty a robila manikúru. Kai sedel na jej posteli a prezeral si staré fotky. Smial sa pri každej na ktorej bol malý Shu-chan. Naraz ju oslovil.
„Ai-chan...?“ Neodpovedala mu, len sa naňho pozrela, čím mu naznačila, že ho počúva. Fúkala si na nechty, aby lak skorej zaschol.
„Vieš... mám pocit, že som sa sekol...“ Povedal nesmelo. Ai nechápala čo tým myslí, ale nič nepovedala. Čakala, kým to povie sám.
„Myslím tým Shu-chana... Mám pocit, že to všetko bolo len také poblúznenie. Už to totiž nie je také, aké to bolo predtým...“ Zamyslel sa. Ai zamrazilo. Prestala si fúkať lak a položila si ruky na stehná. Pohľad z Kaia nasmerovala na podlahu. Kai si to všimol a posadil sa.
„Čo myslí...“
„Ja ťa zabijem...!“ Povedala vážne a rázne, no pritom pokojne. Kai to bral ako vtip a len sa schuti zasmial.
„Nie fakt. Utekaj!“ Postavila sa zo stoličky. Kaiovi sa na čele začali objavovať kvapôčky potu. Ai ho schmatla za golier a pritiahla bližšie k tvári.
„Ty si myslíš, že si namotáš Shu-chiina a potom ho len tak odkopneš?!“ Hovorila pomaly a dramaticky. Kai sa roztriasol a nevedel čo má na to povedať.
„No tak, Ai-chan, to bol len vtip.... Zlý vtip!“ Myslel to úprimne, keď si to Ai všimla tak ho pustila a usmiala sa.
„Fajn! Ai ťa teda nemusí zabiť.“ Usmiala sa ako slniečko a vrátila sa k manikúre. Kai bol z toho čo sa stalo ešte riadne dlho mimo. Bol bledý ako stena a Ai sa bál viac ako čert kríža. Netušil, že to čo mu povedala v reštaurácii myslela doslova.
„Teda, nečakal som, že to vezmeš až tak vážne.“ Prehovoril s malou dušičkou. Upravil si golier, ale stopy po jej nechtoch tam už asi zostanú navždy.
„Ai ti to už raz povedala. Pre Shuichiho šťastie pôjde Ai aj cez mŕtvoly.“ Usmiala sa a otočila sa na Kaia. Ten už bol vážne psychicky na dne.
„Takže to vyskúšaj ešte raz a Kai-kun bude tiež len mŕtvola.“ To, že sa pri tom ešte aj usmievala, dodalo celej vete šialene hororový efekt.
„Ai-chan... ty sa mi vyhrážaš?“ Chcel sa ešte pre istotu uistiť. Ona mu neodpovedala. Iba sa pousmiala a znova sa vrátila k manikúre.
„Vieš, Kai-kun... ja chcem od života len jedno. Šťastie ľudí, ktorých milujem. Takže pre tieto tri osoby, ktoré milujem, chcem len to najlepšie.“ Vravela to dosť skleslo a ubolene. No pritom bola šťastná. Blonďáčik vycítil, že sa v tom už nemá špárať a radšej to nechal tak. Potom, ako Kai odišiel, Ai volala Kenjimu. Ten jej však nedvíhal. Bola dosť vytočená a rozhodla sa zavolať Reiovi. Ten ju dvihol.
>Ai-san, deje sa niečo? Prečo mi voláš?< Ozval sa Reiov hlas.
„Nie, chcem len hovoriť s Minazuki-kunom.“ Osvetlila mu situáciu.
>Tak prečo nezavoláš jemu?< Nechápal. Ai bola už dosť nahnevaná z celého dňa, preto bola aj na Reia odporná.
„No asi preto, že mi nedvíha, nie!?“ Vytočene podotkla. Reia až zamrazilo. Nebol zvyknutý na takúto Ai.
>Eh... hneď mu poviem nech ti zavolá...< Ani nepočkal čo mu odpovie a zložil. Pár chvíľ na to jej už zvonil mobil.
„Prosím!?“ Precedila pomedzi zuby.
>Noguchi-sama mi povedal, že sa so mnou chceš rozprávať. Aby si vedela, nedvíhal som schválne.< Povedal na rovinu. Ai to dosť prekvapilo.
„Čo? To prečo?!“ Ale to nemenilo nič na fakte, že bola vytočená.
>To je hádam jasné. Nemám na teba náladu.< Kenjiho hlas znel až desivo pokojne.
„No, to je jedno.... Chcem sex. Hneď!“ Zavelila mu do mobilu a čakala, že to hneď aj splní a príde.
>He?< Vydal zo seba nechápavý hlások.
„Sex, preniknutie tvojho penisu do mojej vagíny. Čomu na tom nechápeš?!“ Zavrčala.
>Tomu chápem... len... Stretneme sa za pol hodinu.< Zložil. Ai si len pomyslela, že je to d*bil a pobrala sa na „ich miesto“. On ju tam už čakal.
„Končím s našou dohodou.“ Prehlásil bez toho, aby pohol čo i len brvou. Ai skoro prekotilo.
„Č-čo!?“ Až skoro okoktavela.
„Končím. Čomu na tom nechápeš?“ Divil sa.
„Počkaj... Zpomal. Kvôli čomu akože?“ Ai nechápala ani jednému slovu čo hovoril.
„Proste s tým chcem skončiť. Už ma to prestáva baviť. Myslím, že Noguchi-sama ma nepodvedie s nikým, aj keď naňho už nebudeš dávať pozor. Preto si myslím, že už s tebou nemusím mať sex vždy vtedy, keď si to zmyslíš.“ Osvetlil jej situáciu. Ai stále nechápala. Ale nechcela sa Kenjiho len tak ľahko vzdať.
„Baviť... Takže ty mi chceš povedať, že Rei-kun sa udrží nepodviesť ťa? No dobre teda. Ale chceš zahodiť náš vzťah len kvôli tomu, že si myslíš, že ho zvládneš?“ Povýšenecky predniesla.
„Aký vzťah? Jediné čo máme my dvaja spoločné je sex. Tomu veľký vzťah nehovorím.“ Ai sa to dosť dotklo, ale nechcela dať na sebe nič poznať.
„Takže ty si to bral čisto len ako sex.“ Zkonštatovala.
„Veď áno. Sex za to, že budeš od Noguchi-samu držať jeho nápadníkov a nápadníčky. Tak znela dohoda, nie?“ Ai mala otvorené ústa a ešte stále nechápala situáciu.
„Ai-san... teda... snáď si si nemyslela, že my....“ Teraz bol v šoku aj Kenji.
„Niée! Samozrejme, že nie! Čo si? Jasné v pohode, chápem...“ Usmiala sa. Ale z očí jej začali tiecť nekontrolovateľné slzy. Sama si to však neuvedomila.
„Tak prečo plačeš?“ Utrel jej ich. Otvorila oči a pozrela sa do Kenjiho prekvapenej tváre. Rozplakala sa ešte viac.
„Ja... Prepáč, už musím...!“ A rozutekala sa preč. Kenjiho prepadol neskutočný pocit viny. Ale bol si istý, že takto je to pre oboch to najlepšie.