Watashi wo ai suru hikari-03

Chapeter.no.3
Shuichi kontroloval svoje hodinky s hodinami na nádraží. Išli rovnako. Už dávno ukazovali čas príchodu vlaku. Len on sa nie a nie ukázať. Kai a Ai už dávno odišli a on tam len tak sám sedel a hľadel do neznáma. Všade naokolo videl zamilované páry a skupinky kamarátov, ktorí sa bavia o rôznych nepodstatných veciach. Nech sa na nich pozeral z akéhokoľvek uhla, nedokázal ich pochopiť. Znova mu klesol pohľad na hodinky. Pri pohľade na ručičky si vzdychol a pohodlnejšie sa oprel o operadlo. Zamyslel sa:- Tss... čo ich na tom baví? Len tak kecať o hovadinách a prihlúplo sa rehotať na veciach, ktoré nie sú zďaleka vtipné. Len sa na silu premáhajú, aby tomu druhému urobili radosť. Klamú si a navzájom sa ohovárajú, no pritom si všetci hovoria „priatelia“... alebo sa držia za ručičky a do ucha si šepkajú nezmysly. Pritom chlapom ide o niečo úplne iné ako ženám. Ironicky sa to dozvedia až po niekoľkých rokoch manželstva a nadávajú sami sebe do debilov. Jak úbohé.-. Privrel oči a prekrížil si ruky na hrudi. Noci už bývali chladné a sedieť na jednom mieste nebol dobrý nápad. Našťastie sa už ukázal vlak. Uvažovanie nad touto témou mu znechutilo celý zvyšok dňa aj s nasledujúcim. Mal horšiu náladu než bolo normálne. Ak sa ho doteraz ľudia stranili, tak teraz to bude extrém.
S desivou aurou rozvalil dvere triedy, ktoré sa len tak-tak nerozpadli. Pomalým krokom smeroval k lavici. Všetci sa mu uhýbali a slabšie osobnosti dostali z tých vibrácií závrat. Bežali von z miestnosti a každého, kto mal namierené do triedy varovali pred živelnou katastrofou v podaní hrozivého Aoi Shuichiho. Kai si radostne kráčal po chodbe smerom do triedy, keď si všimol hlúčik spolužiakov pred ňou.
„Dobré ránko!“ Usmial sa.
„Fumika-san! Pre tvoje vlastné dobro, nechoď do triedy!“ Varovali ho.
„Prečo?“ Nechápal. Oni, skôr než odpovedali, sa prežehnali a predniesli pár niekoľko sekundových modlitieb.
„Vo vnútri je Aoi a má naozaj na pi*u náladu!“ Až boli vulgárni.
„Ale no tak, iste to nie je nič hrozné!“ Posmeľoval ich. Otvoril dvere a aj jeho ovalila tá smrtiaca aura. Preglgol a sám sa trochu posmeľoval. Ale nedal sa odradiť. Vkročil do triedy a sadol si vedľa Shuichiho.
„... Bré ránko, Shu-chan~♥!“ Usmieval sa od ucha k uchu. Ale niečo na jeho úsmeve bolo neúprimné. Shuichi si to všimol a hneď si spomenul na včerajšok. Kai sa mu v tej chvíli sám o sebe zdal neúprimný.
„... Počúvaj ma, ty blbeček, vyžívaš sa v sado-maso...?!“ Toto nikto nepochopil. A Kai vonkoncom. Pár krát zažmurkal a nakoniec sa spýtal nechápavé „Prečo“.
„Lebo ma tu trýzniš tými neúprimnými sračkami a ku*va neúprimným úsmevom a pritom máš pocit, že si to nikto nevšimne... je mi z teba zle!“ Na toto všetci hľadeli s priam rozvalenou hubou. A absolútne nechápali, lebo mu nečítali myšlienky. Kai sa ani nepokúšal argumentovať. Zadržiaval slzy a jediné čo mu prišlo na rozum bol fakt, že sa Shuichi asi zbláznil. Shuichi sa postavil a odišiel preč. A aura s ním. Odišiel zo školy a len tak sa túlal po meste. Dostal sa až to takých častí mesta, kde sa nikdy predtým nezdržiaval. Na jednom takom mieste uvidel ohromnú budovu s nádvorím a množstvom ihrísk. Podišiel bližšie a prečítal si tabuľu s názvom „Ooji Academy“. Prišlo mu to dosť povedomé, ale sám nevedel kde to už počul. Neriešil to. V diaľke zazrel trafiku a pár študentov kupovať si cigarety. Mohli byť tak o rok, dva mladší od neho. Podišiel k tej trafike a zahľadel sa na vystavené škatuľky. Bolo tam si päťdesiat rôznych druhov cigariet. Od ľahkých cez slimky až po ťažké. Boli tam aj druhy s rozličnými príchuťami a arómami. V cigaretách sa moc nevyznal, ale do oka mu padol jeden druh. Príjemne modrý obal, ktorý prechádzal z tmavomodrej na príjemnú jemne modrú. Strieborná potlač a moderný dizajn. Tieto cigarety niesli názov LATEON. Podišiel k okienku a vražedným pohľadom sa zahľadel na staršiu pani, ktorá si nič netušiac čítala noviny. Pri pohľade do Shuichiho tváre chcela vybrať celodennú tržbu a vydať mu ju pod podmienkou, že ju nechá nažive.
„Poprosím jedny LATEON.“ Tetuška sa ostýchala spýtať sa aj na druh, aký by si pánko želal. Ale nabrala odvahu.
„A... A... aké by ste si... želali...?“ Pred očami sa jej premietol celý život. Bol sakra krátky, ale nič neľutovala.
„Poprosil by som light.“ Chcel povedať „hentie modré“, ale to by bolo v rozpore s jeho povahou.
„A ešte by som poprosil zapaľovač... modrý....“ Spresnil svoje požiadavky. Pani mu všetko vydala a obávala sa vysloviť sumu.
„... päťsto... päťstodesať jenov...“ Prežehnala sa (510 jpy= cca 3,30 €). Shuichi jej spokojne položil bankovky na misku a odišiel so slovami „drobné sú Vaše...“.
Shuichi vyšiel na most z ktorého bolo nádherne vidieť mesto. No najviac bolo vidieť Ooji Academy. Stále mu vŕtalo v hlave, že ju odniekadiaľ pozná. Po pól hodine ho to prestalo baviť. Odbalil cigarety, jednu si vytiahol, zapálil si ju a pohodlne sa oprel o zábradlie. Táto „frajerská“ póza mu však dlho nevydržala. Shuichi sa rozkašľal ako starý tuberák pričom mu vypadla aj cigaret. Jeho prvá cigareta nedopadla tak, ako si ju predstavoval. Od kašľu mu až vybehlo pár sĺz. Ale Shuichi nie je ten typ čo by sa hneď vzdal. Z balíčku si vzal ďalšiu cigaretu a skúsil to znova.
Ai sa prechádzala po chodbe, keď jej začal zvoniť mobil. Pri každom pohybe, ktorí bol odlišní od tých obvyklých, počula niečo typu „tak sladká~♥“. Čo ju často aj príjemne rozosmialo. Pozrela sa na displej a uvidela tam číslo, ktoré mala uložené pod menom „Kai-kun“. Zdvihla a svojmu fanklubu dala náznak, že nech sú potichu. Ovládala ich ako bábkar.
„Haló, Kai-kun? Deje sa niečo...?“ Usmievala sa. Nečakala, že sa naozaj niečo deje.
>Ai... Ai-chan...?< Začula rozplakaný has z druhej strany. Kai vzlykal ako malé dieťa.
„Čo sa deje, zlatko?“ V hlase mala isté obavy, že sa niečo stalo Shuichimu.
>Ja... len... to... ide o... Shu-chana... on... kričal...a potom odišiel.... Všetko je to moja vina, Ai-chan!< Kompletne sa rozplakal. Ai bola troška mimo a nevedela čo mu má povedať.
„Ale notáak... neplač... určite to nie je také strašné. Naviac, Shu-chiin je už raz taký... veď vieš....“ Ale jej slová mu nijak zvlášť nepomáhali. A Kai plakal naďalej.
„Hej, Kai-kun... po škole ťa prídem čakať... potom sa o tom porozprávame, ok?“ Spýtala sa ho.
>Tak... tak dobre...< Už bolo počuť, že sa upokojuje.
„A už neplač... takto neurobíš dojem!“ Veselo poznamenala nakoniec a aj Kaia tým troška rozosmiala.
Malá kôpka nešťastia, v podobe Kaia, smerovala k Ai. Tá, keď si všimla jeho uplakané oči a báraký výraz, nechápala čo také strašné mu mohol Shuichi vyviesť. Po ceste na stanicu a vo vlaku jej to všetko povedal a vysvetlil. Ai to prišlo čudné. Aj keď bol doteraz agresívny, nikdy nespravil nič takéto.
„Počúvaj, Kai-kun... ponáhľaš sa domov...?“ Jemne sa spýtala, keď vystúpili z vlaku.
„Ani nie... prečo?“ Čudoval sa.
„Chcela by som ti niečo ukázať... ale musíš ísť ku mne.“ Pousmiala sa. Kai súhlasil.
Ai bývala v jednom z tých luxusných mrakodrapov. Ktoré bolo vidieť skoro z každého miesta v meste. Kai doslova zíral.
„Ty tu bývaš Ai-chan?“ Stále sa nevedel prinútiť pochopiť to.
„Jup, ale tak nieni to nič moc... som si istá, že dom Kai-kuna je oveľa krajší a príjemnejší.“ Usmiala sa s drobnou bolesťou.
Odviedla ho na šieste poschodie. Kai bol prekvapený tým, že čo poschodie to dom. Čakal, že na jednom poschodí je viac bytov než jeden. Ai otvorila dvere a pozvala Kaia dnu. Kai vyvaľoval oči na drevené podlahy a príjemnou farbou a takisto s jemnulinkým povrchom. Steny chodby boli vymaľované do ladiacej jemne okrovej až skoro marhuľovej farby. Bol tam decentné doplnky a rôzne rastliny. Ai sa spokojne vyzula a kľúče hodila do misky na stolíku. Kaiovi na zem podala papuče.
„Poď.“ Vytrhla ho z víru myšlienok nadšeným úsmevom. On ju nasledoval až do jej izby. Čo sa dá k tomu dodať, proste typická dievčenská izba. Posteľ, hovadská skriňa, stolíky, knižnica a tak ďalej.
„Posaď sa.“ Ukázala na posteľ a z ničoho nič vykríkla.
„Hóoj, nee-chan...!“ Kai nechápal komu sa zdravil, pretože nič nepočul.
„To je moja sestra... počkaj, hneď sa vrátim.“ Usmiala sa a odišla. Kai pár krát zaklipkal očami, ale potom to prestal riešiť. Vzdychol si. Chcel sa obzrieť po izbe, no keď sa obzrel, zbadal ženu, ktorá naňho hľadela prázdnym pohľadom. Kai sa skoro od strachu počúral. Až vykríkol.
„Dobrý večer.“ Pozdravila sa tá žena. Stále mimo. Mala dlhé jemne hnedé vlasy, skoro až blonďavé. Skleneno-modré oči a bledučkú tvár. Na sebe mala od pohľadu starý sveter. O tri čísla väčší, než by potrebovala a legíny. Kai na ňu kukal ako na strašidlo. A ona nechápala čo tam ten malý blonďáčik robí. Ešte hodnú chvíľu po sebe zazerali, keď to už Kai nevydržal.
„Dobrý... ja som Fumika Kai a som kamarát Ai...“ Podával jej ruku.
„ Ja som Kyoko, jej staršia sestra...“ Bezducho poznamenala. Hľadela naňho tými prenikavo modrými očami, až mal Kai pocit, že pozná všetky jeho tajomstvá. Desila ho. Vtedy jej spopod vlasov na hlavu vybehla biela myška. Kai už chcel kričať. –Čo je to za divnú osobu? Pomóoc!- Kričal si v hlave.
„Ehhe... máš na hlave myš...“ Snažil sa to povedať tak, aby sa neurazila. Kyoko si ju dala dole a začala ju hladiť.
„To je Kačica.“ Poznamenala. Kai bol znovu mimo. Nech sa mu nesnaží nahovoriť, že je to kačica! Má to biely kožuch, štyri končatiny a červené oči.
„Eh... prepáč, ale to je naozaj myš.“ Zahľadel sa do tváre Kyoko.
„Áno, ale volá sa Kačica.“ Oboznámila ho.
„Kačica...?“ Jediné, čo v tej chvíli chodilo po Kaivom rozume, bolo blázon.
„Divné meno pre myš?“ Divila sa, ako keby to je naozaj normálna vec.
„Samozrejme, že nie.“ Poškriabal sa na zátylke. Ale stále si myslel, že je to divné. Nastala tá známa trápna chvíľa ticha. Ktorú prerušila Kyoko otáškou.
A... Fumika-san... si Ai-channin „kamarát do postele“?“ Bezducho sa spýtala. Kai celý mimo nevedel čo má odpovedať.
„Samozrejme že nie!“ Chcel ju vyviesť z omylu.
„Dobre... ja len, že si sem takých kamarátov vodí často...“ Kai bol už zúfalí. Takú divnú osobu ešte nestretol.
„Kyoko-chan... čo tu zo mňa robíš ľahkú devu?“ Vyčítala jej Ai vo dverách. Kaiovi sa uľavilo, prišla jeho spása.
„Ja hovorím len fakty... Ai-chan.“ Pousmiala sa Kyoko. A v tej chvíli prestala byť desivá. Ai prišla k nej a vzala jej myš. Posadila si ju na rameno a chcela si prisadnúť ku Kaiovi.
„Prosím ťa, daj ú Kačicu preč..!“ Dal si pred tvár vankúš. Ai sa zasmiala.
„Už ste sa asi zoznámili, ale ona tá Kačica len vyzerá desivo... je úplne v pohode.“ Zasmiala sa a Kačicu podala Kyoko. Tá opustila miestnosť.
„Tvoja sestra sa ti vôbec nepodobá, Ai-chan.“ Komentoval ju, keď odkladal vankúš.
„Viem... Kyoko-chan sa podobá na otca a ja s mojou najstaršou sestrou Suzume-nee-san sa podobáme na mamu.“ Pousmiala sa a zahľadela sa na album ktorý priniesla.
„Máš ešte jednu sestru? A čo tvoji rodičia? Nevadí im, že som tu?“ Vyvalil na ňu množstvo otázok. Keď sa začal pýtať na rodičov, prišlo jej mierne nevoľno.
„Nepýtaj sa Ai na toľko vecí naraz, nevie čo ti má na to povedať!“ Usmiala sa.
„Ale nepriniesla som ťa sem kvôli tomu...“ Podala mu album. On ho otvoril a hneď na prvej strane bol chlapec, ktorý zvieral knižku väčšiu ako on sám a vedľa neho stálo dievča s copom, nosom prelepeným leukoplastom a v ruke držala loptu. Ona sa usmievala a on sa schovával za knihu.
„To je Shuichi a ja keď sme mali asi tak päť.“ Zasmiala sa.
„To si ty? A to malé je Shu-chan?“ Skoro sa rozpustil. Pripadal mu tak neskutočne roztomilí, že by sa mu nevyrovnali ani tri tony lízatiek. A Ai vyzerala ako chlapček.
„Hehe... áno, Shuichi sa stále schovával za tú obriu knižku, ktorú sme mu raz dali a Ai bola trošku ako chlapček.“ Zasmiala sa pri spomienke.
„Spomínam si, že vtedy, keď bola zhotovená táto fotka, sa Shuichi nechcel ani za svet pustiť tej knihy. To bolo to obdobie, čo sme sa dosť často sťahovali a Shuichi to neniesol dobre. Lebo sme neboli v pravidelnom kontakte. Vtedy bol taký roztomilý. Malinký, hanblivý a celkovo milený. Také stvorenie si kde tu nenašiel. Ale potom sa to nejaký spôsobom zmenilo a ja neviem ani kedy to prestal byť ten malý, nevinný chlapček.“ Vysvetlila mu.
„...Stále mi nedochádza, že prečo si mi to ukázala... a vlastne ani to prečo mi to hovoríš...“ Zamyslel sa.
„Ty si vážne spomalený, nehnevaj sa. Shuichi len vyzerá ako bubák, je neškodný a aj keď sem-tam vybuchne, tak ho to naozaj veľmi mrzí. Nikdy nič nemyslí tak doslova akoto povie. Mne stále nadáva do trubiek, kráv alebo kačíc.“ Zasmiala sa.
„A čo mu na to odpovedáš?“ Už už sa začal usmievať.
„Že Kačica je moja myš, nie ja.“ Zasmiali sa obaja. Ai Kaia vyprevadila von, ale on sa ešte necítil na cestu domov. A rozhodne sa necítil na výčitky svojho brata, typu: „Veď to je žena, ako sa s ňou môžeš rozprávať?!“
Len sa tak prechádzal. Až sa dostal na úplne opačný koniec mesta. V diaľke zahliadol aj St. Anna Academy. Pousmial sa. Pešky prišiel aj do končín kde býva Shuichi. Úprimne netušil, že tam prišiel, ale ani nečakal, že tam v takú hodinu niekoho stretne. Bolo už dosť neskoro a každý normálny človek bol v takej kose zalezený pod perinou. Kai kráčal po ulici, keď začul krik. Zdvihol hlavu a všimol si tmavovlasého chalana vynášať odpadky. Keď sa lepšie zahľadel, všimol si, že je to Shuichi. Ktorý mal vo vlasoch čelenku, aby mu vlasy nepadali do očí. Aj naňho chcel zakričať, ale bál sa, že naňho znovu nakričí. Preto len sucho pokračoval v ceste. Shuichi si ho však všimol.
„Héeeej...!“ Zakričal po ňom. On sa obzrel a videl ako po ňom kýva a naznačuje mu, aby prišiel za ním. S drobnými obavami prišiel k nemu.
„Ahoj, Shu-chan...“ Snažil sa mu nepozerať do očí. Iba tak mimo.
„Hoj... ja.... len som... chcel som sa ti ospravedlniť.“ Vyhabkal zo seba. Kai bol milo prekvapený.
„Fakt...?“ Usmial sa.
„Nenúť ma to opakovať... ja som proste stratil nervy... A ty si mal len smolu, že si tam bol....“ Vysvetľoval.
„Prepáč, Shu-chan... ja viem, že to bolo aj kvôli mne. Som tvoj kamarát a tváril som sa neúprimne, naozaj ma to veľmi mrzí...“ Znova mal slzy na krajíčku. Kai bol naozaj rozcitlivené stvorenie. Shuichi vtedy stratil nad sebou kontrolu a privinul si malú blonďavú postavu na hruď. Tá, s počiatočnou neznalosťou situácie, čučal ako k***a na nové vráta. Nechápal, či je to skutočné alebo nie. Každopádne si to nechcel nechať ujsť. Zovrel ho do náruče a chvíľu tam len tak stáli.
Kai sa zamyslel: -Náruč Shu-chana je tak príjemná a teplá. Cítim, ako mu bije srdce... Je to tak upokojujúce a nežné... Asi mala Ai-chan pravdu. Len vyzerá ako bubák.-
Takisto aj Shuichimu po rozume behalo množstvo myšlienok: -Je normálne, aby mi bola táto situácia príjemná...? Veď je to chlapec... ale aj tak... cítim sa s ním tak príjemne. A žere ma, keď ho vidím s niekým iným... ako sa mu venuje viac. Chcem byť s ním... práve tu a teraz... a nevadí mi, že sa to iným nepozdáva, proste to tak....-
Jeho niť myšlienok preťal bozk. Kai sa postavil na špičky a pobozkal Shuichiho na pery. Shuichi necukol. Vzal si ho silnejšie do náruče a vložil svoje celé ja do ich prvej pusy. Obom sa nakoniec celý deň otočil o tristošesťdesiat stupňov. No ani jeden z nich neľutoval...