Vanilla Sky 11

Aj napriek tomu, že moje viečka vážili aspoň štyri tony, som ich pomaly otvorila. Už sa mi dýchalo dobre. Najprv som si nedokázala predstaviť, kde sa to nachádzam, no potom ako som sa trochu spamätala, som si uvedomila, že ležím v školskej ošetrovni. Ešte nikdy predtým som tu však nebola.
Otočila som hlavu nabok a pozrela na chrbát osoby, ktorá sedela vedľa mňa. Sedela na stoličke a opierala sa o moju posteľ. V jej rukách som zahliadla knihu.
Hlasno som vydýchla a zahmýrila sa. Nechtiac som tú osobu slabo kopla.
„Hej, dávaj pozor!“ okamžite som spoznala Norin hlas. „Snažím sa tu učiť, dobre? Onedlho mám prijímačky!“
„Nori,“ vydýchla som znovu no tentoraz už potichu. „Čo sa... Čo to...?“
„Asi si odpadla, ja neviem,“ povedala otrávene, lebo som ju vyrušovala ďalej. „Drichmeš tu na ošetrovni už nejaký čas. Onedlho sa končí posledná hodina.“
Trochu som sa nadvihla. „Odkedy máme na škole ošetrovňu?“
„Už dlho,“ zachechtala sa. „Prišlo ti zle?“
„Asi hej,“ snažila som sa spomenúť si. Och, zase chyba. Už sa pamätám.
„Znovu si nejaká zelená, Árli... Chceš vodu?“ spýtala sa ma Nora a odtisla knihu preč.
Pokrútila som hlavou. Aj keď mi nejako vyschlo v ústach, obávala som sa, že nič neprehltnem.
„Ty ale máš šťastie,“ povedala Nora. „Pokojne si prespíš celé vyučko.“
„A ty si tu so mnou odkedy?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím.
Dievča sa zaškerilo. „Asi tak dlho ako ty.“
„Vytiahli ťa z triedy len preto, aby si tu bola so mnou? Mrzí ma to,“ zapišťala som.
Na tvári sa jej zjavil ďalší úsmev. „No, nejako ti hádam odpustím.“
„Vieš, Nori... Ja som vtedy išla od Lea. Povedal mi, že za ním včera Rony bol.“
„Naozaj?“ zatvárila sa skutočne prekvapene. „Hádali sa?“
„Nie, pobili sa.“
Nora zatvorila oči a vzdychla si. „Ja jednoducho nemôžem uveriť, že tvoj brat je až taký hlupák. Čo sa to s ním porobilo? Vždy som si myslela, že niečo v hlave má.“
„Kvôli mne sa nemôžete pohádať, Nori. Prosím, veľmi ma to trápi.“
„Veď sa na neho pozri!“ zvolala zrazu podráždene. „Neprišiel sa ani spýtať, čo sa ti stalo. Sedí si v triede a bifľuje sa ďalej, ako keby to ešte potreboval!“
Norin nazlostený hlas prerušil zvonček.
„Koniec školy,“ povedala. „Ak chceš, ešte si oddýchni, ja mám ešte jednu kapitolu.“
Otočila sa mi chrbtom a znovu sa oprela o posteľ.
Hľadela som na jej neposlušné kučery. Ak sa kvôli mne s Ronym už nezmieri, budem si to vyčítať ešte strašne dlho. Ticho som si povzdychla.
Biele dvere na druhej strane ošetrovne sa zrazu otvorili. Rýchlo som k nim zdvihla zrak.
Moje srdce sa potešilo, keď mi oči zastali na Leovej tvári. Prišiel sa na mňa pozrieť.
Nora sedela chrbtom a nezdalo sa, že si niečo všimla, pretože hlavu od knihy nezdvihla.
Všimla som si, ako na ňu Leo podozrievavo hľadí. Pochopila som.
„V poriadku,“ povedala som mu. „To je Ronyho priateľka.“
„Bývalá,“ zahlásila Nora a otočila hlavu. „Och.“ Keď si všimla Lea, rýchlo sa narovnala a knihu zatresla. Vyskočila na rovné nohy, akoby ju zasiahol blesk.
Leo za sebou zatvoril dvere a potom sa o ne oprel. Pozrel mi do tváre.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ma.
„Ja?“ spravila som samoľúbu grimasu. „Vždy.“
Kútiky úst sa mu pobavene nadvihli. „Preto sa tu ulievaš z vyučovania? Zmeškala si aj hodinu umenia. Obávam sa, že tú písomku si budeš musieť napísať inokedy.“
Napriek jeho veselému hlasu moja tvár posmutnela. Zbadala som, že vedľa postele sú na ďalšej stoličke prehodené moje veci. Zazrela som aj svoj mobil. Siahla som po ňom. Ešte stále to tam svietilo. Zdvihla som ruku a natiahla ju k Leovi.
Zvedavo pozrel na môj mobil, no potom ku mne podišiel bližšie a vzal si ho. Keď pohľadom preletel po správe, jemne prižmúril oči.
„Zbláznil si sa?“ vyhŕklo zo mňa, keď Leo párkrát ťukol do môjho mobilu a potom si ho priložil k uchu. Volal naspäť číslo, z ktorého mi prišla tá správa.
Len sa mi otočil chrbtom a kým čakal, obzeral si topánky.
„Nič,“ povedal po dlhej chvíli a znovu sa ku mne otočil späť. „No nemala by si to brať až tak vážne. Takíto ľudia väčšinou nie sú veľmi odvážni.“
„To sa ti povie,“ zamumlala som mrzuto a prekrížil si ruky na hrudi.
Chvíľu na mňa hľadel, no vyzeral pokojne. Mobil položil naspäť na stoličku. „Vlastne som sa prišiel spýtať či ťa má kto zobrať domov. Nemôžeš ísť pešo, keď si odpadla. Bohužiaľ som znovu narazil na tvojho brata, a ten sa hrnul zo školy preč tak rýchlo, ako sa len dalo. Nevyzeral v dobrej nálade.“
„Trochu sme sa pochytili,“ zamumlala som.
„Aj vy?“ zažartoval Leo.
„Ale Nora ma zoberie,“ uistila som ho. „Spolu sme prišli aj do školy.“
„Ako chceš,“ povedal napokon. „Ešte ti zavolám.“ Mávol rukou, ani na mňa nepozrel, a trochu povýšenecky si vykráčal von na chodbu.
„Je supeeer,“ povedala očarená Nora s rozžiarenými očami. Hľadela na dvere, ktorými vyšiel. Zanechať dobrý dojem Leo zvládol vždy aj bez námahy.
„Nafúkanec,“ zahundrala som si.
„O čom ste sa to tu bavili?“ spýtala sa Nora zvedavo.
„Niekomu sa asi nepozdáva, že spolu niečo máme,“ vydýchla som nešťastne. „Bombarduje ma esemeskami a červíkmi.“
„Nejaká odvrhnutá milenka?“ usmiala sa Nora.
„Len aby som si s ňou čoskoro nepodala ruku.“

Nora ma zaviezla domov a potom u nás ostala až do večere. Boli sme znovu v mojej izbe.
„Ak ti to neprekáža, ostanem ešte chvíľku,“ povedala, keď cez okno zazrela prichádzať sivý mercedes. Už sa pomaly zotmievalo, no mne jej spoločnosť neprekážala.
„Vieš, Nori, teraz keď už spolu nechodíte... Nemyslíš, že je blbé ostávať v dome tvojho bývalého frajera?“
„Vôbec nie,“ vyhlásila a sadla si naspäť na koberec. „Ja to totiž robím naschvál.“
Potichu som sa zasmiala a úškrn mi na tvári ostal ešte dlho. „Prirodzene.“
„Myslím, že ho bude naozaj zožierať, že obe sedíme len vo vedľajšej izbe. Chvíľu bude trucovať, ale potom si uvedomí, že bez nás to nie je ono, no nie?“ Usmiala sa a natiahla ku mne zdvihnutú ruku.
Tľapla som si s ňou. „Dobre si to vymyslela.“
Lenže Rony ostal vo svojej izbe a úplne nás ignoroval. S Norou som si boli isté, že von nevystrčil ani nos, pretože sme ho sledovali. Nevyšiel ani do kúpeľne a vonkoncom nie na večeru. Nevyzeralo to vôbec dobre a ja som začínala byť zúfalá. Rony je tvrdohlavý. Cez toto sa len tak neprenesie. Znenávidel ma. No bola to práve Nora, ktorá ma začala utešovať. Vravela, že potrebuje viac času a že ho to napokon prejde.
Keď po večeri odišla, rovno som si ľahla do postele. Bola som uťahaná, smutná a dokonca som sa aj obávala kvôli desivému upozorneniu, čo mi prišlo správou. Snažila som sa však na to nemyslieť a tak sa mi podarilo rýchlejšie zaspať.

Nasledujúci deň ma do školy znovu viezla Nora a mňa Ronyho správanie začínalo desiť stále viac. Neprehovoril na mňa ani na mňa nepozrel. Obávala som sa, že okrem toho, že som ho veľmi sklamala, obviňuje ma aj z hádky s Norou.
Aspoň Prem ma trochu potešil. Stretla som ho pred svojou triedou a kým zazvonilo, rozprával mi voloviny, aby ma rozosmial. Vyzeral v poriadku a tiež zmierený s tým, že jeho vyvolená Valentine je už zadaná.
Keď som si sadla do lavice, kontrolne som pod ňou rýchlo zalovila rukami. Nenašla som však žiadne prekvapenie, ktoré by sa podobalo tomu včerajšiemu. Fotky, čo mi sem niekto nastrkal, som doma zničila.
Trochu pokojnejšia som pretrpela prvé dve hodiny vedľa Geny. Kým sa ona zabávala a rozprávala so spolužiačkou v lavici pred nami, mohla som uvažovať nad Leom a pripomínať si jeho slová. Povedal predsa, že takíto dotieraví ľudia väčšinou nebývajú odvážni. Takže sa len v úzadí tešia z problémov a ťažkostí, čo sa im podarí vyvolať.
Keď zazvonilo na veľkú prestávku a učiteľka aj pár deciek sa vyšuchtalo von z triedy, pokojne som sa oprela o stoličku. Len nejasne som vnímala trojicu neznámych báb, ktoré vošli cez dvere. Určite z vyššieho ročníka. Za kým prišli?
Môj pokojný výraz sa rýchlo zmenil na nervózny, keď som si všimla, že sa všetky pozerajú rovno na mňa. Z ich ľadových pohľadov mi po chrbte prebehol mráz.
„Tam je!“ zvolala vysoká kočka v strede ostatným dvom. „Hej, štetka!“
Zamrzla som a vyvalila na ne oči. Všetky tri boli hneď pri mne. Vysoká hnedovláska, asi ich vodkyňa, ľahko vyskočila rovno na moju lavicu a čupla si ku mne.
„Páčil sa ti náš odkaz na tabuli, ty štetka?“ spýtala sa ma a pobavene vykrivila pery.
Zalieval ma strach a určite som sa aj triasla. Tieto tri... to museli byť ony.
Dve baby stáli vedľa mňa každá z inej strany a na tvárach mali rovnaké hnusné úsmevy.
Najhoršie zo všetkého bolo, že všetci ostatní naokolo sa na nás vyvalene pozerali. Bolo tu toľko ľudí... Ak tieto niečo prezradia...
„Čo sa klepeš?!“ zasmiala sa zlomyselne hnedovláska. „Teraz je už zbytočné sa báť, aj tak zdochneš! Veď to si aj zaslúži, nie dievčatá?“
„Jasné, že hej, moja. Kto bude ľutovať takú cundru?“ zaškriekala vedľa mňa veselo jedna z nich. „Há, čo povieš?“ Udrela ma po hlave.
Do očí sa mi až nahnali slzy. Nie z bolesti ale z poníženia.
„Pozri ju, bude revať!“ zahulákala hnusná baba predo mnou. „To skôr my by sme mali plakať, že na svete existuje takáto nechutná špina, čo si to neváha rozdávať s učiteľmi!“
Ešte aj Geny sa na všetko z rohu miestnosti pozerala a nepohla ani brvou, keď ma znovu udreli. Netušila som, čo sú to za ženské, no bola som si istá, že sem nechodia. Nakoniec sa zdali staršie, ako som si myslela. Možno mali už aj po dvadsiatke, no kvôli hrubým vrstvám mejkapu sa to nedalo určiť presne.
„Poď sem!“ Hnedovlasá ma zdrapila za vlasy a vytiahla ma na nohy. Od bolesti som až zvreskla. „Nepochopila si, ty primitívka, čo máš urobiť?!“
Všetky tri ma sácali von z triedy. „Vypadni z tejto školy a z tohto mesta, jasné? Zmizni!“
Už sme boli na chodbe a otáčalo sa k nám stále viac šokovaných tvárí. Zúrivá baba mi dala takú facku, až som spadla na zem.
„Necháš ho na pokoji! Rozumieš, ty suka odporná?! Padaj od neho na sto kilometrov a už sa neopováž vrátiť, lebo skončíš horšie ako len zmlátená, pochopila si?!“
Kopla ma tak silno, až mi z úst vytiekol pramienok krvi. Zavzdychala som od bolesti a pokúsila sa vstať, no šialená ženská sa nezastavila a chystala sa mi ublížiť znovu.
„Ty sviňa!“ zakričal rozzúrený hlas. Odkadiaľsi priletela Ronyho päsť a vrazila rovno do dievčenskej tváre.
Šokovane som hľadela, ako sa do troch báb pustil hlava nehlava a mlátil ich, akoby to boli chalani.
„Ronan!“ zaziapal piskľavý učiteľský hlas. „Čo to stvárate? Okamžite prestaňte biť tie dievčatá a pakujte sa do riaditeľne!“
Rony sa stále zúriac zdvihol od troch dobitých a uvrieskaných báb a tvrdo ignorujúc učiteľku podišiel ku mne.
„Preboha, Árli,“ vydýchol vydesene, keď zbadal, že krvácam. „Zavolaj záchranku!“ oboril sa rýchlo na svojho kamoša stojaceho hneď vedľa.
„Árli?“ spýtal sa jeho naliehavý hlas. Už pri mne kľačal a odhŕňal mi vlasy z tváre. Jediné, na čo som sa mohla sústrediť, bola silná bolesť v bruchu. Radosť z toho, že so mnou znovu hovorí, a že ma dokonca tak úžasne zachránil, celkom pokazili strašné kŕče, ktoré ma nútili vraštiť tvár. Pri ďalšom hroznom návale bolesti som pevne privrela viečka a potom som si už ďalej nič nepamätala.

Z ticha sa pomaly vynáralo pípanie, ktoré bolo stále hlasnejšie a hlasnejšie. Nespokojne som si vzdychla. Cítila som sa naozaj čudne. Bola som omámená, no bolesť som našťastie nevnímala už žiadnu. Potichu som vydýchla a pomaly zdvihla viečka.
Musela som zažmurkať, aby som si rýchlejšie navykla na ostré svetlo. Moje srdce až poskočilo prekvapením, keď som zistila, že som v nemocničnej izbe. Prístroj vedľa lôžka pípol hlasnejšie a zaznamenal tak zmenu v rýchlosti môjho tepu.
S námahou som otočila hlavu nabok, no nikde v malej miestnosti som nikoho nevidela.
Z chodby sa však ku mne už niesli rýchle kroky sprevádzané tichým ťapkaním o linoleum.
Dvere sa otvorili a mne pohľad padol na staršieho muža v bielom plášti. Lekár.
Rýchlo ku mne podišiel bližšie a zadíval sa do prístroja vedľa mojej postele. O krátku chvíľočku sa ku mne otočil s prívetivým výrazom na tvári. „Ako sa cítite?“
„Dobre,“ zamrmlala som. Môj hlas bol trochu zastretý. „Ale nerozumiem, čo sa...?“
„Ó, neobávajte sa. Len pokojne, pokojne,“ vravel mi muž rýchlo. „Úder, čo ste utrpeli, spôsobil problémy, ale po malej operácii, ktorá dopadla naozaj veľmi dobre, vás môžem uistiť, že vy aj vaše dieťa ste v poriadku.“
Vyvalila som oči a hodnú chvíľu na neho iba zízala.
„Aké... dieťa?“ vypadlo zo mňa.
Lekárova tvár sa jemne zachmúrila. „Ste tehotná,“ povedal mi. „Nevedeli ste to?“
„Lenže to nie je možné,“ vravela som mu rýchlo a na tvári som už mala neveriacky a pobavený úsmev. „Ja som si robila test a ten vyšiel negatívny.“
Muž s úsmevom vydýchol. „Nie sú vždy presné. Ak neveríte môjmu slovu lekára,“ v očiach sa mu mihlo pobavenie, „odporúčam vám spraviť si ďalší tak o dva týždne. Tehotná ste len veľmi krátko.“
Krútila som hlavou a už som ho takmer nepočúvala. To nie je možné. Ja som mala podozrenie, ale tá Nora! Keď ju zbadám a chytím...!
„Oznámim vašim blízkym, že ste sa už prebrali. Nerobte prudké pohyby.“
„Počkajte, prosím,“ povedala som, keď sa už otočil. „Kto o tom vie?“
„Myslím, že iba mladý pán, ktorý prišiel s vami. Váš brat?“ spýtal sa.
Prikývla som. „Ďakujem vám.“
Odišiel a potichu za sebou zatvoril.
Toto musím nejako predýchať. Zatvorila som oči a snažila sa upokojiť svoju rozbúrenú dušu. Radovala sa totiž tak veľmi, až sa mi znovu nebezpečne rýchlo rozbiehalo srdce. Okamžite ma však zavalili obavy. Budem mať Leovo dieťa. Opustí ma? Postará sa o mňa?
Mám mu to vôbec povedať? Čo ak sa na mňa znovu vyrútia tie šialené baby, ktoré ma sem dostali? Nemám radšej vypadnúť z tohto mesta a tiež od Lea tak, ako mi hovorili?
Dvere sa znovu otvorili a cez úzku škáru sa cez ne prepchala Ronyho strapatá hlava.
„Hej,“ povedal potichu.
„Hej,“ zamumlala som a rýchlo si pozrela na ruky.
Vošiel dnu a zatvoril za sebou. Vybral sa ku mne. Za chrbtom si držal prsty, oči upieral do stropu a k tomu všetkému mal mierne našpúlené pery. Vyzeral smiešne.
„Vylúčili ma zo školy,“ povedal odrazu.
„Prepáč,“ mumlala som skleslo. Pred očami sa mi ešte stále vynárala scénka, ako Rony nepríčetne bije tri dievčatá naraz.
„Nieže by na tom záležalo...“ vravel mi nenútene. „Aj tak som už prijatý asi na štrnásť škôl.“
„A... znovu sa so mnou rozprávaš?“ spýtala som sa potichu.
Tentoraz si len povzdychol. Konečne ho prestal zaujímať strop a pozrel mi do tváre.
„V skutočnosti som sa hneval na seba,“ povedal. „Mohol som si to všimnúť skôr a niečo s tým urobiť. Podusiť ťa chvíľu vo vani alebo ti jednu vlepiť...“
„Nemyslím, že by to pomohlo.“ Po tvári sa mi roztiahol pobavený úsmev. Jeho skľúčenosť ma však rýchlo donútila zmeniť výraz.
„Rony?“ zašepkala som. Natiahla som ruku a chytila ho za zápästie.
„Proste som netušil, že si mala toľko problémov, dobre? Bol som naozaj idiot. Odpusť mi to,“ vravel mi naozaj užalostene. „Prepáč.“ Sklonil sa ku mne a pobozkal ma na líce.
Do očí sa mi až nahrnuli slzy. „Mala som ti všetko povedať,“ vzlykla som. „Veľa som klamala. Dokonca aj s Norou si sa kvôli mne pohádal.“
Nechápavo spojil obočie. „Nora práve drichme v čakárni. Sme tu spolu.“
Rýchlo som k nemu zdvihla oči. „Naozaj? A už sa nehádate?“
Rony sa iba zaškeril. „Ani neviem či sme sa vôbec niekedy nehádali.“
Silno som mu chytila ruku. „To je dobre.“
„Kto boli tie psychopatky?“ spýtal sa ma s trpkosťou v hlase. „Vyzerali vytočene.“
„Nepoznám ich, ale určite sú to Leove obdivovateľky.“ Teraz sa mi už zdalo vhodné zmieniť sa o pravde. „On je tak trochu slávny, vieš? Je hudobník.“
Rony si odfrkol. „Isteže je. To som mohol tušiť. Určite má za sebou úžasnú kariéru.“
„Nebuď taký sarkastický, Rony. Nestačí, že si ho udrel?“
„No toto. Bol sa žalovať?“ spýtal sa výsmešne.
Nazlostene som vydýchla. Spravila som to však príliš prudko a v bruchu ma bolestivo pichlo. Zvraštila som tvár.
„Dávaj pozor!“ Rony bol zrazu vyľakaný. Prisunul si stoličku a sadol si ku mne.
„Takže...hmm,“ nevedel, čo má povedať. „Si v poriadku?“
„Ešte neviem,“ povedala som neisto. „Ja som doteraz vôbec nevedela, že...“
„Budeš mať dieťa,“ vydýchol namiesto mňa. „No aj ja som sa dosť prekvapil...“
Zatvorila som oči a dlaň si položila na brucho. „Čo budem robiť?“
„Akože čo?“ nerozumel. „Pekne to povieš svojmu frajerovi s fanklubom a ak to bude vyzerať, že pán slávny radšej ufrndží preč, ako prevezme časť svojej zodpovednosti, obávam sa, že ho budem musieť ísť znovu navštíviť. Ale nevadí, teraz som vo švungu...“
„Rony,“ podráždene som spojila obočie.
„Dobrý nápad, radšej idem hneď po neho. Potom uvidíme, čo za...“
„Dobrý deň,“ ozvalo sa od dverí. Rýchlo som za hlbokým hlasom otočila hlavu.
„Zazdalo sa mi, že to možno spomínaš mňa,“ povedal Leo s pobaveným úsmevom. Práve vošiel dovnútra a počul Ronyho posledné slová. Jeho čierne oči rýchlo preskočili na mňa.
„Ach, je mi to jasné, my o vlku...“ zahundral Rony otrávene.
Leo sa potichu zasmial. Tromi dlhými krokmi rýchlo podišiel bližšie a postavil sa ku mne z druhej strany postele, ako bol Rony. Zdvihol ruku a pohladil ma po hlave.
„Mrzí ma to,“ povedal potichu.
Vyzeral veľmi milý, starostlivý. Nemohla som však vedieť či to myslí vážne.
„Viem, kto to bol a o všetko som sa postaral,“ povedal mi. „Nemusíš sa báť, že ich ešte niekedy stretneš.“
„Žeby si mal aj nejaké tie kontakty s mafiou?“ spýtal sa Rony škodoradostne. „Nemusíš sa báť, že ich ešte stretneš,“ napodobňoval Leov hlboký hlas.
„Dobre sa ti mlátili tie štyridsaťkilové baby? Počul som, že si sa do toho vložil...“
„Ó, áno. Hlavne keď pred tým dokopali Árli kvôli tebe,“ Rony posledné dve slová prehnane zvýraznil. „Čo je, čo je, nezvládame svoj fanklub?“ vysmieval sa.
„Ten tvoj práve píli drevo na celú čakáreň. Čo keby si tam išiel a zaslúžil sa o novonastolenie ticha, ktoré by už všetci ľudia v nemocnici naozaj uvítali?“
Ich doťahovanie nemalo konca. Aj keď sa Rony zdvihol a rozhodol sa nechať nás samých, tušila som, že ešte neskončili. Dali si len prestávku.
Pozrela som na Lea. Ten pomaly prešiel okolo postele a sadol si na stoličku, na ktorej pred chvíľkou sedel Rony. Potom sa ku mne ledabolo natiahol a začal ma prstami jemne hladkať po ruke. Mlčal a bol veľmi zamyslený.
„Ty si za mnou ešte prišiel?“ spýtala som sa potichu a svoj smútok sa snažila zakryť úsmevom. „Myslela som si, že budeš mať ťažkosti, keď sa tu ukážu nejakí ľudia, čo ťa poznajú. A v škole...“ Zatvorila som oči a nešťastne pokrútila hlavou. „Vykrikovali strašné veci a všetci to počuli. Tak strašne sa hanbím, Leo. Nechcem sa tam vrátiť.“
Prikyvoval, no akoby ma ani nepočúval. Po chvíľke sa však prebral.
„Podal som výpoveď,“ povedal pokojne.
Prekvapene som na neho zazrela. „Čože? A to môžeš?“
Leo trochu podráždene spojil obočie. „Isteže môžem. Okrem toho potrebujem zmiznúť niekam, kde mi ľudia dajú pokoj, pretože sa rozšírilo, že teraz žijem tu. V tom majú prsty tie tri,“ hneval sa Leo.
Pokúšala som sa nedať veľmi najavo, ako ma to čo mi práve povedal, zaskočilo a zabolelo. Tak predsa len odchádza. Ak chce mať pokoj, musí. Správa, že žije tu, sa bude rýchlo šíriť ďalej. Možno sa prišiel rozlúčiť. Pozrela som si dolu na ruky, pretože oči mi nebezpečne navlhli. Nezmení názor, ak mu poviem, že som ostala tehotná.
„Lenže trochu známa si už aj ty,“ pokračoval. „Ale bohužiaľ nie v dobrom. Ostatní sa búria,“ jeho hlas znel, akoby sa usmieval. „Zdá sa, že si vyvolala peknú vlnu žiarlivosti. Tieto tri ženské, čo ťa otravovali, ešte nič nie sú. Možno by si mala...“
Znervóznela som a začali sa mi potiť dlane. Prosím, nech ma požiada, aby som išla s ním. Prosím, prosím. Nechcem, aby odišiel. Ak musí, chcem ísť tiež.
„Mala by si uvažovať o zmene mena,“ dokončil Leo a potľapkal ma po dlani. „Nechceš predsa, aby ťa s tým navždy ľudia obťažovali. Mala by si problémy.“
Aspoňže sa o mňa obáva. Po líci mi stiekla veľká slza. Mohla som čakať viac?
„Bolí ťa niečo?“ spýtal sa rýchlo a jemne ma chytil za bradu, aby mi zdvihol tvár. Je taký milý. A taký krásny. Nechcem o neho prísť.
Pokrútila som hlavou. „Prepáč. Len som si predstavila, že by ma prenasledovali ďalší, rovnako ako tie tri.“
„Tak vidíš. Preto ti hovorím, že by si mala pouvažovať, čo spravíš.“ Chrbtom dlane mi z tváre jemne zotrel slzy. „Mačička,“ o kúsok sa predklonil a zľahka ma chytil za ruku.
„Odchádzam,“ povedal. „Už onedlho. Najprv som chcel dokončiť na škole aspoň polrok, ale nespravím to.“
Tak predsa. Konečne mi to oznámil a nenechal ma len v dohadoch. Vedela som však, že to povie. Čakala som na to. Poznám ho predsa dosť dobre.
„Nechcem, aby si sa dostala do problémov, takže ti so všetkým pomôžem, ak si želáš.“
Jeho slová ma tak strašne boleli, že som mu ani nedokázala odpovedať.
„Samozrejme, to audi je tvoje. Chcel som ti ho dať, hneď ako si spravíš vodičák...“ vravel ďalej.
Pekný darček na rozlúčku, to som musela uznať. Chce mi tým oplatiť pekné chvíle?
„Takže...“
Už som len čakala na to, že sa zdvihne zo stoličky.
„Ako by sa ti páčilo... volať sa Greetová?“
Keď mi poskočilo srdce, prístroj vedľa mňa ticho zapípal. Šokovane som mu pozrela do očí a pri zistení, že sú celkom vážne, moje otrasenie ešte narástlo.
Rýchlo som si pozrela na ruku, pretože som niečo pocítila. Leo mi práve pomaličky navliekal na prst tenučký trblietavý prstienok.
Zdvihol ku mne svoje čierne oči. „Pôjdeš so mnou?“
Nemohla som tomu uveriť. Leo ma práve... on ma práve... Hľadela som na prsteň s lesknúcim sa kamienkom. Požiadal ma o ruku!
„Micka,“ zamumlal trochu otrávene, aby znovu upútal moju pozornosť. „Nič nehovoríš.“
Snažila som sa čo najviac spamätať. Rýchlo som našla svoj hlas. „Chceš si ma vziať?“ spýtala som sa ho neveriacky. „Ako je to možné?“
Povzdychol si. „Keď som sem prišiel, naozaj som to tu neznášal. Chýbal mi môj starý život. Vôbec som nečakal, že tu nájdem niečo zaujímavé a fascinujúce... no predsa si tu bola,“ usmial sa.
„Ach, Leo,“ povedala som a oči som mala znovu plné sĺz. „Chcem sa za teba vydať. Ale ešte som ti nepovedala...“
Zvedavo nadvihol obočie a slabučko našpúlil pery. Isteže nerozumel, o čom to hovorím.
„Ja... budem...“ Od toľkého rozrušenia mi až prišlo teplo. Ledva som sa vykoktala. „Vlaste my budeme...“
„No tak,“ Leo nedočkavo prevráti oči. „Čo sa deje?“
Napokon mi to však vyšlo. „Som tehotná.“
Leo vyzeral prekvapený ešte viac ako ja pred chvíľou. Zaklipkal tými svojimi veľkými očami a hneď ako si naozaj uvedomil, čo som mu povedala, pery sa mu roztiahli do slabého úsmevu.
„Perfektné,“ povedal, a keď sa priklonil ku mne, aby ma pobozkal, ja som sa šťastím skoro roztopila.