Ty si tu?

Prechádzala sa po lese. Na stromoch spievali vtáci, v diaľke zurčal potôčik, sem tam pomedzi konáre presvitalo slniečko. Bol to krásny deň, ako už dávno nebol.
Ale ona to nevnímala. Išla len tak, bezcieľne sa túlala a zabúdala. Alebo skôr chcela zabudnúť. Zabudnúť na všetko, všetkých...
Nevšímala si vetvy, ktoré jej šľahali do tváre. Ignorovala kamene, ktoré jej bolestivo narážali do nôh. Ona len išla. Niekam... Hocikam, len aby nebola tam. Tam, kde sa to stalo...

Plakala. Slzy jej tiekli prúdom po tvári, cestičky po nich zaschýnali a potom sa hneď obnovovali.

Zakopla. Padla na zem. Zdvihla päsť a začala ňou búšiť do zeme. „Prečo? Prečo som nič neurobila? Prečo som to dopustila?!“ Nevšimla si, že jej už tečie krv z rán na ruke, stále ňou búchala o kamenistú zem.
„Prečo som taká slabá? Nič nikdy nedokážem. Ani vtedy, keď ma niekto potrebuje!“

Pustila ruku na zem. Kľačala na kolenách a vzlykala. Celé telo sa jej triaslo. „Nenávidím sa! Niekto ako ja si nezaslúži žiť!“
Ľavou rukou vytiahla z vrecka kunia. Pozrela naň. „Ešteže mám toto, hoci, ja by som si zaslúžila oveľa horšiu smrť, než je bodnutie kunaiom. Aj na to som slabá.“

Vstala a vydala sa na cestu. Vedela, čo je hlbšie v lese. Krásny, strmý vodopád. To bude pre ňu lepší koniec. Možno ju ani nikto nenájde.
****

Stála na okraji vodopádu a hľadela dole. Nevidela vodu, lebo sa nad ňou vznášal vysoko do výšky opar. „Prepáč, že som ťa nedokázala zachrániť,“ zašepkala, zavrela oči a skočila.

Skočil a zachytil ju. Potom obaja pristáli bezpečne na brehu.
„Čo to robíš, ty hlúpučká?“ Povedal jej napoly nahnevane, napoly nežne.
Otvorila oči. Stále tomu neverila. On? „Ako.... Veď....“ Začala plakať.
„Odišla si a nevidela si, ako som ho zabil.“ Usmial sa. Stihol som to.
„Veď on ťa zabil,“ nechápala to. Ako sa tam vzal?
„Nezabil, len ťažko zranil, a vyzeralo to, že som mŕtvy, ale Kyuubi mi pomohol, čo som ani nečakal. Asi si ma za tie roky obľúbil.“ Zasmial sa a tuho ju objal.
„Kyuubi?“ Ten démon ho zachránil? Začala plakať ešte viac.
„Čo sa deje? Ty nie si rada, že žijem?“ Pýtal sa prekvapene.
„Rada? To som, určite a veľmi. Ja len,“ stíchla na chvíľu. „Prepáč mi, že som nebola dosť silná a nepomohla som ti. Nemôžem byť s tebou, ja si ťa nezaslúžim.“ Vymanila sa z jeho náručia, vstala a išla preč.
„No to teda nie!“ Schmatol ju a otočil k sebe. „Ako to myslíš, slabá? Veď len tvoja láska a odvaha mi dodávali silu, hlavne kvôli tebe som mohol bojovať. To ty si ma stále posúvala vpred, tak nevrav, že si ma nezaslúžiš a nemôžeme byť spolu!“
Pozrela na neho svojimi nádhernými očami a prestala plakať. Ďakujem,“ šepla.

Objal ju a silno pobozkal. Vložil do toho všetku lásku, ktorú cítil. A ona mu to opätovala. Rovnako silno.
„Milujem ťa, Naruto Uzumaki.“ Usmiala sa na neho.
„Ja teba milujem viac,“ pozeral do jej očí a premýšľal, komu vďačí za to šťastie, ktoré ho stretlo. „Už nikdy nás od seba nič neodlúči.“

Chytili sa za ruky a spoločne kráčali domov. Tam, kde ho potom vyhlásili za hrdinu a dali mu to, čo si prial už od malička. Titul Hokage.
Tam, kde založil svoju rodinu. Tam, kde ho všetci milovali a kde mal priateľov. Do Konohy...