Trochu viac ako priatelia 2.

Kise:
Asi po pol hodine prevalovania sa v posteli som to už nemohol vydržať a tak som sa posadil. Chvíľu som rozmýšľal čo urobím.
"Aha, už to mám." Povedal som si potichu pre seba. "Pôjdem dole a dám si niečo pod zub." A tak som sa potichu postavil a pomaly zišiel po schodoch do kuchyne. Aby mi nebolo ťažko, dal som si len teplé mlieko a odišiel späť do postele.
Ale ani tak som nevedel zaspať.
"Ááá cítim sa tak sám, keď tu pri mne nie je Yuuki." Tíško ako myška som vykĺzol z postele a po šp*čkách sa vydal k Yuukiho izbe.
"Cupity, dupity, cup! Cupity, dupity, cup!"
Vrrrrr (pootvorenie dverí)
Rozhliadal som sa po miestnosti a svoj zrak uprel na Yuukiho, ako si pekne pochrupkuje v posteli.
"Veď predsa taký malý bozk na dobrú noc mu určite vadiť nebude. Hi hi hi!" Opatrne som prišiel k jeho posteli a naklonil sa nad neho. Moje pery mierili rovno na jeho čelo, ale v tom sa Yuuki posunul vyššie a moje ústa sa spojili s jeho.
"Taký sladký bozk. Presne ako som si myslel!" Preletelo mi hlavou. Nechcene som sa od neho odtiahol a šikovne si vliezol k nemu pod prikrývku.
"Dobrú noc!" Pošepkal som mu do uška a pritiahol si ho k sebe.

Yuuki:
Ako som sa tak prevaľoval nad ránom v posteli, narazil som na votrelca, ale vtedy som mu moc pozornosti nevenoval. Až po chvíli ma napadlo sa pozrieť, čo to leží vedľa mňa. A tak som pomaly otvoril najprv jedno oko a potom aj druhé. S polozatvorenými očami som sa poobzeral po mojej izbe. Blúdil som pohľadom po celej miestnosti, až som narazil na NIEČO ryšavé, ležiace vedľa mňa.
"Okamžite sa preber Kise. Prečo zase spíš v mojej posteli. A k tomu tu ležíš len v trenkách a objímaš môj vankúš. Hej, počúvaš ma vôbec?! Kise, preber sa už konečne." Kričal som na neho, ale Kise len niečo zamrmlal a prevalil sa na druhú stranu.
"Možno keď s ním zatrasiem, preberie sa. No nie je to stopercentné, ale vyskúšať to môžem." Povedal som si potichu pre seba a nahol som sa k nemu. Už, už som s ním išiel zatriasť, ale v tom ma schytili jeho silné ruky a pritisli ma na jeho vypracovanú hruď.
"Hmmm, okamžite ma pusti!" Zahučal som naštvane na neho. Ale ani to nepomohlo. Nejak som sa nakoniec dostal z jeho silného objatia, prezliekol sa a odišiel do kuchyne.

Kise:
Len tak som si polihoval v posteli a naraz len počujem "Gong". Tento zvuk ma okamžite donúti posadiť sa. Keď som hľadal zdroj toho odporného zvuku, ktorý na zobudil z môjho nádherného sveta snov, uvidel som Yuukiho stáť vedľa postele s panvicou v jednej ruke a s žufankou v druhej. Zaraz my došlo, čo ten strašní zvuk urobilo.
"Prečo si to urobil Yuuki-chan???" Opýtal som sa ho vyčítavo.
"Preto, lebo to bol jediný spôsob ako ťa zobudiť, ktorý mi napadol."
"Ale nemusel si ma budiť tak drastickým spôsobom. Skôr či neskôr by som vstal aj sám."
"To je už jedno. Proste vstaň, lebo ti vychladnú raňajky."
Tak toto ma úplne prebralo. Vybehol som z postele, rýchlo na seba hodil čisté oblečenie a utekal do kúpelne. Existuje len jedna vec, ktorú mám radšej ako spánok. Yuukiho jedlo.
Asi za tri minúty som vykonal základnú hygienu a bežal dole. Tam ma už celý nedočkavý čakal Yuuki.

**********************************

"Mohli by sme dneska skočiť na nejaký film." Navrhol som z čista jasna.
"Mohli. A už máš nejaký vybraný?"
"No, dnes dávajú: Piráti z Karibiku 4: V neznámych vodách. Tak čo povieš."
"Dobre."
"Tak ja keď dojem, skočím kúpiť lístky."

**********************************

"Zohnal som tie lístky. Film sa začína o siedmej večer, takže máme ešte veľa času. Tak teda čo budeme robiť?" Povedal som počas vyzúvania topánok.
"Keď chceš, môžeš začať upratovať. Dnes je predsa sobota a v sobotu sa u nás upratuje." Povedal Yuuki posmešným hlasom.
"No ták, predsa by si nenechal návštevu upratovať?!"
"Návštevu nie, ale teba áno. Ty predsa už dávno nie si návšteva."
To čo povedal Yuuki ma potešilo, ale zároveň poriadne sklamalo. Pretože teraz mu budem musieť pomôcť. Prečo? Prečo Yuuki tak miluje upratovanie? Ja ho priam nenávidím a snažím sa mu vyhnúť čo najväčším oblúkom.

**********************************

Trvalo nám naozaj dlho, kým sme upratali celý dom.
"Čo sa tváriš ako zbitý pes? Urobil som ti niečo?" Prehovoril na mňa so smiechom na perách.
"Áno! Zakričal som na neho. "Donútil si ma povysávať, poutierať prach, poumývať podlahu, ustlať postele....."
"No tak nepreháňaj, nebolo toho až tak veľa."
"Ale bolo."Odpovedal som mu nahnevane.
"Takže pán "nerád upratujem" nám tu bude teraz trucovať? Tak ja sa idem osprchovať, obliecť a pôjdem na ten film sám."Povedal Yuuki kráčajúc smerom ku dverám do kúpelne.
Tak to ma postavilo na nohy. "To je už toľko hodín?!"Zakričal som prekvapene po pohľade na hodiny. ´Mal by som sa aj ja ísť osprchovať.´ Povedal som si v duchu. Čo najrýchlejšie som vbehol do druhej kúpelne, vyzliekol si šaty a skočil do vane.

**********************************

Yuuki:
"No konečne. Že sa ti aj ráčilo vyliezť! Rýchlo sa choď obliecť a pohni, lebo ináč zmeškáme film."Povedal som nazlostene, keď som uvidel Kiseho, ako vychádza z kúpelne iba v uteráku.

**********************************

"To bol naozaj dobrý film."
"Hej. Hlavne vtedy.............."
"Tak čo Shin, užil si si svoj posledný film?" Prerušil nás v debate neznámy hlas.

Kise:
Zatiaľ čo sme sa s Yuukim rozprávali o filme, vynorila sa za nami nejaká zberba.
"Čo chcete?" Spýtal som sa ich otrávene.
"Prišli sme ti dať príučku, že s nami sa neradno zahrávať. Kise Shin, alebo ako ťa ostatný volajú "Kuro no shinigami". " Odpovedal mi muž, ktorý vyzeral ako ich vodca.
"He???"
"Nerob blbého! Príučku za to, že si nás naposledy zmlátil."
Skôr než som sa stihol rozpamätať na to, ako som ich že vraj zmlátil, obkľúčili nás. Pustili sa na mňa všetci naraz. Bolo ich tak veľa, že som sa im nestíhal brániť. Potom ma nejako chytili tak, aby som sa nemohol hýbať. Ako ma tam tak držali, pristúpil ku mne ich vodca. Vyzeral ako nejaký mafián. Krátke čierne vlasy nagelované a ulízané dozadu, na obočí piercing, oblečenú červenú košeľu, čiernu kravatu a čierny oblek. Obuté mal čierne topánky, ktoré s tým oblekom dobre ladili.
"Volám sa Ootori Kira a je smutné, že si na mňa nepamätáš. Ale čo. Minulosť hodíme za hlavu. Pretože po tomto dni si ma budeš pamätať až po zbytok svojho mizerného života."

Ootori Kira:
"Volám sa Ootori Kira a je smutné, že si na mňa nepametáš. Ale čo. Minulosť hodíme za hlavu. Pretože po tomto dni si ma budeš pamätať až po zbytok svojho mizerného života." Povedal som mu s úškľabkom. Ale on vyzeral celkom pokojne. To ma teda poriadne nas*alo. Prišiel som k nemu bližšie a vrazil som mu päsťou rovno do brucha.
"Nechaj ho!" Zrazu zakričalo nejaké decko zo zadu. A v tedy mi v hlave skrsol diabolský plán. Plán, ako sa Shinovi pomstím čo najlepšie.
"Takže sám veľký "Kuro no shinigami" si sem priviedol mazlíčka. Tak sa na neho pozrime." Povedal som a nevšímajúc si ho som podišiel k tomu decku.
"Ani sa ho nedotkni!" Zrazu zakričal Shin a začal sa hmýriť.
Nejako sa uvoľnil a rozbehol sa za mnou. Keď prišiel ku mne, bez jediného váhania mi svojou nechválne známou pravačkou vrazil do tváre. Skoro mi rozbil nos.
"Chyťte ho vy banda nemehiel a poriadne ho držte!" Zakričal som na bandu tých lúzerov ktorý sa nazývali mojimi poskokmi.
Ale on sa nedal. Mlátil ich jedného za druhým. A tak som vytiahol búchačku a priložil je k hlave tomu decku.
"Ak sa ešte pohneš, zastrelím ho!" Zakričal som smrteľne vážne. Shin zostal nehybne stáť.
"Tak sa mi to páči. A vy ho teraz chyťte a spútajte!" Povedal som škodoradostne.
"Opováž sa mu skriviť čo by len jediný vlas!"
"Ty mi vyhrožuješ? Dovoľ, aby som sa zasmial. Ty si asi neuvedomuješ v akej si situácii." Smial som sa z plných pľúc. Ale hneď ma ten smiech prešiel, keď som začul hluk sirén z policajného auta.
"Ku*va! Kto zavolal políciu? Zdrháme!" Povedal som, ale aj tak som si tu príležitosť nemohol nechať újsť. Ten pocit, keď sa pomstím chalanovi, ktorý ma zosmiešnil pred celou školou. A tak pred tým než sme zdrhli som ešte dal pár dobrých rán tomu krpatému zas*anovi.
"Maj sa Kise."
"Ty s*kin syn! Veď ja si to s tebou ešte vybavím." Odpovedal mi.

Kise:
Konečne som sa rozviazal a utekal za Yuukim.
"Yuuki si v poriadku?" Opýtal som sa úplne zbytočne. Veď bol zázrak, že je stále pri vedomý.
"Áno. Aspoň v rámci svojich možností." Odpovedal mi s úsmevom na tvári a potom odpadol.
"Yuuki. Yuuki vydrž!" Povedal som, ale Yuuki to už nepočul.
Musí ho niekto ihneď ošetriť, ale do nemocnice ho zobrať nemôžem. Pretože by sa pýtali odkiaľ má tie zranenia. Museli by sme spísať zápisnicu a keďže to bola pouličná bitka, tak by dostal aj on zápis do trestného registra. A potom by ho nezobrali na školu, na ktorú chce tak veľmi ísť. A tak jediné čo mi napadlo, bolo zobrať ho k nemu domou a tam ho ošetriť. A ako som si povedal, tak som aj urobil.