Temptation! Passion! Love?

"Neznášam svoj nudný život, je tak, tak ... nezáživný." odpil som si z pohára a pokračoval." Chcel by som niečo zažiť. Chcel by som okúsiť čo je to vášeň, čo je to pokušenie, čo je to ... je ..čo je to láska." moja tvár klesla na bar.
"Tak by ste tu nemal sedieť ale hľadať to. Tým, že sa tu budete večer, čo večer opíjať nič nezískate, skúste si niekam vyraziť. Určite narazíte na nejakú ženu, čo vám bude sympatická a vy jej" Barman utrel posledný pohár a uložil ho na poličku. Bol som posledný hosť v bare, ako inak.
Chodím do tohto baru každý večer, od tej doby, čo som sa presťahoval do Tokya a našiel si prácu. V práci nevychádzam s nikým a ani sa sám sebe nečudujem. Kto by už len vychádzal s tak arogantným chlapom ako som ja? Každému poviem to čo si myslím, či je to urážka, alebo kompliment. Ženy síce priťahujem, ale to len povrchovo. Moja decká bledá tvárička, modré, veľké oči a čierne vlasy priťahujú snáď každé ľudské oko, do tej doby, kým ma nespozná. Potom, sa mi všetci odvrátia chrbtom.
Tento mladík za barom, je jediný komu sa spovedám. Je to jediný človek s ktorým vychádzam. Nemôžem povedať že sme priatelia, ale určite si už nie sme cudzí. Teda, aspoň ja jemu nie. Ja o ňom, vlastne neviem nič, ale on o mne snáď všetko. Divný vzťah. Ak to vôbec nejaký vzťah je.

"Mali by ste už ísť, zachvíľku odíde posledný vlak a tu prespať nemôžete." upozornil ma a ja som sa pobral. Krútil sa mi celý svet, nevedel som, či dôjdem až domov. Zrazu som pocítil silný náraz a pocit pádu. Už som cítil tú bolesť, ktorá mi mala udrieť do hlavy pri páde na zem, ale trvalo to nejak dlho. Pocítil som 2 ruky, ako ma zachytili tesne nad tou priepasťou bolesti, ktorá mala nasledovať. Nebolo to správne, takto to nemalo byť. Nie! Kričal som sám v sebe.

"Ste v poriadku?" Ozval mužský hlas nado mnou. Pootvoril som oči a zbadal obrys štíhleho muža, s dlhými vlasmi. Jeho nie veľmi, ale predsa silné ruky, ma vzali do náručia. Nevedel som presne čo sa deje, alkohol mi tak stúpol do hlavy, že som netušil čo sa presne dej. Cítil som, ako kráčame a to ma ukolísalo do spánku. Ocitol som sa v tme. Necítil som nebezpečenstvo, len príjemný hrejivý pocit, ktorý vychádzal z tohto neznámeho muža.

Prebudil som sa na neskutočnú bolesť hlavy. Stiahol do prázdna a hľadal po pamäti nočný stolík, na ktorom mali byť lieky proti bolesti. Ale nestalo sa tak. Moja ruka skončila na niečom mäkkom. Vankúš? Nie, nie, moja postel je príliš malá na to, aby na nej bol ešte iný, ako ten na ktorom ležím. A tak, aby som sa uistil, siahol som na vankúš, na ktorom som ležal, či je vážne tam. Nie! Toto nieje môj vankúš. Ten, ten materiál, čo to je. Bleskovo som otvoril oči a mňa oslepilo ostré slnko. Toto nieje moja izba, ja nemám v izbe také silné svetlo, ani na pravé poludnie. Prikril som si rukou časť tváre, kým si moje oči zvykali na to ostré svetlo.

Začalo sa mi vyjasňovať. Bola to veľká drahá izba, celá v bielo-zlatých odtieňoch. Žeby hotelová? Nie, nie na to, je to tu príliš útulné.
"Tak si sa prebudila, princezná." Ozval sa hlas odniekiaľ z prava. Automaticky som sa obzrel a zbadal som tak krásne stvorenie. Žeby anjel? Čierne, dlhé, rovné vlasy, mu padali na, o stupeň bledšiu pokožku, ako som mal ja. Krásna, štíhla, vypracovaná postava a tie sivé oči. Stál tam len tak v čiernich nohaviciach. Ach! Bol som v rozpakoch.
"To nieje skutočnosť, nie nie nič tak krásne neexistuje." presviedčal som sám seba.
Postava, ktorá sa teraz už opierala o rám dverí, sa zasmiala tak detským smiechom, tak zvonivým. Neveril som. Skryl si tvár do dlane a potom pozrel na mňa.
"Lichotíš mi, vieš o tom?" Znovu sa zasmial,: "keby si sa videl, bol si ako Šípková Ruženka" Povedal a pustil sa znovu do smiechu, ale teraz trošku iného.
Pozrel som sa na seba a celý som zružovel. Sedel som v bledo krémových perinách, v o dosť väčšej bielej košeli, ktorá mi nepatrila. Rukávy mi zakrývali celé ruky. Uvedomil som si, že vyzerám ako bábika. Neznášal som keď ma takto niekto videl, preto som nosil ten oblek a vlasy som si česal ako dospelý muž. Mám už dvadsaťtri rokov, prečo moja tvár a moje telo, vyzerajú stále tak detsky? Celý som sa nafučal ako malé dieťa, ktorému vezmú lízatko.

"Keby som mohol, tak ta chytím a zjem. Taký si sladký." Začali mi ružovieť líca ešte viac. Cítil som to. Sakra! Potrebujem to nejak zastaviť.
"Kto vlastne si?" uvedomil som si, že netuším ani kto to je.
"Moje meno je, Satoshi Ishihara. Som prezident spoločnosti Ishihara, ale to je nepodstatné. Ty si, Yuki Akada, je to tak?" Pristúpil bližšie.
"Ako to viete?"
"Dovolil som si prečítať meno na tvojej taške." Poznamenal.
"A prečo som tu?!!"Zavrčal som podráždene.
"Narazil som do teba včera večer a nevyzeral si na to, že by si bol schopný dostať sa domou, tak som ťa zobral k sebe." Odpovedal mi.
"A.. a prečo mám na sebe toto?" Spýtal som sa rozpačito, z toho ako na mňa hľadel. Zdvihol som jednu ruku, ktorú mi zakrývala manžeta bielej košele.
"Tvoje šaty boli kompletne nasiaknuté alkoholom, tak som si dovolil ťa prezliecť, dúfam že to nevadilo." Stále bol taký kludný, neveril som ako to dokáže.
Zaprel som sa rukami o postel a snažil sa postaviť, ale nevyšlo to a ja som padol dopredu do mäkkých perín. Pocítil som akýsi chlad. Rukou som si siahol na zadok a zistil som že tam nemám nič. Som nahý. Som nahý
"Som.. som... nahý.."Hlas mi klesol pri predstave že som naozaj nahý a to vďaka nemu. On sa začal znovu smiať a otočil sa smerom k dverám. S chychotom odišiel kamsi preč.
Ten chlap ma videl nahého, to je tak, trápne. Nevadilo mi to nejak, len mi to bolo... trápne. Začal som sa červenať a ako dieťa som sa skryl pod perinu.

Asi za piatich minút, sa Satoshi vrátil späť do izby a posadil sa na kraj postel. Položil niečo na nočný stolík a kľakol si na postel. Kľakol si vedľa mňa. Opatrne zdvihol perinu, pod ktorou som sa skrýval.
"Ale no tak.."
"Nie"
"Čo nie?" Spýtal sa nechápavo.
"Nie! Nie! Toto celé, je len sen a ty si anjel, ktorý sa mi tu zjavil a snaží sa ma zviesť, svojou anjelskou krásou, ale potom..." nedopovedal som. Jeho vlasy mi padali takmer do tváre. Ako ich môže mať tak dlhé a tak čierne. Prižmúril som oči a vydal zo seba tak tichý, ale v tom tichu, tak hlasný vzdych. Začal som byť vzrušený, už len pri pohľade na neho. To bolo ešte viac trápne.

"Neviem kto je tu väčší anjel. Či ja?" Odmlčal sa. "Či ty?" Prešiel mi končekom prsta po trošku odhalenej hrudi. Celým telom mi prešli zimomriavky, pri tom dotyku. Hľadel na mňa a v očiach som mal jasne napísané: *Dotkni sa ma znovu. Dotýkaj sa ma, viac.* Ale nebolo po mojom.

Odtiahol sa odo mňa a znovu sa posadil, na kraj postele. Posadil som sa tesne za neho a nechápal som, čo práve robím. Moje telo, môj mozog, všetko pracovalo rýchlejšie ako ja. Moje ruky sa ovinuli okolo jeho hrude a moje pery sa pritisli na jeho krk. Prešiel som mu perami po šiji a on zastenal. Malinkými bozkami som mu značil celý jeho dlhý, štíhly krk. Poddával sa mi. On mne. Stoj! Prestaň skôr, ako bude neskoro. Kričal som na seba v mysli, ale nemohol som. Bolo už neskoro. Jeho ruky objali moje útle telíčko a položili ma späť do perín. Vnoril som sa do nich, ako do vody a on ma tlačil hlbšie. Jeho telo, sa skláňalo tak tesne nad tým mojim, ale predsa si držalo malý odstup, ako keby ma nechcelo rozpučiť. Obaja sme boli vzrušený. Pocítil som to, keď sa jeho úd, obtrel o ten môj. Bože, chcel som si overiť že to nieje len ilúzia a tak som siahol dole. Pri kontakte s ním, som neveril. Je to skutočnosť? Či len sen. Pohladil som ho po celej dĺžke a tak som si overil, že to nieje klam. Jeho ústa, vyhľadali tie moje a ja som pocítil niečo, čo ešte nikdy pred tým. Moje srdce a zastavilo a on chutil, ako tá najsladšia čokoláda. Len a moment, oddelil svoje pery od tých mojich, vydal som zo seba až moc, žiadostivý vzlyk. Rukami mi rozopol košeľu a jazykom, mi hneď začal prechádzať po bradavkách. Topili sme sa obaja v neskutočnej rozkoši, ktorú sme znásobovali, trením našich tiel o seba. Vzal som ich oba do ruky a začal som ňou pohybovať. Jeho ruka zablúdila za tou mojou a pomohla mi. To ma ešte viac vzrušilo a vedel som, že už to dlho nevydrží ani jeden z nás. Pocítil som, ako ním začalo šklbať a to priviedlo reťazovú reakciu. Vzdychal mi rovno do ucha a jazykom mi ho sem tam olizol.
"Už, už to nevydržím."Zašepkal a zrýchlil. Ja som ho nasledoval. Jeho, aj moje dýchanie sa zrýchlilo a obaja sme spoločne vyvrcholili. Urobil som sa mu rovno do dlane. Padol na mňa celý zadýchaný, a zahľadel sa na mňa. Jeho pery sa spojili s tými mojimi a ukázali mi, čo je to vášeň.

V tej chvíli som si uvedomil, že som vyskúšal tri veci po ktorých som túžil. Pokušenie, vášeň a lásku. Bola to ale naozaj láska čo som pociťoval?