Šťastie v nešťastí? (9)

Ryan

,,Haruka?“
,,Tadeo?“ Prekvapene na seba hľadeli.
,,Počkať, počkať!“ Ozval som sa ako prvý po trápnej chvíľke ticha. ,,Vy sa poznáte?“
,,No, áno. Je to už dávno.“ Odpovedal mi zasnene Tadeo a zrak vrátil k starému známemu. ,,Kedy si sa vrátil?“
,,Je to len pár mesiacov. Čo tu vlastne robíš?“ Spýtal sa s úsmevom a podišiel k nemu, aby ho mohol objať. Tadeo jeho náruč prial a pokojne ho tam objímal so šťastným úsmevom na tvári. A priamo predo mnou!!!
,,Vidíš. S kamarátmi na chate.“ S kamarátmi!?! Haló! Tadeo? Kde je tá tvoja veľká láska?
,,Očividne sa chcete porozprávať osamote, tak vás nebudeme rušiť. Poď Mikake.“ Vyšiel som z kuchyne a za sebou ťahal prekvapeného Mikakeho. Tadeo, zabraný do rozhovoru, si ani nevšimol, že tam nie som. Hej, Tadeo, to bolí!
,,Poďme Mikake. Ideme si vypiť.“ Oznámil som mu a ťahal ho smerom k spoločenskej miestnosti.
,,Ale Ryan. Tadeo bude naštvaný ak budeš veľa piť. Sám vieš, že vtedy si neznesiteľný.“ Oponoval mi Mikake. Napriek svojim slovám vytiahol fľašu akéhosi žltého alkoholu a dva poháre. Nalial a položil jeden z pohárov predo mňa. ,,Nikdy si toľko nepil.“
,,Tadeo má očividne o zábavu postarané.“ Odfrkol som a alkohol následne do seba vlial. Netrvalo dlho a pol fľaše bolo nenávratne preč. S Mikakem sme sa skvele bavili a Tadeo za celý ten čas nevystrčil z kuchyne ani len nos. Zrejme sa zabával lepšie, než som si myslel.

Tadeo

,,Som rád, že ťa vidím Haru.“ Usmial som sa na neho.
,,Ja tiež. Chcel som sa ti ozvať, ale vieš ako to chodí. Najprv bolo veľa vybavovačiek a neskôr keď som sa ti snažil dovolať tak si bol odpojený a u teba to nikto nebral.“ Opätoval mi úsmev Haruka.
,,Ah jasné. Menil som číslo a už nebývam tam kde predtým.“ Sklopil som zrak a trpko sa usmial.
,,Ozaj. Ako sa má tvoja mama? Naposledy som ju videl, keď som odhádzal.“ Zamyslel sa a zvedavo ku mne pozrel.
,,Myslím, že teraz už výborne. Mala autonehodu. Neprežila to.“ Po líci sa mi zviezla osamotená slza. Hovorilo sa mi to neskutočne ťažko. Na líci som zrazu ucítil dotyk. Haruka so smutným úsmevom mi stieral slzu.
,,Prepáč. Nechcel som.“ Povzdychol si. ,,Teraz je určite šťastná a díva sa na teba. Tak neplač, nech to nevidí.“ Jeho dotyk je tak hrejivý. Stále rovnaký ako vždy. Rovnaký ako pred troma rokmi, keď odišiel. Chvíľu bolo ticho a hľadeli sme jeden na druhého, kým Haruka neprehovoril.
,,Zmenil si sa.“
,,To bude tým, že už nemám sedemnásť.“ Pousmial som sa. Zmenil som sa, nepopieram, zato on sa nezmenil ani trocha.
,,Tak som to nemyslel.“ Usmial sa. ,,Čakal si?“ Z ničoho nič zvážnel. Pri tej otázke som stŕpol. Zahľadel som sa mu do očí a následne zrak sklopil k zemi.
,,Pravdu? Áno. Čakal som, ale odišiel si študovať do Európy a ja som to musel rešpektovať.“ Kedysi som ho miloval, ale dnes je všetko iné. ,,Ale niekoho som stretol. Je možno priveľmi starostlivý, ale inak je to asi najlepšia osoba na svete.“ Spozornel a zo záujmom ku mne vzhliadol.
,, Kto je to? Takže môj odchod predsa nebol na škodu.“
,,Ryan. Chvíľu síce trvalo si ho získať, ale nakoniec som s ním šťastný.“ Nadšene som sa na neho usmial. Úsmev mi opätoval a priateľsky ma objal.
,,Som rád, že si šťastný.“
,,Vďaka.“
,,Krásny pohľad. Fakt krásny.“ Ozval sa naštvaný hlas za nami.

Ryan

Lial som do seba jeden pohárik za druhým a utápal v nich svoju zlosť.
,,Ryan, nepi toľko. Za chvíľu dostaneš otravu krvi. Tadeo tiež nebude nadšený.“ Dohováral mi Mikake.
,,Toho zeleno okého zradcu mi ani nespomínaj.“ Tak neskutočne ma to štvalo. Neustále mi hovorí, aký je do mňa zamilovaný a ukáže sa tu nejaký hnedovlasý frajer a on ma nazve kamarátom.
,,O čo ti ide Ryan? No tak sa poznajú a čo má byť?“ Nechápavo ku mne hľadel Mikake. On to vážne nechápe?
,,Tu nejde o to, že sa poznajú. Zober si to tak. Za celý čas, čo sa tu ja snažím opiť do bezvedomia sem ani raz nenahliadol, ani raz na mňa nezavolal a nevyšiel z kuchyne. Úplne zabudol, že som tu.“
,,Bože, ukľudni sa. Chcú sa asi iba pozhovárať. Vyzerá to tak, že sa dlho nevideli. O nič nejde.“ Obraňoval ho Mikake.
,,Prečo ho tak vehementne brániš?“
,,Lebo vás oboch poznám.“ Povzdychol si. ,,On ťa miluje. Vidím, ako sa na teba díva a aký je vtedy šťastný. Tie iskričky v očiach som u neho od smrti jeho matky nevidel. Myslíš, že by to chcel pokaziť?“ Možno mal Mikake pravdu. Viem, že ma miluje. Ja jeho asi tiež.
,,Myslíš?“ Zahľadel som sa na Mikakeho.
,,Nemyslím, ja to viem. Mali by ste sa porozprávať. A nerob prosím ťa scény.“
,,Asi máš pravdu.“ Mikake sa vždy díval na veci trocha inak. Vstal som od stola a prešiel ku kuchyni. Chôdza mi robila vďaka miere alkoholu v krvi menšie problémy. Otvoril som dvere a behom sekundy som vytriezvel. Haruka tam majetnícky objímal Tadea.
,,Krásny pohľad. Fakt krásny.“ Poznamenal som ironicky a dvere znova zabuchol. Vzal som si mikinu a vybehol von. Potreboval som byť sám a hlavne na čerstvom vzduchu. Bol som opitý, naštvaný, ale hlavne sklamaný.

Tadeo

Prekvapene som pozrel smerom k dverám a videl Ryana, ako odchádza.
,,Prepáč Haru. Musím ísť za ním.“ Ospravedlnil som sa a vstal od stola, za ktorým sme doteraz sedeli.
,,V pohode. Chápem to. Bež.“ Usmial sa na mňa a sám vstal, aby mohol prejsť za Mikakem do haly. Vybehol som rýchlo z chaty a bežal nájsť Ryana. Bola už tma a hľadanie mi to mimoriadne sťažovalo. Chvíľu som len tak pobehoval po okolí, kým som nenatrafil na poľovnícky posed. Zahľadel som sa k nemu a zbadal Ryanovu svetlozelenú mikinu. Povzdychol som si a začal šplhať nahor. Stál opretý o jednu zo stien a hľadel do prázdna. Podišiel som k nemu a oprel sa vedľa neho.
,,Prečo si naštvaný?“ Zazrel po mne spôsobom ,Že sa vôbec pýtaš!´ a pohľad znova stočil k obzoru, kde sa v diaľke rozprestierali žiarivé svetlá mesta. Neprehovoril.
,,Je to kvôli Harukovi?“ Bolo jasné, že je to kvôli nemu. ,,To čo si videl nič neznamenalo. Bolo to len priateľské objatie. Nič viac nič menej. Ja a on...“
,,Čo je medzi vami?“ Prerušil ma, ale ani na sekundu sa na mňa nepozrel.
,,Ako čo? Sme dlhoroční priatelia.“ Odpovedal som stroho.
,,Fajn. Spýtam sa inak.“ Povzdychol si. ,,Čo bolo medzi vami?“
,,O čo ti ide Ryan? Čo týmto sleduješ?“ Prekvapene som sa na neho zahľadel.
,,Odpovedz mi.“ Vybehol po mne agresívne. Cúvol som krok dozadu a trocha vydesene na neho pozrel.
,,Nič. Nikdy sa medzi nami nič nestalo.“
,,Prečo mi klameš? Myslíš, že som slepý? Dívaš sa na neho ako na Boha.“ Hnev z neho prial sršal. Prečo na mňa útočí? Veď som nič neurobil.
,,Čo chceš počuť?! Že som ho kedysi miloval?! Že ma opustil a odišiel si na tri roky do Európy?! Že keby neodišiel, bol by som s ním doteraz?! Toto si chcel počuť?! Tak nech sa páči! Si spokojný?!“ Vyštekol som na neho nahnevane. Nebolo to celkom tak, ale mal vypité a aj tak by ma nepočúval.
,,Nie Tadeo! Nie som spokojný! Nechcel som to počuť! Presne TOTO som nechcel počuť!“ Vybehol na mňa znova a pribehol až ku mne. Tvár mal tesne pred tou mojou. Čakal som úder, ďalší krik alebo niečo iné, ale nič neprišlo. Len naštvane hľadel do mojej vydesenej tváre. Odstúpil, posadil sa chrbtom k stene posedu a prehrabol si neposlušné plavé vlasy. Chvíľu som stál a nereagoval a iba tupo hľadel na osobu sediacu predo mnou. Posadil som sa vedľa neho a sklopil oči k zemi.
,,Nebolo to tak.“ Začal som rozprávať náš príbeh. ,,Zoznámili sme sa keď som mal pätnásť a on devätnásť. Bolo to na plavárni. Presne ako s Mikakem. Hneď ako som ho spoznal, zamiloval som sa do neho.“
,,Prečo mi to hovoríš? Myslím, že ti je jasné, že viem, čo k nemu cítiš.“ Prerušil ma urazene.
,,Nechaj ma to dohovoriť.“ Ohradil som sa. Nadýchol som sa a znova prehovoril. ,,Miloval som ho a on to vedel. Vedel to od samého začiatku, aj keď som mu to nepovedal, ale nikdy sa medzi nami nič nestalo. Nikdy!" Zdôraznil som. ,,Bral ma vždy len ako brata. On o mne vedel všetko, ale časom som zistil, že ja o ňom vlastne nič. Dokonca som ani nevedel, že má sestru. Mama ho zbožňovala. Dával na mňa pozor, učil ma, brával ma na výlety a neustále ma ochraňoval“ Trpko som sa usmial. Bolo zvláštne spomínať na tie časy. ,,A potom prišiel úder pod pás.“
,,Úder pod pás?“ Zvedavo ku mne pozrel. Očividne sa upokojil.
,,Presne.“ Vzhliadol som k nemu a úprimne sa mu zahľadel do očí. ,,Sú to už viac ako tri roky. Oznámil mi, že odchádza študovať do Európy. Priznal som v ten deň svoje city k nemu. Mal som sedemnásť a hlavu plnú nádeji, že by mi ich mohol opätovať. Bol som naivný.“ Zasmial som sa nad svojou hlúposťou. ,,Jediné, čo som však dostal, bolo pohladenie po tvári a jeho úsmev. Povedal, že som pre neho jedna z najdôležitejších osôb na svete, ale milovať ma nikdy nebude. Že som pre neho ako mladší brat, ale musím pochopiť, že jeho city ku mne sa jednoducho nezmenia. O dva dni nato odišiel a ani raz sa mi neozval. Čakal som na neho viac ako rok. Jediný list alebo telefonát, ale nikdy som sa nedočkal a časom som pochopil, že sa ani nedočkám. Bolo to tak lepšie. Zbytočne by priživoval nádej vo mne, že sa jeho city zmenia. Časom moje city k nemu ochladli a ja som zabudol, že vôbec nejaké boli.“ Znova som sa natočil k nemu a donútil ho pozrieť mi do očí. ,,A neskôr som stretol teba.“ Milo som sa na neho usmial. ,,Myslím, že ďalej ten príbeh už poznáš.“
,,A prečo by som ti mal veriť?“ Spýtal sa neveriacky, ale v jeho pohľade som videl ľútosť.
,,Nenútim ťa, aby si mi uveril, ale nemám dôvod ti klamať.“ Mykol som plecami a prisunul sa bližšie k nemu. ,,Som tu a myslím, že to je dosť veľký dôkaz toho, či ti klamem.“

Ryan

Možno by som mu mal uveriť. Ale čo malo znamenať to označenie za kamaráta? Odvrátil som od neho zrak a zahľadel sa do prázdna.
,,Prečo si ma nazval kamarátom?“
,,Čože?“ Nechápavo po mne pozrel.
,,Keď sa ťa Haruka spýtal, čo tu robíš, odpovedal si, že si s kamarátmi na chate.“
,,Tak len toto ťa trápi?“ Rozosmial sa. ,,A čo som mu mal povedať? ,Som tu s kamarátom, tvojou sestrou a svojim čerstvým priateľom?´ Ryan, aj keď ťa milujem, stále si aj mojim kamarátom.“
,,Znelo to trocha inak. Akoby si nechcel, aby vedel čo medzi nami je.“
,,Ale on to vie.“ Usmial sa na mňa. ,,Vtedy, keď si vošiel do kuchyne a videl nás v objatí, hovoril som mu o nás. Bol len rád, že som šťastný a preto ma objal. Nič viac v tom nebolo.“ Mykol plecami a s úsmevom sa na mňa pozrel. Pritiahol som si ho do náruče a pevne ho objal.
,,Viem, že to máš so mnou ťažké a naubližoval som ti viac, než ti prejavil svoje city a nečudoval by som sa, keby si ma chcel pustiť k vode.“ Priznal som očividnú pravdu.
,,Ale ja ťa nechcem pustiť k vode. Určite nie teraz, keď som konečne s tebou.“ Prehodil a viac sa ku mne pritúlil. ,,Milujem ťa.“ Odtiahol som ho od seba a zahľadel sa mu do očí.
,,Ja teba tiež.“ Šepol som a nežne ho pobozkal. Som len žiarlivý idiot. Nikdy som si však nemyslel, že niečo podobné zažijem s chlapom. Bol to zvláštny pocit. Nikdy som nič podobné necítil. A práve v túto chvíľu je asi správne priznať si celú pravdu. Som beznádejne zamilovaný!