S tým nič neurobíš 2.kapitola: Strecha

Prešiel mu rukou po boku a na chvíľočku sa zastavil, aby mu mohol pozrieť do roztúžených očí. Šibalsky sa usmial a pobozkal ho. Usmial sa ešte širším úsmevom, keď videl ako sa jeho blonďavý „anjelik“ chveje túžbou, ktorú jeho bozk vyvolal. Rukou pokračoval ďalej ku stehnu, kde ho chvíľu hladil. Medzitým, jeho pery prešli od úst ku šiji. Z každého kúsočku jeho tela cítil príjemné teplo, ktoré ho jemne spaľuje a vábi, aby pokračoval v doterajších činnostiach.

„Prosím, už ma netýraj!“ ozval sa „anjelik“ zadychčane z pod neho.

„Neboj, už nebudem,“ šepol s hravým úsmevom a zaujal priamy útok na jeho pery a jazyk.

Zároveň, sa jeho ruky dostali k miestu, na ktoré keď sústredil svoju pozornosť dlhšie a intenzívnejšie donútil „anjelika“ k ešte hlbším, slastným vzdychom a ..........

Ta – da-da-da-dada. Uo-ooo...

Rýchlo som sa posadila. ,Bol to iba sen! , preletelo mi hlavou. No v tom, ktosi na zemi pri mojej posteli zahučal čosi do útrob spacáku. Až teraz mi došlo, že budík, ktorý ma vyrušil zo sna ešte furt naplno vyhráva. Rýchlim pohybom som ho vypla. Aiaki sa posadil (v jeho provizórnom pyžamku :3) a pozrel sa na mňa ublíženým pohľadom. Aj s rozstrapatenými vlasmi vyzeral ako hviezda z módneho časopisu. Vtom sa jeho výraz v tvári rýchlo zmenil najskôr zo zmäteného na prekvapený a následne na narcistický.

„Určite nie si zvyknutá mať chalana, ktorý by bol taký vznešený a krásny ako som ja, v svojej izbe, keď sa tak červenáš! Úplne ťa chápem ja by som sa červenal tiež,“ povedal samoľúbo.

,,Ty narcis!!!,, chcela som vyhŕknuť naňho, no povedala som si že to nechám tak a aj tak by som mu asi musela vysvetľovať ako som tú poznámku myslela. (Na túto jeho vlastnosť som prišla až v včera večer v kúpeľni, keď sa obdivoval pri umývaní zubov pred zrkadlom.) V tom som si uvedomila, že kľúčové slovo v tejto vete bolo –červenáš sa- . Stuhla som. Vôbec som netušila, že môj sen vo mne zanechal stopu, ktorú by niekto mohol vidieť!

„Prepáč, že ti skazím ilúzie, ale ja sa nečervenám kvôli tebe. Ja... sa červenám kvôli snu, ktorý som mala. Povedzme, že bol ehm.....inšpiratívny,“ zapotila som prvú vec ,čo ma napadla.

„Inšpiratívny?“ pobavene pozdvihol obočie.

„Evelyn! Vstávaj už! Nestihneš do školy!“ zvolala mama z kuchyne.

Bolo to pre mňa vítané záchranné koleso. ,,Vďaka mami!,, vyslala som telepatické poďakovanie smerom k nej .
,,Počul si. Už musím ísť,“ povedala som mu a prudko som vstala z postele.

„Hohohó, nie tak rýchlo slečna! Keď sa vrátiš, pokračujeme v debate,“ povedal s diabolským úškrnom na tvári.

,,Ten ch..ch..chyropteran!,, vedela som, že ešte trpko oľutujem svoje rozhodnutie- poskytovať mu azyl, pokým nenájdeme spôsob ako ho dostať naspäť do jeho časopriestoru. (Nadávka – chyropteran- vznikla tak, že som sa chcela odnaučiť nadávať. Takže vždy keď som chcela povedať ch*j, tak som to nahradila chyropteranom.)

,,Ako myslíš,“ odvetila som ledabolo v nádeji, že na to zabudne a nasmerovala som si to do kúpeľne.

Keď som vychádzala z izby dala som mu ešte pár užitočných rád ako – nenechaj sa odhaliť mojou rodinou, neskáč z balkóna a daj si pozor na susedovho psa. Zabuchla som za sebou dvere a vzdychla som si. Nemala som tušenia ako vyriešime tento problém, pretože chalan v mojej izbe sa dlho pred rodičmi nedá skrývať. Na mátožnej ceste do kúpeľne ma prebral pobehujúci Haruko. V kúpeľni som si mechanicky vyčistila zuby, tvár a učesala som sa. Vďaka snu som vyzerala mátožnejšie ako obvykle. ,,No čo už, to som proste ja,, hovorila som si ako mantru dookola, aby som si nepripúšťala realitu k telu. A tak som vrazila do Sajuri:

„Prepáč,“ zamumlala som jej smerom, ale ona už dávno zletela po schodoch dolu do haly a pravdepodobne následne vtrhla do kuchyne.

„Maž z mojej izby potrebujem sa obliecť!“ vtrhla som do izby a ukázala na dvere balkóna.

„Je zima,“ odvetil tvrdohlavo.

„Čím menej ma budeš zdržovať, tým rýchlejšie sa oblečiem,“ povedala som zo založenými rukami a prižmúreným pohľadom.

To ho asi presvedčilo: „ Dobre,“ vzdychol porazene a odpratal sa na balkón.

Zatiahla som žalúzie a rýchlo som sa obliekla do školskej uniformy. Nechala som ho ešte pár sekúnd trpieť na balkóne a potom som ho vpustila dnu.

„Tebe to trvalo!“ bola prvá vec, ktorú povedal.

„Aj ja ťa mám rada,“ kontrovala som mu.

Z košíčka som vybrala čiernu ceruzku, špirálu, púder a neodmysliteľnú jahodovú pomádu. Sadla som si pred zrkadlo a po niekoľkých ťahoch som bola hotová.

„Vyzeráš ako nočná príšera,“ skomentoval môj výzor.

„Ďakujem za kompliment,“ oznámila som mu s hrdosťou, čo sa mu vonkoncom nepáčilo.

,,Bé, tak ti treba! Kiež by sa našla osoba, čo by ti tu pýchu zrazila do členkov!,, pomyslela som si škodoradostne.

„Tak ja idem. Sa maj!“ pozdravila som ho cez plece a zbehla som dolu po schodoch.

V hale som schytila školskú tašku a zakričala do kuchyne pozdravy. Potom som sa vyrútila z domu. Ak si nešvihnem tak mi náš vrátnik s „milým“ pohľadom zavrie bránu školy pred nosom! S obľubou totiž zatvára bránu už o 7:45!!!

Po pár hodinách..... :

Cŕrrn, ozval sa prehistorický zvuk školského zvončeka, ktorý oznamoval čas obeda. Vzdychla som si. Pol dňa ešte predo mnou.

„Tak študenti, nezabudnite na domácu úlohu, ktorú máte v učebnici na strane 208!“ kričala profesorka za študentmi, ktorí ju už aj tak nevnímali.

Začala som sa zdvíhať zo stoličky a zároveň upratovať knihy z lavice.

A vtom srdcový infarkt (č. 1):

„Ahoj, Evelyn! Poď s nami na obed!“ vykríkla nadšená Yuriko. (Pre uskutočnenie predstavy : vyzerala ako malé šteniatko s nadšeným pohľadom a vrtiacim chvostom.)

*Yuriko- kamarátka Evelyn. Hnedovlasá, malá, niekedy roztomilá a pojašená. Nenávidí, keď veci nie sú tak ako by si ona želala.*

„Prepáč, ale vieš, že mám už zahovorené miestečko na streche,“ odpovedala som jej zmierlivo, aby som zo šteniatka neurobila zúrivú dogu - no podarilo sa.

Zdurene odišla preč. Teraz so mnou pol dňa neprehovorí. Vzdychla som si (zase). Pravda bola, že ja som radšej jedla osamote, ako v preplnenej jedálni plnej hulákajúcich študentov. Zatiaľ čo ja som sa svojím slimačím tempom uberala na strechu- jediné miesto, kde si môžem v pokoji zjesť obed- v hale sa strhol akýsi hurhaj. Nezáujem. Išla som si ďalej svojou cestou, zatiaľ čo v hale sa zbiehali študenti. A aj profesori sa iba pohoršene pozerali na dav študentov v hale. Z toho som vydedukovala, že to nebolo nič dôležité. Strecha by bola aj tak opustená. To už je proste klasika. Usalašila som sa pri zábradlí a uvoľnene som sa oň oprela. Načrela som do tašky plná očakávaní, keď že v pondelky robí desiatu všetkým Sajuri. Nenechala sa zahanbiť. V taške na mňa čakal delikátne vyzerajúci toast so syrom a sherry paradajkami. Práve som si ho rozbalila z fólie a chystala som sa doňho zahryznúť, keď tu zrazu....

Srdcový infarkt (č.2):

Nado mnou preletí akási postava a dopadne na rovné nohy. Otočí sa a... To nie je možné! Nie, nie a ešte raz proste NIE! To nemôže byť...

„Ty sa tu z kade berieš?!“ opýtam sa lapajúc po dychu zo šoku, postavy predo mnou.

Áno je to Aiaki! Celkom určite je to on!

„Veď som ti to včera vysvetľoval...,“ povedal s mierne znechuteným tónom.

„Ale to ja viem - nie som na tom až tak zle ako vyzerám,“ odvetila som pohŕdavo „ja sa pýtam ako si sa dostal do školy a samozrejme v neposlednom rade ako si sa do ryže dostal na strechu?!“ bola som veľmi prekvapená.

,,To vážne vyzerám, že som až taká sprostá?!,, premýšľala som nad tým, no možno ma chcel len vyprovokovať. V tom som si všimla, že má na sebe školskú uniformu. Pristala mu, ale on dobre vyzeral aj vo vreci ,takže to bolo jedno. Hlavné bolo, že sa pravdepodobne prihlásil na moju školu!,, Ja toho nešťastníka raz zabijem prisám päť!,, bola hlavná myšlienka tohto dňa.

,,No, o škole som sa informoval u tvojej mamky. Predstavil som sa ako tvoj kamarát a tak . Neboj sa neprišla na to, že som u vás prespal. Keď som už konečne po hodine hľadania našiel tvoju školu rozhodol som sa, že nejako zužitkujem to, že sa nachádzam v tomto časopriestore,“ dokončil svoju úvahu bojazlivým pohľadom.

Opäť sa vo mne ozvalo niečo, čo malo chuť vraždiť ale popravde, takto sa aspoň čiastočne vyriešia naše problémy. V hlave už som spriadala historky, že ho stará mama vyhodila na ulicu a preto musí chvíľu prespávať u nás a podobne.

,,Dobre, súhlasím. Ale čo tá strecha? „ nedalo mi pokoja - musela som sa spýtať.

,,Eh, tak to bol šplh po odpadovej rúre zakončený efektným saltom,“ nenechal si ujsť príležitosť pochváliť sa so svojimi atletickými schopnosťami.

Uznanlivo som prikývla. Tak to už hej. Telocvikár bude mať radosť. Vtedy ma osvietilo.

„To pred chvíľou v hale si bol ty ?“ vedela som na 100%, že odpoveď bude kladná.

„Samozrejme, čo očakávaš odo mňa?!“ povedal „sebakriticky“.
„No áno, máš pravdu predsa len si to ty!“ na schladenie jeho sebavedomia som pridala k vete posmešný tón. Zabralo. Urazil sa.

V tom zazvonil zvonček oznamujúci pokračovanie vyučovania. A ani som nestihla zjesť toast! Ďalšiu hodinu sme mali spolu. Bola chémia. Mali sme sa rozdeliť do dvojíc. Keďže on o chémii vedel asi toľko ako ja o technickom nákrese lietadla zobrala som si ho do dvojice. Profesorka nám rozdala plášte a zadala úlohu. V tom ma oslovila spolužiačka zo zadnej lavice so slovami – „Kto je ten mladík s tebou vo dvojici?“

,,Je to Aiaki ...“ no do ryže !

Nevedela som jeho priezvisko! Nechcela som nič skomoliť, tak som sa otočila k nemu, že sa ho spýtam. Už som videla iba ako vo varnej banke buble akási citrónovo zelená tekutina. Vedela som, že je zle.

,,Skrč sa!“ zvolala som a stiahla som ho pod lavicu o necelú sekundu pred výbuchom tej zmesi.

„Prepáč,“ ospravedlňujúco sa pozrel.

„Nevadí, len nabudúce nemiešaj dokopy fosforeskujúce a ani iné tekutiny,“ povedala som zmierlivo.

Viem, že mu to nemôžem mať za zlé. Ale to profesorke nevysvetlíš. Obstáli sme s trestom – 2 hodiny po škole a uprataním neporiadku po výbuchu. No čo už. Vyplnili sme si ich vymýšľaním príbehu, ktorý mal byť od prezentovaný mojej rodine. A cestou domou sme sa pripravovali na naše malé predstavenie.....