Putá rodiny - 06. časť

„Kým ma nezabiješ?“ Zasmiala sa, ale bolo v tom cítiť veľkú dávku irónie. „Tak ma zabi, ak to dokážeš! Stále o tom len vravíš!“ Nevedela, či na ňu vplýva tá dedina... Alebo mŕtva Amiko... Ale v tej chvíli bola plná hnevu.
„Zabila som ti lásku! A ty len stojíš! Nemáš na to!“ Smiala sa ako šialená.
Kiba postával a hľadel na Hanabi. Vôbec ju nespoznával. Nebola už tým milým dievčaťom, s ktorým si hrával pred rokmi v Konohe. „Han...“ Vtedy mu hlavou začalo rezonovať slovko Amiko. Všetky ostatné myšlienky mu vypadli, ostala len zlosť. „Suka! Ešte mi ju spomínaj! Zabijem ťa určite!“ A vrhol sa dopredu s Akamarom.

„No, asi by sme sa mali už aj my dvaja zapojiť, nie? Tobi.“ Deidara sa uškrnul a strčil ruky do vreciek. Tešil sa, že bude môcť využívať svoje umenie.
Tobi preskočil pohľadom z neho na nepriateľov a späť. „Tobi je dobrý chlapec. Tobi sa zahrá na schovávačku.“ A zmizol do stromov.
„Tobi!“ Deidara naštvane zavrčal.

„Lee, Shino, vy choďte za ním, ja s Ino a Hinatou sa postaráme o tohto!“ Vydal Shikamaru príkazy. Potom sa obrátil na blonďáka. „Uvidíme, kto bude rýchlejší,“ a pustil sa do boja.

„No táák, nebuď smiešny, veď to aj teraz sám vidíš, si slabý, úbohý. Ako by si ju ty chcel ochrániť?“ Posmešne dobiedzala Hanabi do Kiba.
„Ty...!!“ Útočil na ňu z jednej strany a Akamaru z druhej, ale ona sa im veselo uhýbala.
„Nedokážeš to! Vždy si bol len úbožiak! Nechápem, ako som si mohla myslieť, že by medzi nami niečo bolo.“ Pohodila vlasmi, mierne našpúlila pery a zvodne sa usmiala. „Ó, môj najmilovanejší Kiba, tak strašne si mi chýbal, každý deň bez teba mi pripadal nekonečný. Nevedela som sa dočkať kým... Nebude moja katana v tebe!“ A v tom okamžiku mu rameno presekla ostrým kovom. Využila toho, ako Kibu vykoľajili jej slová, hoci sa trochu tomu vyhol. „Škoda, chcela som bok,“ pokrčila smutne plecami. „Tak nabudúce.“
„Žiadne nabudúce nebude.“ Odskočil od nej, držiac sa za krvácajúcu ranu. „Je načase to všetko ukončiť!“

Spojil ruky a vytvoril pečať. „Jinjuu Konbi Henge!“ Zmenil sa a vrhol sa na Hanabi.
Tá sa pripravila, a navonok sa zdala byť kľudná. Hoci mysľou sa jej neustále preháňali myšlienky na bývalý domov. Na ľudí, zážitky...

„Ino, teraz!“
Blondýna prikývla: „Shinranshin no Jutsu!“ Lenže práve vtedy sa Deidara uvoľnil zo Shikamarových tieňov, odskočil o pár metrov a ona netrafila...
Ozval sa výbuch a všetci sa otočili k miestu, kde bojovala Hanabi s Kibom.
Deidara sa tam rozbehol a za ním aj ostatní.

Prišli na miesto, kde sa ešte pred niekoľkými chvíľami odohrával boj. Našli tam obrovskú jamu, na dne ktorej ležali dve telá. Ešte sa trochu hýbali.
Blonďák skočil k Hanabi, ale tá ho odstrčila.

„Zmizni! Bež preč!“ Hoci bola ranená, jej hlas bol stále dosť silný, aby ju počul každý.
Deidara na ňu len prekvapene hľadel. „Prečo? Chcem ťa vziať so sebou,“ natiahol k nej ruky.
„Nechaj sa ma!“ Jej hlas naberal na chlade. „Povedala som ti, aby si vypadol! Ja sa už nevrátim, na to som príliš zranená.“
Až vtedy si všimol, ako spopod nej vyteká stále viac a viac krvi. Pozrel sa hore a zbadal tam stáť nepriateľov. Povzdychol si. Nemal na výber. „Zbohom, láska...“ Vtisol jej bozk na čelo a vyparil sa.

Hanabi sa krivo uškrnula a pritiahla sa ku Kibovi. Jednou rukou ním pomykala. „Kiba, Kiba vstávaj dopekla!“ Zhlboka sa nadýchla a skríkla: „Vyhrala som!“
Nato sa prebral. „Ja...žijem...“ Vyšlo z neho a pomaly natočil hlavu k nej. „Toto si chcela? Takýto koniec? Si už spokojná?“
„Nie... Ja, ani neviem...“ Zmĺkla a pozerala mu do očí. Zažmurkala, lebo cítila, ako jej začínajú stekať slz. Ja plačem? To sa mi už dlho nestalo.
„Tak ako?“ Slzy? Ona?
„Než umriem, poviem ti pravdu. Aspoň to som ti dlžná, za tie roky.“ Nadýchla sa a pokračovala. „Amiko nebola tou, za ktorú si ju považoval. Kým prišla do Konohy a vtrela sa k tebe, bola nájomným žoldnierom, obyčajným vrahom. Utiekla tam a začala nový život, aby ju nikto nenašiel. Ale ja som ju vypátrala. Mne nikdy nikto neunikol. A..keď som videla, ako ju máš rád, nedalo mi to a provokovala som ťa. Zabila ju pred tebou, hoci som vedela, ako ťa to naštve.“ Stíchla a dívala sa, ako na ňu nechápavo hľadí.
„Amiko bola vrah? Ale ako... Neverím...“ Pozeral na Hanabi a snažil sa vstrebať nové informácie.
„Bola. Preto ju aj každý chcel nájsť. Ale dosť o nej. Vieš, hoci som odišla z Konohy už dávno, v kútiku duše som stále dúfala, že sa tam vrátim. Uvidím otca, sadnem si s tebou zase pod náš strom a budeme sa hrať s Akamarom.“ Usmiala sa, keď pes podišiel k nej a oblízal jej ruku. „Ale to sa už nestane. Shikamaru,“ otočila sa na neho, „Akatsuki niečo plánujú s Konohou, nie som si presne istá čo, ale chcú zaútočiť, odkáž to potom Tsunade, dobre?“
Shikamaru len prikývol. Spolu s ostatnými tam len stáli a počúvali, čo povie.

„Kiba,“ posadila sa a pritiahla sa už celkom k nemu. Vzala si jeho telo do náručia a on ju nechal. „Milovala som ťa a vždy aj budem. Nech už budeme kdekoľvek. Keby som ostala v Konohe, možno by sa veľa vecí zmenilo, ale možno ani nie, to je už teraz jedno.“ Rukou mu prehrabla vlasy a usmiala sa.
„Nikdy som ťa neprestal ľúbiť. Celé tie roky som veril, že sa jedného dňa objavíš a obaja sa na tom budeme smiať, ako keby to bol len vtip. Ale ty si neprichádzala. Z časti som aj vedel, prečo si odišla. Ale aj tak som bol neustále nahnevaný, na teba, seba, že som ťa tam nedokázal udržať. Vieš,“ usmial sa už aj on, „nedúfal som, že na konci budeme spolu. Tie roky čakania mi za to stáli.“

Sklonila sa k nemu a ich pery sa spojili v poslednom bozku.
Potom sa Hanabi obrátila na sestru. „Hin, vezmete nás domov a pochováte vedľa seba?“ Počkala, kým jej prikývne a dodala: „Otcovi povedz, že som ho nechcela sklamať, len som mu chcela dokázať, že som silná a že som..niekto. Aj bez jeho pomoci.“
Potom sa s Kibom objali a posledný raz vydýchli.
V tej chvíli akoby celé miesto stíchlo. Ozývalo sa len zavýjanie nešťastného Akamara.

„Poďte, vezmeme ich,“ ozval sa Shikamaru a spoločne aj s Leem, ktorý medzitým tiež prišiel aj so Shinom, vzali na ruky mŕtve telá.
Vtedy z lesa vyšla staršia žena. Keď zbadala mŕtve dievča, len zhíkla: „Čo sa jej stalo?“
„Poznáte ju?“ Spýtala sa Hinata.
„Áno,“ prikývla, „pred rokmi mala zabiť mňa a moju rodinu, ale pomohla nám ujsť, zatiaľ čo ostatní si mysleli, že sme mŕtvi. Odvtedy som sa jej nestihla poďakovať, viete, bolo to tu, v tejto dedine,“ ukázala rukou na opustené domy. „Vyzerala vtedy hrozne nešťastná, nechápala som, prečo sa chce pridať práve k tým vrahom. Ale nikdy som nezabudla na jej záchranu.“
„Ďakujeme, že ste nám to povedala, pani,“ Hin sa usmiala. Predsa len nebola taká. Sestrička, dúfam, že si už šťastná, nech si už hocikde. V tom okamžiku okolo nej prefúkol jemný vetrík, ktorý ju akoby pohladil po tvári. Ako keby jej Hanabi dávala najavo, že je šťastná.

Pätica konožských shinobi vykročila, aby sa vrátili domov s novými informáciami, ale so smútkom v srdciach nad tým, ako dopadla ich misia...

Hoci dvojica, nad ktorou smútili, sa už konečne netrápila a našla svoje dlho hľadané šťastie...