Priateľ, alebo milenec? 09

Seiji:
,,Myslím, že už môžeme vyraziť!" Počul som pri sebe známy hlas. Žeby Kaito??
,,A čo obed?" Ozvala sa druhá osoba. Prečo mám taký pocit, že Saika sa znovu hnevá??
,,Veď som vám už povedal, že vezmem Sei-chana a môžeme sa najesť aj v reštaurácií." Tento raz som si bol istý, že to je Kaitov príjemný hlas.
,,Áno, áno určite! Tam vám dajú len tak jednu dvojcentimetrovú kocku mäsa, o ktorej povedia, že to je kurací rezeň a za jednu čajovú lyžičku ryže o ktorej zase povedia, že sú to dva kopčeky! Veď to je všetko strava pre anorektikov!"zvyšovala Saika hlas.
,,Ale toto by už hádam stačilo, no nie?!"zhúkol som po tých dvoch, pretože už mi pekne liezla na nervy tá ich diskusia. ,,Kaito! Ak chceš jesť v reštaurácií, tak prosím. Môžeš, ale len sám. Ja ich totiž nemám v poslednej dobe príliš v láske. A vy, Saika-san, by ste nemali urážať anorektikov. Nie je to príliš pekné! A vlastne obaja ma už docela pekne štvete! Ak sa chcete hádať tak chodťe na chodbu!"
,,Prepáč Seiji-kun! Nechceli sme ťa vyrušiť, ale ide len o to, že sme sa nevedeli dohodnúť, kde sa všetci najeme."povedala smutne Saika.
,,Rád si dám vašu špeciálnu polievku. Takže čo, Kaito? Nezostaneme ešte chvíľu? Myslím si, že Yuuki nezabije ak nejakú chvíľku počká."usmial som sa na neho. Vedel som, že po tomto neodolá.
,,Ako chceš, slniečko moje!"podišiel ku mne a pohladil ma po vlasoch. A mám ťa!

Kaito:
Jemne som mu rukou prešiel po vlasoch.
,,Ehm, Saika-san?"odkašlal som si.
,,Áno? Prosíš si niečo?"
,,Mohli by ste nás nechať chvíľu osamote?"
,,Ako si praješ, Kaito-kun."prikývla na súhlas. Počkal som si, kým odíde a až potom, som si dovolil trošičku viac. Ľahol som si vedla Sei-chana a jemne mu blúdil prstom po brušku.
,,Kaitooo! Nehnevaj ma!"zašomral Seiji.
,,Ale ja ťa nehnevám. Práve naopak. Ja ťa chcem potešiť."
,,Nóó to tak určite."vzdychol Sei-chan a otočil sa tvárou ku mne. Nebezpečne sa priblíž svojou tvárou k tej mojej.
,,Počúvaj! Nebolela ťa predchvíľou hlava?"opýtal som sa ho, ale aj tak mi to bolo márne. Žiadna odpoveď. Len jemný bozk zo Sei-chanovej strany.
,,Jóóóój prepáčťe mládež. Ja som sa len vrátila pre zásteru."vystrašila nás Saika.
,,Už znovu! To nemáte nič lepšie na práci?!"musel som sa ovládať, aby som nevybuchol od hnevu. Za to Sei-chan sa spustil do veľkého smiechu. Neodolal som a pustil sa tiež. Saika len zamávala rukou a trielila von z izby. Takže takto sa jej aspoň na chvíľu zbavím? Zaujímavé.
,,Ozaj, už je ti lepšie?"spýtal som sa Sei-chana, keď som znovu nabral dych.
,,Cítim sa skvelo. Len rozmýšľam, či sa už odtiaľto pohneme, pretože začínam byť pekne hladný."
,,Tak teda poďme si dať špecialitku Saiki-san."

Saika:
Pane Bože! Zľutuj sa nado mnou. Ak ešte raz uvidím tých dvoch v nejakom mileneckom ošialy, určite to so mnou treskne o zem! Oprela som sa o studenú stenu kuchyne, a prudko vydychovala.
,,Saika-san, stalo sa vám niečo?"počula som od dvier známy hlas. Nestál tam nikto iný, ako náš šikovný vykrádač hrncov, Roger-san. Skoro som dostala už druhý infarkt. Ešte raz ma takto niekto prekvapí, tak buď ma to zabije, alebo ja zabijem!
,,Potrebujete niečo?"
,,Nie. Len som vás všade hľadal a keď som vás našiel, vyzerala ste ako keby ste už boli jednou nohou, veď viete kde! Či?"zazubil sa.
,,Tak za A- ja som v poriadku. A za B- ak ma ešte raz takto vystrašíte, dostanete odo mňa panvicou po hlave." Práve, keď som mu hubovala, prišli Kaito-kun ruka v ruke aj so Seiji-kunom. Usmievali sa ako najšťastnejší pár na svete. Človeka hneď prejde hnev, keď sa na tých dvoch pozrie.

Seiji:
Rád držím Kaitovu ruku. Je taká veľká a príjemne hrejivá, že nech mi je akákoľvek zima, jeho ruka ma zahreje. Práve som ho chcel pobozkať, ale v tom som si všimol, ako Saika-san nebezpečne zazerá na pána Rogera. Vááu! Pekne desivá ženská! Opatrne som Kaitovi ruku pustil a rýchlo sa usadil na stoličku. Kaito sa pohodlne usadil vedla mňa a hádzal po mne pohľady typu:,,Chcem ťa zjesť!" alebo ,,Ak by som mohol, pomiloval by som ťa rovno na tomto stole!". Saika-san sa len otočila a venovala sa servírovaniu jedla na tanier. Prekvapilo ma, že si prisadol aj pán Roger, pretože podľa toho čo som počul, vždy jedáva vo svojej "pracovni". Zo zamyslenia ma vytrhlo Saikino neustále pýtanie sa, či si dám do polievky rezance, alebo krupy.
Len som sa usmial a na ôsme opýtanie odpovedal len, že si dám rezance. Saika-san všetkým naložila kopcom, posadila sa vedľa pána Rogera a pustila sa do svojej porcie. Sám som si pochutnal na domácich rezancoch a vtedy mi docvaklo, že sa konečne cítim, ako v nejakej tej šťastnej rodinke z rôznych amerických seriálov.

****************
,,Takže! Dobre viete, že sa dnes musíme na nejakú dobu odsťahovať."zrazu spustil Kaito.
,,Dovolil som si vás pozvať na menšiu dovolenku. Vážený pán Roger, drahá Saika-san chodťe si zabaliť veci, pretože ešte dnes vám letí lietadlo na Havaj! Masuyo vás tam odvezie, dobre?"
,,Ale čo tak náhle, Kaito-kun? Nehovorím, že to nepoteší alebo, že nás to nejako neprekvapuje, alebo že, že..."dýchala prerývane Saika.
,,Stačí len povedať `Ďakujem´!"usmial sa a objal pevne Saiku-san. Na celú túto parádu som sa díval zo zatajeným dychom, ALE... Prečo sa do pekla sťahuje ku mne, keď sa môže ísť rozvalovať na slnečný Havaj?!
,,Ďakujem ti, Kaito-kun!"povedala Saika-san zo slzami v očiach.
,,Ja ti tiež ďakujem, chlapče!"objal otcovsky pán Roger Kaita. Prinútil som sa k úsmevu. Všetci sú tu takí šťastní!

Kaito:
Na schodoch sme sa všetci rozlúčili a nasadli do áut. Pán Roger aj so Saikou do auta spolu s Masuyom. No, a ja so Sei-chanom sme nasadli do môjho športiaka. Celou cestou bolo na Sei-chanovej tvári vidieť, ako nad niečim usilovne premýšľa. Som zvedavý nad čím?

Seiji:
Cesta ubehla rýchlo, a ja som premýšľal nad tým, či Yuuki nekuje nejaké jej zlomyseľné plány. Ako ju poznám, určite mi stihla nasypať do treníriek štekliaci prášok, alebo niečo horšie. Na miesto múky, kýchací prášok a na mieste kde boli cukríky, budú len papiere a v nich kocky cukru.

****************
Pomaly som odomkol dvere a čakal, či na mňa nespadne vedro zo studenou vodou. Nič! To ma veľmi potešilo.
,,Yuuki som doma a priviedol som návštevu!"zvolal som na ňu. V tom momente, akoby udrel blesk bola nastúpená pri dverách a usmievala sa od ucha k uchu. Cítil som každú kvapôčku alkoholu, ktorú stihla vypiť v mojej neprítomnosti. Daj jej prst a uhryzne ti celú ruku! Otvoril som viac dvere a v nich stál Kaito aj zo svojím kufrom.
,,Ale, ale Seiji! To som nevedela, že si mi priniesol potencionálneho ženícha!"zachichotala sa a nahodila koketný pohľad, ktorý by dostal snáď každého chlapa. Pekne ma to naštvalo. Ale čo ma viacej naštvalo bolo to, že Kaito sa len usmial a prepaľoval ju takým istým pohľadom, ako ona neho.
,,Som Yuuki a ty musíš byť ten šéfinko, na ktorého tak Seiji nadáva."otočila sa a opäť spustila to svoje chichotanie.
,,Ja...Ja ja ti to vysvetlím, Kaito! Ona je len opitá a nevie o čom rozpráva!"snažil som sa mu to nejako vysvetliť. Tentoraz sa tajomne usmial a pokojne odkráčal za Yuuki do obývačky. Stál som na tej chodbe ako obarený a počúval vášnivú debatu tých dvoch. Yuuki rozprávala o mojom detstve a o tom, ako sme sa hrali na doktora. Samozrejme nezabudla povedať, že ona bola ten doktor a ja pacient. Ešte teraz si pamätám, ako mi treskla vareškou po hlave, len aby ma mohla neskôr ošetrovať. Kaito sa veselo zabával na môj účet. Prišlo mi z toho pekne zle. Ešte pred mojími očami s ňou bude flirtovať?! Tak fajn. Nech je po jeho! Nahodil som falošný úsmev a odkráčal do kuchyne. Neprekvapilo ma, že Yuuki sa na všetko vykašľala a nechala bordel bordelom. Fuj, to bude práca! Nechce sa mi príliš upratovať, ale nie je možné, aby v takomto neporiadku žili traja dospelí a rozumní ľudia. Pozrel som očkom po tých dvoch a videl, ako sa stále veselo zabávajú na môj účet. Dobre, tak len jeden dospelý a rozumný dospelák!