Priateľ, alebo milenec? 05

Seiji:
,,Sak*a! Či chcem, alebo nechcem musím tam ísť na tomto!" (PÍÍÍÍÍÍÍÍÍP) Nadávky so mňa leteli, až to bolo do neba volajúce. Hlboký nádych a prudký výdych! Čerstvý vzduch mi naozaj pomohol a ja som sa odhodlal na radikálny krok. Odomkol som bicykel a nasadol naň. Mojím jediným šťastím bolo, že bol krásny večer a tma robila svoje temné čaro.
,,Ja sa vlka nebojím! A ja vlka nechytím."pospevoval som si a snažil sa upokojiť. Moje srdce si búcha ako splašené a nie a nie prestať!

Kaito:
Už sa teším na svôjho macíka! Od samej radosti z dnešného večera, som sa nemohol sústrediť na prácu. Zostávalo mi už len skontrolovať zopár papierov a....
,,Hahaha! J-je t..t-tu váš k-kamarát, haha, S-Seiji-kun. Hahahaha!"ozval sa burácajúci smiech Saiki-san.
,,Čo? Už je tu?"musel som sa udržať, aby som aj ja nevybuchol v hlasitý smiech, pretože jej smiech bol nákazlivý.
,,Haha! Videla som ho z okna."
,,A ďalej?"trochu som sa zamračil.
,,A ďalej ho, samozrejme, idem privítať. Hahaha!"zahlásila a zmizla za dverami.
Tááák, ešte táto voda po holení a môžeme začať.

Saika:
,,Konečne si dorazil, Seiji-kun. Kaito-kun ťa už očakáva."zdvorilo som privítala nášho hosťa.
,,Dobrý večer, Saika-san! Rovno som vám prišiel vrátiť aj ten bicykel."
,,Ale to si nemusel, veď neubehol ešte ani týždeň."
,,Naozaj? Nepozeral som sa do kalendára."nervózne sa poškrabal na hlave.
,,No, nestoj tu ako solný stĺp a poď dnu. Šup!"tresla som ho po zadku a dotlačila na chodbu.

Kaito:
,,Som rád, že si prišiel."uvítal som medzi dverami svôjho macíka.
,,Ďakujem za pozvanie!"usmial sa. Nedokázal som odolať a musel si ho očami premeriavať od hora až dole. Červené tričko a čierne nohavice uňho vytvárali kontras niečoho neodskúšaného a vábivého, ako najsladší dezert.
,,Saika-san, už je večera pripravená?"opýtal som sa jej.
,,Áno! Prajete si už večerať?"
,,Boli by sme radi, že, Sei-chan?"mrkol som po ňom očkom.
,,Ja už som hladný ako vlk."odpovedal a pohladil sa po brušku.
,,Naozaj? Tak teda odbehnem do kuchyne a naservírujem vám to na stôl."povedala Saika-san a odišla do kuchyne.
,,Odprevadím ťa do jedálne. Mám taký pocit, že som ti ju zabudol ukázať."
,,Keď sa dobre pamätám, tak sme vtedy raňajkovali v kuchyni."
,,Tak už nie je o čom diskutovať. Ideme!"chytil som jeho ruku a ťahal ho do jedálne.

Seiji:
Znovu sme išli po tej dlhej chodbe, ale tento raz Kaito zabočil do pravej strany.
,,Ta-dáá!"zvolal veselo Kaito. Vykukol som spoza jeho chrbáta a to čo som uvidel mi vyrazilo dych. Na oknách po pravej a ľavej strane vyseli dlhé červené závesy, oproti mne bol vzadu veľký krb a nad ním vysel obraz (pre mňa nevyčísliteľnej hodnoty). Uprostred tejto nádhernej miestnosti stál stôl prestretý s červeným obrusom. Na ňom dva svietniky a krásne keramické taniere s krištáľovými pohármi.
,,Nádhera!"vzdychol som.
,,Nie tak ako ty. Si nádherný!"počul som pri svojom uchu Kaitov hlas. Ten ma svojími silnými pažami objal a ústami našiel tie moje. Hladovo sa na ne vrhol.
,,Ka...Kaito čo t-to robíš?"
,,Dávam si predjedlo!"pošteklil ma jeho teplý dych na mojej kľúčnej kosti. Odlepil sa od nej a znovu sa vrhol na moje ústa.
,,Podáva sa večera!"ozvala sa za nami Saika.

Saika:
Špehovanie nepatrí medzi moje vlastnosti, ale keď mám možnosť, prečo nie? Tá dnešná mládež by nemusela byť tak hŕŕŕ!
,,Podáva sa večera!"hlasno som si odkašlala. Obaja sa ma asi zľakli, pretože Seiji-kun dokonca spadol na zadok.
,,Neviete klopať?"prebodával ma Kaito naštvaným pohľadom.
,,Samozrejme že viem, ale dvere boli otvorené a ja som si povedala, že na čo budem klopať, keď by ste ma asi aj tak nepočuli." Som striga, ja viem!

Kaito:
Sei-chan mi vypadol z rúk a spadol rovno na zem.
,,Si v poriadku?"starostlivo som sa ho spýtal a podával mu pomocnú ruku.
,,O.K.!"odpovedal a chytil moju ruku.
,,Ak by ste mi dovolili, rada by som vám dala jedlo na stôl. Alebo ho nechcete?"pýtala sa nás podráždená Saika-san.
,,Prepáčte, už si ideme sadnúť!" Stále som držal Sei-chanovu ruku a posadil ho na stoličku.

Seiji:
Kaito ma ako pravý gentlman usadil za stôl a nalial nám, zručne, obom pohárik červeného vína.
,,Na nás!"začal prípitok Kaito.
,,N-na nás!"prikývol som na súhlas. Tentokrát sme si sadli spoločne a pustili sa do jedla. Predjedlo mi až tak nechutilo, ale ostro-kyslá krevetová polievka bola neskutočne dobrá. Hlavné jedlo- kuracie na špíze zo zeleninou, jedným slovom výborné! Na záver sme sa pri dezerte veľa narozprávali. Ja som mu hovoril o Yuuki a o tom, ako sa u mňa vybalila. Kaito zasa rozprával o tom, ako celé poobedie presedel v kancelárii za stolom. Viedli sme úplne normálny rozhovor až do tej doby, kým zazvonil Kaitov mobil.
,,Prepáč! Kľudne si dojedz dezert ja toto rýchlo vybavím a budem sa ti ďalej venovať."s týmito slovami zmizol za dverami.
Čakám. Čakám päť minút. Čakám už desať minút a Kaito stále nikde. Moje oči neustále preskakovali z hodiniek na dvere. Nedalo mi to a vstal som zo stoličky. Po špičkách som podišiel až k dverám a pomaly ich otvoril. Vzápätí však niečo pristálo na zemi.
,,Oh, Saika-san ste v poriadku? A čo tu vlastne robíte?"nadvihol som prekvapením jedno obočie.
,,Ja? Ale ja vôbec nič nerobím!"vstala a narovnala si sukňu. ,,Len som ti prišla oznámiť, že Kaito-kun musel súrne odísť."
,,Čože?"od prekvapenia mi preskočil hlas.
,,Tu je jeho ospravedlnenie! .......... Ako len to bolo?"lovila v pamäti a ja som nervózne prešlapoval z miesta na miesto.
,,Aha, už viem! Ehhm, ehhm...,"hlasno si odkašlala ,,Milý Sei-chan! Prepáč, že som musel tak rýchlo odísť, ale stalo sa niečo súrne. Sľubujem, že si dnešok vynahradíme inokedy. Koniec správy! A povedal aj to, aby si dnes neopúšťal tento dom. Vraj máš prespať v hosťovskej izbe."
,,Čože? Ale čo tu mám robiť?!"
,,Do tej doby než sa vráti Kaito-kun, tak môžeš so mnou hrať karty! Čo ty na to?"zaškerila sa.
,,Je to lákavá ponuka, ale nie som si istý."povedal som jej pravdu.
,,Čo sa bojíš, že prehraješ? Snáď by si sa ma nebál, veď ja nehryziem!"začala sa zlomyselne smiať a tým ma nútila prijať jej ponuku.
,,O.K.! Beriem, ale nemyslite si, že vás budem šetriť!"oplatil som jej.
,,To sú slova chlapa! Poďme sa teda presvedčiť do kuchyne, či ma budeš vedieť poraziť."usmiala sa a viedla ma. To som nemal ponatia, čo ma vlastne čaká.