Priateľ, alebo milenec? 04

Seiji:
Ráno som sa zobudil s nepríjemnou bolesťou vzadu na krku. Keď som prišiel domov, jednoducho som zaspal na sedačke a nechcelo sa mi presunúť do postele. Spanie na sedačke mi zvyčajne nerobí problém, ale tento raz som toho ľutoval. Zdvihol som svôj lenivý zadok a vydal sa na dlhú cestu do mojej chladničky. Prebojovať sa cez špinavú spodnú bielizeň, pár tričiek a kúsku pizze (v značnom štádiu rozkladu) bolo dosť náročné. Moja milovaná chladnička ma privítala veľkým NIČ. Musím priznať, že ma to naozaj dopálilo. Chrbtom som sa otočil mojej bývalej najlepšej kamarátke a vrátil sa do obývačky. Chvíľu som sa rozhliadal okolo seba a neskôr zazrel svôj cieľ. Rifle, ktoré mi ležali na zemi som si zdvihol a rozmýšľal, kedy som si ich vyzliekol. Kašľal som na to. Našuchol som ich na seba a vytratil sa za dverami bytu. Mal som v pláne potulovať sa po meste až...
,,Cŕŕŕ..."ozval sa môj mobil. Pozerám na displej a vidím neznáme číslo.
,,Haló?"
,,Sei-chan, si to ty?"ozval sa známy hlas.
,,Óó Yuuki! Ako sa máš? Dlho sme sa nevideli."opýtal som sa svojej sesternicy.
,,Mám sa dobre. Počuj, nechcel by si sa stretnúť?"
,,Nóó..."poškrabkal som sa nervózne na hlave.
,,Nepreťahuj!"
,,Myslím, že by to šlo."
,,Naozaj? Som tak rada. O pol hodiny v Sake bare, platí?"
,,Nie tam rozhodne nie. Určite je to tam plné alkoholu a ja pijem len príležitostne."
,,Ak chceš, objednám ti džús. Ty nemusíš vôbec piť, len poď so mnou. Dobre?"
,,Tak teda fajn, ale platíš ty!"
,,Čo ty si za muža. Nechať ženu platiť!"frflala.
,,O pol hodiny v Sake bare. Maj sa!"prerušil som ju v jej nekonečnom frflaní.
,,Čau."odpovedala s miernym vrčaním v hlase.

Na ceste do Sake baru som narazil na Yuuki. Mala so sebou dva kufre čo sú väčšie ako ona sama, kožený kabátik a čierny dáždnik. Blond vlasy jej krásne lemovali tvár a čierne okuliare zakrývali jej hlboké modré oči. Keby som ju nepoznal, prisahal by som, že je modelka.
,,Ahoj! Ideš z letiska?"
,,Jáááj ty si ale vyrástol. Sú to už dva roky čo sme sa nevideli?"
,,Tri, dráha sesternička."opravil som ju.
,,Máš pravdu. Pôjdeme?"
,,Jasné. Ruku?"zdvorilo som sa jej spýtal. Yuuki sa len zaškerila a do ruky mi naložila svoje kufre.
,,Ja teda budem platiť a ty mi ponesieš kufre."
,,Pche!"

Keď sme šli spolu, cesta nám ubehla rýchlejšie. Otvorila mi dvere od baru a ja som vošiel dnu. Na bar to rozhodne nevyzerá. Skvôr ako reštaurácia. Ešte nikdy som tu nebol a preto som si myslel, že to bude nejaké odporné miesto, kde samozrejme všetkých tích ožralcov prepije Yuuki. Síce na to nevyzerá, ale je to pekný vrabčiak. Na jednom festivale v pití predbehla päťnásobného šampióna. Záhadou mi zostávalo, ako je to možné. Normálnemu človeku by po toľkých pohároch alkoholu bolo zle, ale ona nie. Musel som sa usmiať pri spomienke na staré dobré časy.
,,Počúvaj, nievieš kto je ten fešák pri barovom pulte?"opýtala sa ma. Okamžite som sa pozrel jej smerom a zbadal Kaita. V kľude si popíjal drink a asi vycítil môj prekvapený pohľad, pretože svôj pohľad odvrátil od pohárika a naštvane sa na mňa pozeral.
,,To je môj šéf. Asi bude lepšie, keď si pôjdeme sadnúť, navyše už zrejme niekoho má."
,,Naozaj? Aká škoda. Až by bol voľný, musíš sa mu o mne zmieniť."
,,Áno, áno. Hlavne už poď."ťahal som ju za kabát. Na chrbte som cítil jeho uprený pohľad. Prosím nepozeraj sa na mňa!

Kaito:
Naštvalo ma, keď som Sei-chana uvidel s nejakou krásnou slečnou.
,,Prosím ďalší pohárik."
,,Hneď to bude." Sak*a! Sei-chan, prečo si mi nepovedal o tej slečne?!

Seiji:
Sadli sme si a pustili sa do dlhého rozprávania. Medzitým prišiel čašník a pýtal sa nás čo si dáme. Obaja sme si objednali kávu. Náš rozhovor pokračoval a ja som sa snažil zabudnúť na to, že je tu aj Kaito.
,,Musím ísť na toaletu. Hneď budem späť."
,,Počkám."usmiala sa na mňa. Vstal som a obišiel pár zákaznikov. Zašiel som dozadu baru a zatlačil na drevené dvere. Dokonca aj toalety tu sú nablískané!
,,Kto je to dievča?" Zľakoľ som sa.
,,K-Kaito?"
,,Pýtam sa ešte raz. Kto je to dievča?"z očí mu išly blesky. Ešte nikdy som ho takého nevidel. Vystrašil som sa. Schmatol moje ruky a oprel ma o stenu.
,,Ty mi síce neodpovieš, ale tvoje telo možno áno!"prudko mi chytil hlavu a natočil si ju k bozku. Bol to surový bozk, ktorým si vynútil vstup svojím jazykom do mojich úst. Snažil som sa odvrátiť svoju tvár, ale nešlo to. Držal ma pevne.
,,Chceš niečo povedať?"pýtal sa ma.
,,Ona nie je to, čo si ty myslíš."
,,Nie? A kto to teda potom je?"
Môže to byť tak, že Kaito žiarli?
,,Yuuki je moja sesternica. Už som ti to povedal a teraz ma môžeš konečne pustiť."
,,Naozaj? To som rád!"usmial sa a pokračoval v tom, čom som ho vyrušil,tento raz však nežne. Obaja sme začuli blížiace kroky. Znovu schmatol moje ruky a zatvoril nás do kabínky.

Kaito:
Uľavilo sa mi, keď som zistil, že to je jeho sesternica. Znovu som ho s radosťou bozkával a skúmal jeho ústa. V mojom skúmaní ma vyrušili blížiace sa kroky, preto som schmatol jeho ruky a zatvoril nás do kabínky. Jeho telo som pritisol na svoje a znovu ho bozkával. Trochu sa odo mňa začal odťahovať.
,,M-musím sa v-vrátiť späť k Yuuki, inak ma bude podozrievať."vzdychal prerývane.
,,Dobre. Tento raz ťa pustím, ale príď dnes večer ku mne. Rád by som s tebou dokončil to, čo sme začali."
,,Č-čo? D-dnes večer mám prísť k tebe?"pýtal sa ma, ako keby by na prvý krát nepočul.
,,Máš už snáď nejaké plány na dnes večer?"
,,Ja neviem. Nejdeme na to nejako rýchlo? Nemohol by si počkať?"
,,Nenávidím čakanie." Všimol som si, ako zo sebou mykol.
,,Bude aj nejaká večera?"pýtal sa ma zo zvedavosťou.
,,Samozrejme! Na čo by si mal chuť, Sei-chan?"
,,Asi sa nechám prekvapiť."usmial sa a vyšiel von z kabínky. Muži, čo stáli práve pri umyvadlách sa na nás zdesene pozerali.

Seiji:
Keď sme s Kaitom vyšli z kabínky, dvaja muži na nás upreli svoje zdesené pohľady. Ja som ich ignoroval a Kaito sa na nich pozeral s brutálne vražedným pohľadom. Znovu sme boli v reštaurácii a Kaito sa odo mňa nepozorovane odlepil a ja som sa vrátil späť k Yuuki.
,,Kde si bol tak dlho?"prepalovaľa ma vyčítavým pohľadom.
,,Nikde. Kde sme to skončili?"snažil som sa ju nejako zamestnať.
,,Pri našich milostných životoch."pokojne opovedala. Výborne, chytila sa! Pokračovali sme v debate a objednali si ďalšiu šálku kávy.
Žmurkol som očkom po hodinkách.
,,Je pol jednej, nepôjdeme?"navrhol som.
,,Viem, že je to narýchlo, ale nemohla by som zostať u teba na pár dní?"
,,Šlo by to, ale dnes večer nebudem doma, takže zostaneš sama. Nevadí?"
,,Jasné, že nie."hodila sa mi okolo krku.
,,Nepôjdeme už? Musím sa ísť pripraviť a ty sa musíš vybaliť."
,,Dobre."
Zaplatila za nás účet a mohli sme odísť. Kaita som si už pri bare nevšimol. Vonku Yuuki zakričala na taxík a odviezli sme sa domov.

,,Máš to tu pekné."zvalila sa na sedačke a spokojne oddychovala. Jej kufry som dovliekol do obývačky a išiel do spálne. Zo šatníka som vytiahol jeden vankúš a prikrývku.
,,Yuuki tu máš vankúš a prikrývku."zakričal som na ňu, keď som vošiel do obývačky. Tá si však už počítala ovečky. Zobral som vankúš a dal jej ho pod hlavu, prikrývkou som ju prikryl a potichu odišiel do kuchyňe. Dal som na seba zásteru a pustil sa do prípravy dnešného obeda a dezertu.
Varenie a pečenie mi išlo vždy od ruky, len som si neuvedomil, koľko času ubehlo. Hodiny práve odbili pol ôsmej večer a ja som stále nebol pripravený na "rande" s Kaitom. Yuuki si v kľude spala a ja som rýchlo prebehol do spálne. V šatníku som sa prehraboval hodnú chvíľu, pretože nájsť to správne oblečenie nebolo ľahké. Navyše chcem vyzerať tak, že som úplne v pohode a nie, ako by som mal každú chvíľu vyskočiť dva metre do vzduchu.
,,To červené tričko ti skvele pôjde s tými čiernymi nohavicami."ozvala sa za mnou Yuuki. Strašne som sa jej zľakol.
,,Nestraš ma toľko!"
,,Dobre, dobre, ale chcela som ti len poradiť."
,,Prepáč, ja lenže som strašne nervózny."
,,Ten chlap ťa bude milovať. To ti môžem zaručiť!"usmiala sa povzbudzujúco.
,,Budem ti veriť. V kuchyni som nechal na stole pripravený obed, ale keďže si sa zobudila až teraz, tak z toho máš večeru."
,,Nemusiš sa báť. Všetko zjem, pretože už mám hlad ako vlk."
,,Som rád. Tak ja už pôjdem. Prosím postaraj sa mi o byt. Čau!"
,,Ahóóóój a držím palce!"zakývala mi na rozlúčku.