Priateľ, alebo milenec? 03

Seiji:
Jééé!... Čo je to za príjemné teplo? Svoju pravú ruku som obmotal okolo toho hrejivého zdroja a ľavú si priložil pod hlavu. Človeče, tak na toto by som si zvykol! Slimačím tempom otváram najprv jedno viečko a potom druhé. Len tak sa bez ducha pozerám pred seba. Poriadne roztvorím oči a dokorán otvorím ústa, že by mi do nich mohla vletieť mucha. To nebol sen?!
,,Uáááh..." Otočil som sa za zvukom.
,,Dobré ráno. Čo sa stalo? Videl si ducha?"pýtal sa ma Kaito. V tej chvíli som sa tak, asi naozaj musel tváriť, pretože zobudenie vedľa kamaráta s ktorým ste sa bozkávali v práci, je pekne šokujúce. Takže ten príjemne hrejivý zdroj bol Kaito?! Zčervenal som až po uši a odvrátil zrak.
,,Bolí ťa niečo?"naklonil sa starostlivo ku mne.
,,Čo sa stalo včera... večer?"hlasito som preglgol a napol uši.

Kaito:
,,Aháá. Ty myslíš tamto?"poškrabkal som sa na hlave.
,,Čo, tamto?"vyvalil oči ešte viac.
,,Aby bolo jasno tvojej hlúpučkej hlavičke, medzi nami sa nič nestalo. Včera večer ťa skoro uniesol ten kr*tén Jiro. Nadrogoval ťa niečim a ty si zaspal. S Masuyom sme ťa zachránili a doviezli ku mne domov. Spokojný?" Nechápavo krútil hlavou a po tvári mu začali stekať malé slzy. Zotrel si ich a vrhol sa mi okolo krku.
,,Ďakujem, Kaito!"a spustil znovu. Tento raz to vyzeralo na slzy šťastia a nie smútku.
,,Nóó, pšššt!"utešoval som ho a hladkal po chrbte.
,,Nie vážne. Už... Už znovu si ma musel zachraňovať. Prepáč za tie starosti!" Ešte takých dobrých päť minút som ho utešoval. Nie, že by mi to vadilo, ale môj úd sa už prebúdzal k životu a dožadoval sa okamžitej reakcie. V jeho prítomnosti ma telo proste odmieta poslúchať. Len dúfam, že si nič nevšimol.
,,Nie si hladný?"zašepkal som mu do uška. Trochu sa odo mňa odtiahol a pozeral na mňa tými svojími očiskami.
,,Grrrrr..." Ozvala sa hlasitá odpoveď jeho žalúdka.
,,Myslím, že aj áno."poznamenal a obaja sme sa rozosmialy.
,,Poď," nastavil som k nemu pomocnú ruku, ,,pôjdeme sa pozrieť do kuchyne."
,,Dobre." Prijal ju. Vstal som a so mnou aj Sei-chan. Na seba som dal župan a Sei-chan sa rýchlo obliekol do toho v čom som ho sem dovliekol. Znovu som chytil jeho ruku a ťahal ho do kuchyne.

Seiji:
Keď mi ponúkol ruku, moje srdce sa rozbúchalo, ako splašené. Už sa chovám, ako šialene zaľúbená pubertiačka. Opatrne som ju pustil a obliekal sa. Keď som bol oblečný, schmatol moju ruku a ťahal ma do kuchyne.
Zvedavo som sa rozhliadal po jeho dome. Len táto chodba musí byť dlhá, ako celá bytovka, v ktorej bývam. Cez veľké okná presvitalo ranné slnečné svetlo. Bolo cez ne vidno na záhradu. Palmy, húpacia sieť, jazero čo vyzerá ako more, bazén a malý altánok. Ešte tu chýbaju tanečnice s kokosmi na prsiach, piesok a delfíny. Čo sme na Havaji? Vedel som, že je Kaito bohatý, ale že až takto?!
,,Čo spíš, Sei-chan?" Vytrhol ma z mojej prehliadky Kaitov hlas.
,,Nie." Dobehol som k nemu. Kaito mi chytil ruku a vliekol ma do kuchyne. Tuším sa v chytaní mojej ruky vyžíva. No, nevadí...
,,Nevleč sa toľko. Prehliadku budeš mať neskôr. Dobre?"a ťahal ma ďalej. Ja som sa len držel jeho ruky a nechal sa viesť. Konečne sme dorazili do kuchyne. Znovu som mu ruku pustil a pohodlne sa usadil na barovej stoličke.

Kaito:
Sledoval som, ako sa pohodlne usadil na stoličke.
,,Deje sa niečo?"opýtal sa ma.
,,Nie nič. Čo si dáš?"opýtal som sa zas ja jeho. Nečakal som na jeho odpoveď a natočil sa k chladničke. Ani neviem, čo by som si počal bez Saiki-san. Vytiahol som z nej pečené kurča, zemiaky a zeleninový šalát.
,,Toto majú byť raňajky?"opýtal sa ma.
,,Niečo sa ti nezdá?" Usmial som sa a zvedavosťou nadvihol jedno obočie.
,,Nie, všetko je v poriadku, ale toto jedlo by sa nemalo nazývať raňajkami, ale obedom." Okomentoval Sei-chan výtvor Saiki-san. Jáááj Sei-chan! Keby si toto povedal pred Saikou-san, už by si dlho na tomto svete nepobudol. Saike-san je úplne jedno, či na raňajky si dáš obed, alebo na obed raňajky. Podla nej sa má normálny človek najesť poriadne ráno a ostatné už je jedno.
,,Sei-chan, pozri sa na seba!" Vyčkával som kým sa na svoje telíčko nepozrie.
,,Tu máš živí dôkaz, ako vyzerá človek, ktorý ráno poriadne nepapká."
,,Náhodou ja "papkám" poriadne!"zamračil sa a nadul líčka. Naozaj vyzerá, ako dieťa. Z kuchynskej linky som vytiahol dva taniere a na ne naložil naše raňajky. Položil som ich na stôl a sadol si oproti Sei-chanovi.
,,Dobrú chuť si prajem!"
,,Tss! Dobrú chuť."zafrflal.

Seiji:
Raňajky boli vynikajúce, prehliadka domu bola priam úchvatná. Do teraz som si myslel, že len záhrada je vybudovaná podľa zahraničného štýlu, ale mýlil som sa. Každá izba bola zariadená do iného štýlu. Európsky, čínsky, anglický, ale aj tak, najviac prevažovalo zariadenie v japonskom štýle. Najviac čo ma potešilo bolo asi, keď som si prezeral jeho zbierku vejárov. Milujem vejáre! Dokonca sám mám pár kúskov doma, ale to nič nie je v porovnaní s Kaitovou zbierkov.
,,Tento je priamo z výletu v Číne."ukázal prstom na ten najkrajší, aký som kedy videl. Vysel priamo v strede steny.
,,Pááni! Môžem sa ho dotknúť?"nedočkavo som sa ho opýtal.
,,Kľudne si ho chyť." Radosťou mi zaiskrili oči. Kaito sa na mňa tajomne usmial, ale jeho pohľadu som dlho nevenoval pozornosť. Rozplýval som sa nad tým krásnym vejárom.
,,Sei-chan, vieš o tom, že s tým vejárom naozaj vyzeráš, ako dievča?"smial sa a nebezpečne sa ku mne priblížil. Pozeral mi rovno do očí. Rýchlo som sa otočil a vešal vejár na miesto, ale to bola chyba. Jeho telo sa na mňa nalepilo a pritlačilo k stene.
,,Včera večer som sa vracal do kníhkupectva, aby som sa ti ospravedlnil za ten bozk, ale aj keby som ti ich dal tisíc neospravedlnil by som sa ti, pretože by som ti ich dával z lásky."šepkal mi do ucha. Z jeho slov som celý zčervenal. Jemne mi do neho zahryzol.
,,Viem, že ti nie som celkom ľahostajný. Priznaj si to!"šepkal ďalej.
,,Asi by som mal už ísť. Môžeš ma, prosím pustiť?"zaprosíkal som.
Neposlúchol a otočil si ma tvárou k sebe. Svoje pery spojil s mojími v tom najnežnejšom bozku na svete. Skúsol mi hornú peru a ja som mu otvorením svojích úst umožnil vstup. Jazykom vplával až kamsi do hlbín môjho hrdla. Ani ja som neostával pozadu. Snažil som sa mu bozky opätovať rovnakou mincou. Mám Kaita rád, ale chcem si byť tento raz istý. Ešte chvíľu si budem vychutnávať tento bozk a potom sa od neho bez milosti odtrhnem. Tri... dva...
Do miestnosti vstúpila akási stará pani. Prudko som od seba odstrčil Kaita a utekal preč.
Taká hanba, taká hanba... Prisahám, že som cítil červenú farbu až za ušami.
Keď som utekal po chodbe zdala sa mi nekonečná. Dobehol som do vstupnej haly a cez ňu na chodbu. Tam som si našuchol tenisky a vzal bundu. Vonku ma poriadne ofúkol vetrík, snažil som sa ho nevnímať.

Kaito:
Keď odo mňa utiekol Sei-chan, moje srdce bez neho zostalo prázdne.
,,Ako vidím, tak to nebude nejaký kamarát, Kaito-kun!"
,,V tom máte pravdu. Mám ho úprimne rád, ale asi to bude trvať dlhšie než si ho získam úplne."
,,Hlavne mi sľúb, že si zachováš chladnú hlavu. Nechcem aby som ti musela znovu liečiť zlomené srdce, tak ako predtým. A až teraz som si uvedomila, že ten chlapec sa výzorovo podobá nemu."
,,Saika-san, len výzorovo! Jeho vnútro je čisté, ako samotné nebo. Narozdiel od neho!"upozornil som ju.
,,No, keď teda myslíš. A ani si nás nezoznámil, rada by som ho spoznala."povedala zo zvýšením svôjho, inokedy, milého hlasu.
,,Nebojte sa! Ešte sa spolu zoznámite."
,,To som rada."usmiala sa.
,,Skoro by som zabudol. Vás neučili klopať? Vyrušili ste nás v tom najlepšom." Nad poslednou vetou sa Saika-san len zaxichtila a odcupkala niekam preč.
,,Vy ste mi teda prefíkaná!"zasmial som sa.

Seiji:
Kaito mi síce ukázal záhradu a izby vo vile, ale ani len slovko nepovedal o pozemkoch pred vilou. Bola tu len jedna nekonečne dlhá cesta, stromy a kríky. Zrazu sa z kríkov vynorila tá stará pani, čo nás načapala z Kaitom.
,,Ách tu si, všade som ťa hľadala. Touto cestou nemôžeš, len tak prejsť pešo."
,,Ehm... a ako sa odtiaľto dostanem, pani?"
,,Ááále prosím ťa. Nevolaj ma pani, lebo zas až tak stará ešte nie som. Moje meno je Mishigu Saika, teší ma!"
,,Ja som Nishikawa Seiji, tiež vás rád spoznávam." Musím uznať, že pekné zoznámenie. Podali sme si ruky a Saika-san mi vysvetlila, ako sa odtiaľto dostanem. Dozvedel som sa aj to, že tu pracuje len ona, šofér Masuyo a ešte záhradník.
,,Takže aby som to zhrnula, musíš touto cestičkou prejsť buď na bicykli alebo autom. Zhodou náhod tu mám svôj bicykel. Keď chceš, môžem ti ho požičať."
,,Naozaj?"opýtal som sa jej celý rozžiarený. Prisahal by som, že som v jej očiach videl diabolské plamienky.
,,Samozrejme. Si pánov hosť a odo mňa je celkom prirodzené že ti musím pomôcť." Od kríkov z ktorých vyliezla, vytiahla ružovučký bicykel.
,,Myslím, že radšej pôjdem pešo." Došlo mi, prečo som v jej očiach videl malých diablikov. Rozhodne na starú dámu má veľa elánu. Docvaklo mi, že na to ako vyzerá, by do nej nikto nepovedal, že ide o starú babizňu. Skvôr pekne prefíkaná, čiperná líška.
,,Ale, ale. Kam by si išiel? Pekne si zober bicykel a choď. Potom mi ho, ale musíš pekne vrátiť. Rozumieš?"
,,A kedy vám ho mám vrátiť?"
,,Tento týždeň ho nebudem potrebovať, takže až na budúci týždeň, napríklad v stredu. Vyhovuje?" Na chvíľu som sa zamyslel. Vyhovuje mi to v stredu, ale:,,Bude doma Kaito?"
,,Nie, v stredu máva dôležité stretnutia. Celý deň bude mimo domu."
,,Ďakujem vám veľmi pekne." Dúfam, že aspoň trochu zabudla na to čo videla. Ešte stále som sa trochu hanbil.
,,Nemáš za čo. Maj sa!" Zdvorilo som sa uklonil a nasadol na ružový bicykel. Že ja id*ot som súhlasil s jej nápadom. V tom bude niekde pes zakopaný.

******

Cesta domov nebola vôbec až taká zlá, ako som si ju predstavoval. Sem tam posmešky, chichotanie, hlasitý smiech a nechýbali hlasné urážky. Za to mi tá babizňa pekne zaplatí. Zdala sa mi ako milá osoba, ale zjavne sa chcela len pobaviť a nie pomôcť človeku v núdzi. Chudák Kaito, ten musí mať pri nej výchovu.
Konečne som bol pri bytovke. Bicykel som zaparkoval pred bytovkou, kde si aj ostatný obyvatelia nechávajú svoje bicykle. Pekne som ho odložil, odomkol vchodové dvere a vyšiel na druhé poschodie, kde bývam. Doma som sa rozvalil na sedačke, tak ako vždy. Je to pre mňa určitý druh relaxu po dlhom dni. Netrvalo dlho a zatvoril som viečka.

Saika:
Myslím, že budem tým dvom hlupáčikom musieť trochu pomôcť. Pozerala som sa, ako Seiji-kun odchádza na mojom novom ružovom bicykli. Vyzerá na dobrého chlapca, Kaito mal pravdu, niečo v ňom je. Svojím všímavým okom som si všimla nášho sexy záhradníka. Je skoro tak starý ako ja, ale vie to pekne roztočiť u mňa v kuchyni za hrncom. Ten darebák mi vždy všetko, ako on hovorí "degustuje". V mojom jazyku znie preklad "zožerie"!
,,Óóó, Roger-san počkajte!" No čo! Aj taká mladá babička, ako ja môže mať ešte veľa zábavy. Zatial, ako som Rogerovi vysvetľovala prípravu lososa v bylinkovej omáčke, v mojej hlave sa premietal čertovský plán s názvom: Spojenie asi retardovaného a spomaleného boháča s rozkošnou Bambuľkou.