Priateľ, alebo milenec? 02

Kaito:
Úprimne. Ja som taký id*ot! Vrhnúť sa na svôjho najlepšieho kamaráta nebol asi ten najlepší nápad. A to som nebol ani opitý. Premietal som si v hlave jednu a tú istú udalosť dňa. Na chvíľu som sa započúval do jemnej hudby, ktorá sa tu ozývala. Musím len zabudnúť...
,,Ďalší pohárik, prosím!" Trochu sa mi už zatočila hlava, ale to nebolo nič oproti tomu, ako sa mi trápilo srdce.
,,Hneď to bude." Dostala sa mi odpoveď. Sei-chan ak by som mohol, vrátil by som tento deň na začiatok.
,,Tu je vaše saké." Vyrušil ma pri myslení čašník.
,,Ďakujem."
,,Ehm...pane?"
,,Áno? Ešte niečo?" Čo si slepý? Daj mi teraz pokoj.
,,Nemáte už dosť? Sedíte tu už skoro od druhej a práve ste vypili svôj desiaty pohárik saké." Oznamoval mi čašník.
,,Čo si moja mama? To som nevedel, že čašníci sa takto zaujímajú o zákazníkov."zhúkol som po ňom. V tom doletel majiteľ baru a tresol chudákovi po hlave.
,,Ty ťuťmák, veď to je náš najlepší zákazník! Samotný Oitoki Kaito... Veľmi sa vám ospravedlňujeme!" Uklonil sa.
,,Ty tiež, ťuťmák!" Tresol mu po chrbte, aby sa mi poklonil. Hodil som do seba pohárik a pomaly sa vysúkal zo stoličky.
,,Veľmi sa vám ospravedlňujem!" Doslova to zo seba znechutene vypľuľ.
,,To nič. Prajem vám pekný zvyšok večera!" Musel som odtiaľ čo najskôr vypadnúť. Na to, že som do seba šupol desať pohárikov saké, je mi celkom dobre.
,,Boss, mám vám pomôcť?"
,,Nie, Masuyo! Len ma odvez domov." Nasadol som do limuzíny a nechal sa viesť. Pouličné lampy, semafóry a rôzne obrázky na billboardoch sa mi mihali pred očami.
,,Alebo, ma najprv zaveď do kníhkupectva."
,,Yes boss." Otočil prudko volant a viezol ma smerom do kníhkupectva. Nemôžem to nechať len tak...

Seiji:
Ok! Takže máme desať hodín večer. Mrkol som očkom po hodinkách. Na dverách som pretočil cedulku z otvorené na zatvorené. Nevšimnúc si, že som nezamkol, išiel som sa prezliecť, keď v tom zazvonil zvonček, ktorý vysí nad dverami.
,,Prepáčte, ale už máme zatvorené!"otočil som sa na osobu pri dverách. Jiro... Vyvalil som na neho oči, keď ku mne prichádzal bližšie.
,,Č-čo ty tu robiš? Nechoď ku mne!"
,,Musím ti niečo povedať." Zavrčal a prudko ma schmatol. Vliekol ma kamsi na ulicu. Spoznal som, že je opitý. Jeho veľká dlaň mi priložila k ústam akúsi zapáchajúcu vec.
,,P-pusti..." Zatvoril som viečka.

Kaito:
Nie je to Sei-chan? A kto je to s ním? Prižmúrim oči, aby som lepšie videl.
***ŠOK***
,,Masuyo, zastav!"
,,Yes, boss." Ešte ani nebolo riadne zaparkované a ja už som vyletel von. Keď som uvidel, že je to Sei-chanov bývalí priateľ, Jiro, a samotný Sei-chan, rozzúril som sa. A bol by som úplne slepý, keby som ho nevidel omámeného.
,,Ty parch*nt! Už som ti raz hovoril, aby si sa k nemu nepribližoval. Čo si mu spravil?"zavrčal som po ňom.
,,Ale, ale, náš žiarlivec! Práve som sa chystal povedať Seijimu pravdu. To, ako si sa mi vyhrážal."
,,Pche! A čo si si myslel? Čo som mal podľa teba robiť, keď som videl, ako si užívaš s inými a potom zo Sei-chanom." Ľudia naokolo sa začali zhromažďovať. Musím to s ním vybaviť rýchlo, lebo sa sem dotrepú aj novinári. Masuyo sa medzitým pomaly a nenápadne približoval k Jirovi. Dobrý nápad, Masuyo! Teraz ho už musím iba niečim zamestnať.
,,Čo chceš?"
,,Tak sa pozrime..."zamyslel sa. Jeho ruky majetnicky skĺzli na Sei-chanov zadoček.
,,Seijiho!" Škeril sa na mňa, ako opica mladým. Na šťastie si stále nevšimol Masuya a ja som toho grandiózne využil.
,,Masuyo, chyť ho!" Skríkol som po Masuyovi a čakal kým ho nechytí. Masuyo ho s tými svojími ramenami div, že nezadusil. Vytrhol som Jirovi Sei-chana z rúk a vytiahol mobil do ktorého, následne vyťukal číslo na políciu.
,,Pred mojím kníhkupectvom je jeden násilník a snažil sa uniesť môjho zamestnanca. Prosím, prídte rýchlo sem." Zadal som adresu a čakal, kým nedorazia.

Neubehlo ani päť minút a už boli pri nás. Ľudia sa pozerali a šepkali si, či sa tu nenatáča nejaký film.
Jira prevzali z Masuyových železných rúk a mňa sa pýtali na pár otázok. Na všetky som s nervozitou v hlase odpovedal.
,,Ja sa ešte vrátim!!"reval Jiro, ale to už mu chytili hlavu a strčili do auta.
,,Ďakujeme vám za pomoc pri lapení tohto mladého výtržníka. Už pekne dlho po ňom ideme. Vezie sa v pekných problémoch. Ešte raz vám ďakujem a prajem dobrú noc." Rozlúčil sa so mnou policajt a ja som odcupital k privolanej sanitke.
,,Ešte sa neprebral?" Pýtal som sa jedného staršieho ošetrovateľa.
,,Zdá sa, že ho nadrogoval niečim slabším. Prebrať by sa mal asi tak o pár hodín."
,,Smiem ho vziať k sebe domov? Viete, aby nebol chudáčik sám." Znovu som vyzvedal, tentokrát s nevinným pohľadom v očiach. Len povedz áno a ja už sa o všetko postarám!!!
,,Mal by si síce chvíľu poležať v nemocnici, ale že ste to vy, tak si ho môžete zobrať." Milo sa usmial a odkráčal k jednému policajnému autu. O niečom sa ešte bavil s policajtom, ale to som ja už nevnímal. Jemne som si vyzdvihol Sei-chana na ruky a uložil ho na zadné sedadlo svojej limuzíny.
,,Ideme, Masuyo."
,,Yes, boss!" Zasmial sa Masuyo svojím burácajúcim smiechom a dupol na plyn. Rýchla jazda je jeho život.

Po pol hodine cesty sme konečne dorazili ku mne do vily. Pri hlavnej bráne ma privítala ochranka. Vystúpil som a Seijiho si znovu prehodil cez plece.
,,Mám vám pomôcť, boss?"
,,Nemusíš Masuyo. Zoberieš Saiku-san a pôjdete obaja domov. Prajem ti dobrú noc!"otočil som sa a vyšiel po schodíkoch k dverám.
,,Rozumiem. Dobrú noc!"uklonil sa a nastúpil späť do limuzíny.
,,Vítaj doma, Kaito-kun!"ozvala sa Saika-san na chodbe a objala ma. Saika-san je moja stará pani domáca. Ona jediná ma dobre pozná. Niekedy mám pocit, že mi vidí priamo do duše.
,,Ďakujem, Saika-san. Dnes si už dajte voľno. Masuyo vás čaká v limuzíne."
,,Kto je to, Kaito-kun? Nejaké dieťa z ulice?" Zasmial som sa nad myšlienkou, že by som videl Sei-chana, ako dieťa.
,,Nie, nie. To je môj kamarát, ktorého prepadol jeden násilník a ja som si ho sem teraz priviedol do opatery. Býva sám, takže preto." Nad všetkým len pokývala hlavou.
,,Tak ja už pôjdem. Hore je veľa voľných hosťovských izieb. Čistých a uprataných. Ak by sa prebral, v kuchyni nájdeš niečo pod zub. Dobrú noc!" Vyhlásila ako generál, vzala kabát a vytratila sa za dverami.
,,Osobne si myslím, že hosťovská izba nebude treba." Venoval som jej chrbtu mierne ironickú poznámku a vybehol po schodišti na druhé poschodie.
Sei-chan je taký rozkošný, keď spí. Zavrtel sa mi v náruči. Pomaly som s ním došiel k mojej spálni, uložil ho na posteľ a vyzliekol mu oblečenie. Pásol som sa na ňom pohľadom. Tá moja nadržanosť ma raz zabije! Cítil som v nohaviciach menší tlak. Ajaj!
,,Dobrú noc, Sei-chan..." Na čelo som mu vtisol letmý bozk a prikryl prikrývkou. Zo šatníka som si vybral pyžamo a mieril si to rovno do kúpelne. Potrebujem schladiť a to hneď! Znelo mi v hlave. Hneď ako som bol v kúpelni, vyzliekol som si oblek a zaliezol pod prúd studenej vody.
,,Bŕŕŕ..." Prešiel mi mráz po chrbte.

Seiji:
,,Dobrú noc, Sei-chan..."počul som pri svojej hlave. Mama? Nie. Toto rozhodne nie je hlas mojej mamy. A navyše tá už je dávno v nebi. Tak, kto to potom je?
,,Bŕŕŕ..." Ozvalo sa od niekaľ. Počujem sprchu? Pomaly som otvoril oči a začal sa rozhliadať po miestnosti, v ktorej som sa ocitol. Síce som dobre nevidel, pretože v miestnosti bola mierna tma, ale svetlo z mesiaca, ktoré svietilo do izby stačilo na to, aby som spoznal, ako je luxusne zariadená. Ja musím blúzniť! Pre istotu som si dal ruku na čelo. Teplotu síce nemám, ale potom už to musí byť len sen. A tento sen sa mi veľmi pozdáva. Zaľahol som späť, k tým mäkkým vankúšikom a vydal sa na prechádzku do ríše snov.