Priateľ, alebo milenec? 01

Seiji:

Už sú to tri mesiace čo sa so mnou rozišiel môj priateľ, Jiro. Presne na moje dvadsiate narodeniny. Najprv som bol z toho v šoku, pretože sme sa milovali až po hrob. Čo po hrob, na smrť! Keď mi oznámil koniec, neubránil som sa slzám. Nikdy nezabudnem na výraz jeho tváre, keď mi oznamoval koniec. Vystrašený, smutný a plný hnevu, ktorý som u neho ešte nikdy nevidel.
Prvý mesiac som bol z toho zničený, ale pomáhal mi sa s tým vyrovnať Kaito. Celý ten prvý mesiac stál pri mne a staral sa o mňa. Tak dobrý kamarát. Škoda, že nie je viac... Prešiel druhý mesiac a ja som si uvedomil, ako veľmi ho mám rád.
Voda? Pozrel som sa na oblohu. Spustil sa pomalý dážď. Milujem ten pocit, keď sa mi vietor pohráva s vlasmi a na tvár mi padajú kvapôčky vody. Pre mňa, asi ako jediného, je to ukľudňujúci pocit. Pozeral som sa na ľudí okolo, ako sa utekajú schovať pred dažďom, ktorý nikto neočakával. Niektorý z nich vytiahli dáždniky alebo noviny. Len ja som sa v tom daždi prechádzal, až kým som nedorazil domov. Položil som nákup na zem a z vrecka vytiahol kľúče. Je to síce malý bytík, ale pre mňa ako stvorený. Tašku s nákupom som odložil do kuchyne a zvalil sa na sedačku. Teraz to bola moja jediná kamarátka. Teda ešte aj Kaito.
Som zvyknutý na ticho, ktoré tu vládne. Na rozdiel od sídla mojej bohatej tety, ktorá mi neustále vyhrožovala, že ak si nezoberiem nevestu, ktorú mi ona sama vybrala, prestane mojej chorej mame platiť liečbu. Snažil som sa jej vzdorovať, ale nepomáhalo to. V deň obradu, moja mama podľahla rakovine. Cítil som sa príšerne, ale zároveň to bolo vykúpenie. Pre ňu a aj pre mňa.
Svadba sa zrušila a ja som opustil jej veľkolepé sídlo a vymenil ho za môj útulný, pohodlný bytík, ktorý som kúpil za našetrené peniaze. Plus menšie dedičstvo po mame.
Po čase sa mi podarilo nájsť zamestnanie v jednej z mnoha pobočiek kníhkupectva. Mojím zamestnávateľom je mladý, šarmantný gentlman menom Kaito. Kamarát, ktorému veľa dlhujem. Má len dvadsaťpäť rokov a už má pod palcom všetky kníhkupectvá v meste. A nie len to. Reštaurácie, bary a pár hotelov. Vo svete obchodu je považovaný za veľké zviera.
S mojím vzdelaním som si mohol nájsť aj inú a lepšiu prácu, ale mám rád pokojné miesta, takže predaj kníh je pre mňa celkom to pravé.
Ja som Kaitov pravý opak. Mám síce sem tam nejaký vypracovaný sval, vďaka plávaniu, a to je asi tak všetko na mne pekné. Blond vlasy,dlhé po krk, si viažem gumičkou, aby mi nezavadzali. Modré oči, stále s tými detskými iskričkami, schované za okuliarmi. Vyzerám ako dievča a nie ako predavač kníh. Musím sa smiať nad tým, čo na mne vlastne Jiro videl. Z toho premýšlania ma rozbolela hlava. Vytrepal som sa zo sedačky a zaľahol do postele. Spal som dlhým, pokojným, ničím nerušeným spánkom, keď v tom prišiel Kaito. Zistil som, že to je len sen, ale pekný a ja som sa nechal unášať jeho dotykmi.

Z krásneho sníčka ma vytrhlo neprestajné zvonenie budíka a oslintaný vankúš. Už ráno sa takto štvať. Rozlepil som oči a skoro ma chytil infarkt.
Už je jedna hodina? Zľakol som sa. Bleskovým krokom som vystrelil do kúpelne, vykonal aspoň základnú hygienu a obliekol sa. Vyrazil som dokonca aj bez jedla. Neostalo mi nič iné, len ignorovať škŕkanie v bruchu a bežať.
Zaspal som do práce, zmeškal autobus a tak som musel utekať. Našťastie je to od môjho bytu blízko. Prešiel som cez križovatku a odtiaľ už len pár krokov. Otvoril som dvere do predajne a od šoku mi skoro spadli okuliare. Ešte nikdy som nevidel Kaita za pokladňou. Smiešny výhľad. Dobre sa bavil s jednou staršou dámou. Nenápadne som prekĺzol do miestnosti pre zamestnancov. Dal si dole vestu, za ňou následovala košela. Prečo si musíme obliekať pracovné oblečenie?Je to také otravné! Pomyslel som si.

Kaito:

Pozerať sa na Sei-chan, ako sa snažil okolo mňa nenápadne prejsť, bolo veľmi zábavné.
,,Dovidenia a navštívte nás znovu!"
,,Samozrejme."usmiala sa moja obľúbená zákazníčka. Keď odišla išiel som za Seijim.
,,Nishikawa Seiji, ideš pekne neskoro!"premeriaval som si ho pohľadom. Vidieť jeho rozkošnú postavičku bolo príšerne vzrušujúce. Až tak vzrušujúce, že sa mi postavil do pozoru.
,,Za takéto meškanie ťa budem musieť potrestať!"
,,A a-ako potrestať?"vykoktal zo seba,keď uvidel, ako som k nemu vyrazil elegantným krokom plus s mojím priateľom medzi nohami. Videl som mu na očiach menšie prekvapenie, rozrušenie a tie jeho detské iskričky. Chytil som mu ruky,aby mi nemohol nikam ujsť.
,,Čo to ro-robíš?" pýtal sa ma, keď som k nemu skláňal hlavu.
,,Ako som povedal. Menší trestík."zvlnil som pery v úsmev a pritisol sa na tie jeho. Snažil sa odo mňa nenápadne odlepiť, ale vzdal to a poddal sa mi. Držal som si ho príliš pevne a svôj bozk prehĺbil. Z úst mu vyšiel vzrušený vzdych a to ma dostalo do varu. Pritisol sa ku mne bližšie a z toho mi radosťou poskočilo srdce. Rukami som pochodoval po jeho rozkošnej hrudi, brušku a nižšie a nižšie. Odtiahol od neho hlavu a prisal sa mu na krk, kde zanechal menšiu značku. Uvedomil som si, čo a s kým robím a odtrhol sa od neho.
,,Už som skončil s trestíkom. Obleč sa!" Musel som zaťať ruky v päsť, aby som nepokračoval. Tu teraz nemôžem zostať. Otočil som sa a vyrazil späť do predajne, odkiaľ už len pár krokov do ruchu mesta. Snažil som sa nevšímať si Seijiho prekvapeného pohľadu. Na jeho pery tak skoro nezabudnem. Tým som si istý. A jediný liek, ako zabudnúť, je alkohol. Za chvíľu sú dve hodiny a mne otvárajú Sake bar. Prepáč mi to, Sei-chan...

Seiji:

Bóóóže! Ten jeho bozk a jeho dotyki. To sa neviem krotiť. Pri spomienke na to, ako som sa k nemu pritisol, chytil som do tváre červenú. Keď som počul buchnutie vstupnými dverami, uľavilo sa mi. Čo to malo znamenať? Navliekol som na seba pracovný odev a išiel spät do predajne. Vôbec som nemal chuť teraz pracovať a usmievať sa na zákazníkov, ako pripečený.
Plakať, smiať sa, alebo sa hnevať? Sak*a! Nemohol si mi skôr povedať, že si gay? Čertil som sa až do večera.