Posadnutosť

Tam je! Och, kami-sama, aký je len krásny. Tie jeho nádherné hnedé vlasy, ktoré sa tak lesknú v zapadajúcom slnku. Hľadí do neba a nestará sa o nič. Ležérny ako vždy. Ktovie, nad čím tak premýšľa.

Možno o nás dvoch. Áno, áno, určite! Vedela som, že na nás neprestane myslieť, na to sa až príliš milujeme. Z úst dievčaťa vyšiel tichý smiech. Mala by som ísť za ním, lenže... To ten jeho pes. Prečo ma nemá rád?! Zakaždým po mne vrčí! Pes, pes, pes...
Smiech prešiel na tiché syčanie.

Akamaru zdvihol hlavu a pozrel jej smerom. Nos sa mu pohol. Zacítil ma! Videla, ako štekol smerom k pánovi, ktorý sa v tom okamihu zdvihol zo zeme. Vediac, že nemá význam sa ďalej schovávať, vyšla.

„Dobrý večer, Kiba-sama,“ usmiala sa na chlapca.
„Á, Mayuri, čo tu robíš? A nevravel som ti už aspoň stokrát, aby si si to „sama“ odpustila?“ Zasmial sa.

Vyzeralo to ako krásna idylka. Západ slnka, stretnutie dvoch mladých, zaľúbených ľudí, už sa len priblížiť k sebe a...
„Baf!“ Akamaru nesúhlasne skočil pred Kibu, ako keby ho chránil. Bol v strehu, naježený a pripravený bojovať.
Dievča zaspätkovalo. Prižmúrilo oči, z ktorých na psa šľahali nenávistné blesky. To však videl len pes, jeho pán nie.

„Akamaru! Čo to robíš?!“ Oboril sa na neho Kiba. „Okamžite poď sem!“ Ukázal na miesto pri sebe a čakal, kým sa pes vráti. Schytil ho za srsť a snažil sa ho dotykom upokojiť. Keď to nezaberalo, s povzdychom sa otočil k Mayuri. „Bohužiaľ sa musíme vrátiť, neviem, čo sa mu stalo, radšej ho nechám prezrieť. Maj sa zatiaľ,“ kývol jej a už ho nebolo.

To hnusné psisko! Zase mi to pokazilo! Nám!! Určite je aj Kiba-sama z neho znechutený, len to nechcel dávať predo mnou najavo. On je tak úžasný. Nezaslúži si toľké trápenie! Postarám sa o to. Dnes v noci. A potom, potom nám už nič a nikto nebude stáť v ceste.

Okolie sa naplnilo strašlivým smiechom, ktorý poplašil všetky zvieratá v okolí...

****

„No táák, už je dobre. Pššt.“ Kiba mu jemne pohládzal srsť, držiac veľkého psa v náručí. „Čo sa ti tam stalo? Nepáči sa ti to dievča? Prečo?“
Akamaru bol ticho. Nedokázal mu odpovedať, lebo sám to nevedel. Len to cítil.
„Nevadí. Ideme zajtra na dlhú misiu, tak si poriadne odpočiňme,“ usmial sa chlapec a zaľahol vedľa neho.

****

A som dnu. Ani by som neverila, že to bude také ľahké. Hoci každý tvrdo spí, toto mi len pomôže. Mayuri si zakryla tvár maskou a na všetky kúty rozhodila loptičky, z ktorých sa začal vznášať dym. Po pár minútach masku zhodila a vykročila do Kibovej izby.
Zastala na prahu a dívala sa na jeho spiacu tvár. Podišla k nemu a pohladiac ho vravela: „Čoskoro už budeme spolu. Do smrti aj po nej.“ Pobozkala ho a potom sa odvrátila.
Pohľad jej padol na psa po jeho boku. „Ty však s nami nebudeš.“ Vzala ho za chvost a ťahajúc vliekla na stred dvora. „Chcem, aby si to videl, čo sa mu stalo. Aby si vedel, ako ťa milujem, že len my dvaja môžeme byť spolu, nik iný k nám už nepatrí!“

Šmarila psa na zem a nocou sa zablysol nôž. „Mal by si trpieť! Tak ako ja vždy, keď som sa pre teba nemohla priblížiť ku Kibovi!“ Nôž sa zabodol do nehybného tela. Raz. Dva razy. Tri... Do ticha sa ozval jej šťastný smiech.

„Kto je tam?“ Ženský hlas sa blížil. Utekala k miestu, kde počula tie strašlivé zvuky. Hneď, ako vyšla spoza rohu domu, zastala. „Kto... Ku*va si? A čo to robíš?!“ Vrhla sa dopredu a schmatla dievča pred ňou. Podarilo sa jej ju čiastočne zahliadnuť, kým sa po nej tá neohnala nožom a nedonútila ju pustiť. Potom utiekla.
„Akamaru...“ Žena klesla na kolená a do rúk chytila mŕtveho psa. Všade okolo bola krv a ona hľadela len na tie prázdne oči, ktoré upierali pohľad niekam do diaľky...

****

„Ako to myslíš, že to bolo nejaké dievča?! A kto? Kto by mu už len takto chcel ublížiť?“ Chlapec viac zo seba nedokázal dostať, sedel vedľa svojho verného psa a ticho plakal.
„Všimla som si len jej blond vlasy a hnedé oči. Inak bola celá od krvi a mala taký šialený výraz.“
„Vravíš..blondýna?“ Kiba vstal. „Hana, postaraj sa o neho, prosím. Mám prácu.“ Jeho tvár stvrdla, oči sa mu zúžili a celý sa chvel. Ona!!
„Čo ideš robiť? Vieš, kto to je?“ Jeho sestra na neho darmo dorážala otázkami, brat ju nepočúval a bez slova vyšiel z domu.

****

„Ach, vedela som, že ti to dôjde, keď ma ona videla.“ Mayuri sa na neho stále usmievala, ako keby nevidela ten jeho krvilačný výraz.
„Chcem odpoveď,“ dokázal zo seba vytisnúť.
„Prečo... Ty sa ešte pýtaš? Kiba-sama, robila som to pre teba predsa. Našej láske už nič nestojí v ceste, čo to nevidíš?“ Rozhodila rukami, snažiac sa mu všetko vysvetliť a on tam len stál a vôbec nič nechápal.
„Našej..láske? Akej? Nikdy som ťa nemiloval a ani milovať nebudem! Považoval som ťa za dobrú kamarátku. A ty mi zabiješ psa kvôli nejakej hlúpej predstave?!“ Ani nevedel ako, a už mal kunai v ruke.
Dievča sa stále usmievalo. „Miluješ ma, viem to. Len sa to hanbíš si priznať. Ale nevadí. Ja to dám najavo dosť za nás oboch, láska moja.“ Priblížila sa k nemu. Krok za krokom. Bližšie k svojej láske, k svojmu zatrateniu, k svojej smrti.

„Toto si nemala.“
Stála už tesne pri ňom, až ho objala. Vtedy napol ruku a kunai ňou prešiel hladko na druhú stranu. Zakašľala, z úst jej vyšla krv, ale stále ho nepustila.
„Vieš, v noci, než som ťa pobozkala, som si dala sľub. Nám.“ Nadýchla sa a tichším hlasom pokračovala: „Budeme spolu do smrti. A aj po nej.“ Pozrela sa na neho. „Čakala som ťa a pripravila som všetku na našu spoločnú cestu.“ Jej ruky ho stisli ešte tuhšie.
„Ako...“ Nedopovedal. Nemusel. Odrazu mu všetko do seba zapadlo. „Takže koniec?“ Spýtal sa trpko.
„Nebuď taký smutný, miláčik. Už nás nič predsa nerozdelí, nevravela som ti to už? Spolu, navždy...“

****

„Je nám to veľmi ľúto, Hana-sama, nedostali sme sa tam včas. Keď sme dorazili, dom bol v plameňoch. Vytiahli sme len obhorené telá...“