Pochovaný zaživa

Tma... Úplná, dokonalá tma... A dusno. Ťažký vzduch sa vznášal okolo. Kyslíku ubúdalo každou sekundou.

Pomaly sa prebúdzal. Namáhavo otvoril oči. Nevedel, kde je. A či vôbec žije. Vtom ho náhla bolesť utvrdila, že je nažive. Ale kde?

Nadýchol sa. Vzduch sa do neho dostával veľmi ťažko. Ešte raz. Hlboký nádych a výdych. Konečne.

Pomaly natiahol pravú ruku a hmatkal okolo seba. Najprv nič necítil a potom sa prstami niečoho dotkol. Niečoho pevného. Ťukol do toho. Trochu to zadunelo. Čo je to?

Natiahol aj druhú ruku, pokiaľ sa mu dalo a tesne nad jeho ľavou nohou nahmatal to isté. Pevné a tvrdé. Čo do pekla...

Kopol. Nič sa nestalo. Chcel pokrčiť nohu, ale nemohol. Len, čo ju trochu ohol, už mu tam niečo zavadzalo.

Nemohol ani ruky spojiť, nedalo sa mu. Začal nimi búchať do toho nad ním.
Kopal, ba aj hlavou búchal. Ale nič nepomáhalo.

Všetko okolo neho sťaželo. Začal rýchlejšie dýchať, panika sa ho viac a viac zmocňovala. Kyslík mu ubúdal rýchlejšie.

Niekto ma, ma pochoval zaživa! Prečo? „Halooo!!!!“ Kričal. „Pomôžte mi niekto!!!!“ Nič sa nedialo.

Po nejakej dobe, nevedel, koľko času už prešlo, odkedy sa prebudil, toho nechal. Prestal kričať, búchať, kopať. Prestal. Vzdal sa. Už neveril. V nič. Nádej ho opustila...

Premýšľal. O sebe, svojom živote. Čo vlastne dokázal. Nič. A už ani nedokáže. Nesplnil svoj sľub. Nedosiahol svoj sen...

Jeho sľub. Ten, ktorý dal jej. Jej, ktorá sa volá ako jeho obľúbený strom. Sakura...
Sľub o ňom. O chlapcovi, teraz mužovi, ktorý bol jeho priateľ a zostal ním, aj keď ostatní ho považovali za nepriateľa. On nie. Nikdy. Sasuke, priateľ môj...

A nedokázal to. Nepriviedol ho. A mal to na dosah ruky. Ale osud mu pripravil niečo iné. Jeho koniec. Koniec jeho života...

A jeho sen. Sen, stať sa Hokage. Prekonať ostatných a ochrániť všetkých. Ani to nedosiahol...

Načo sa vlastne snažil? Celý jeho život bol vopred určený. Nakoniec mal Neji pravdu. Nemôže ho zmeniť, nech sa snaží ako chce...

Zavrel oči a pomaly sa odovzdával do rúk smrti...

Nie! Niečo v ňom skríklo. Dosiahol si toho veľa. A čo Gaara?
Gaara? Jeho priateľ, chlapec s rovnakým osudom ako mal on. Áno, on si svoj život zmenil, tak prečo nie aj on, Naruto? Jeho život bol vždy iný, a on nevedel prečo. Vždy išiel po tej ťažšej ceste. Ťažšej, ale mal ju rád...

A čo tí ostatní, ktorým si pomohol? Čo Tsunade, Lee, Neji, Hinata, Kiba, čo babička Chyio? A vlastne, každého, koho si stretol, tomu si pomohol. Či chcel, alebo nie... A aj mne...

Tebe? A kto vlastne si?
Ja? Zasmial sa ten hlas. Naruto, čo si zabudol, kto je v tebe? Kto je s tebou na každom kroku, aj v zlých aj v dobrých časoch?
Kyuubi! Naruto sa ocitol pred ním. Pred tými mrežami.
Áno, ja. Nakoniec si pomohol aj mne. Neviem, ako sa ti to podarilo, ale tvoje ciele sa stali mojimi. Tvoje sľuby sú aj mojimi sľubmi. Tvoje sny napĺňajú aj mňa. Ďakujem ti za to, Naruto Uzumaki. Konečne som mal pre čo žiť, aj keď to bolo len krátke.
Ty mi ďakuješ... Ty... Zvláštne, a pritom je to naopak. Tvoja sila mi vždy pomáhala. Ja som bol slabý bez teba... Naruto na neho mlčky hľadel.
Moja sila. Ku koncu si ju ani nevyužíval. Bol sa dosť silný aj bez nej. A aj vďaka tomu som o sebe začal inak premýšľať. A nielen o sebe. Ale aj o tebe a iných veciach. Škoda len, že som ti nemohol pomôcť vtedy, keď si to najviac potreboval...
Takže sa nepodceňuj. Dokázal si toho veľa a bol by si dokázal aj to, po čom túžiš najviac. Ale karty sa zamiešali a ty si to nestihol. To však nevadí. Dosiahol si toho toľko, čo by iní ľudia nedokázali za niekoľko životov...

Niečo sa v ňom prebudilo. Tá stará viera. Nádej. A za to vďačil Kyuubimu. On ho prinavrátil späť na jeho cestu. Hoci je to len na pár posledných sekúnd v jeho živote.

„Áno, ja sa nikdy nevzdávam! Počujete? Nevzdávam!!!“ Kričal a smial sa. Smial. A plakal.

Vtedy niečo začul. Hukot. Srdce mu zaplesalo. Žeby?

Niečo zahrkotalo, potom zaškrípalo a jeho zaslepilo svetlo. Začul hlasy.
„Naruto!“ Vytiahli ho na vzduch.
Cítil. Zase. Tú krásnu vôňu kvetov, stromov, štebotanie vtáčikov a hlasy ľudí. Ľudí. A koho vlastne? Kto ho našiel?
Otvoril oči a tie si pomaly zvykali na svetlo. A vtedy ich zbadal.

„S-sakura?“ Tá sa na neho len usmiala a objala ho. Keď ho pustila, hľadel na tie ostatné tváre, ktorí tam boli. Spoznával v nich svojich priateľov. Ale stále tomu neveril.
Ani keď na neho šťastne pokrikovali a výskali od radosti, že ho našli živého.

Naruto sa postavil. „Vy všetci...“
„Všetci sme ťa prišli nájsť a pomôcť ti. Tak ako ty mnohokrát nám.“ Usmial sa na neho Gaara.
„Gaara!“ Ten k nemu pristúpil a stisol mu ruku.
„Naruto, je tu ešte niekto,“ ozvala sa Sakura. „Vlastne on ťa zachránil, nebyť jeho, nevieme, kde si.“
„Kto?“ Vyšlo z neho, keď na ňu pozeral.
Spoza Sakury vyšiel... Neveril svojim očiam. „Sasuke?“
Ten iba prikývol. „Ja...“ Začal. „Dokázal si to.“
Naruto na neho nechápavo hľadel. „Čo?“
„Svoj sľub. Vrátil som sa. Nakoniec ma tvoje slová a činy presvedčili.“ Vravel a pozeral mu do očí.
Modré oči zase hľadeli do čiernych. Niečo tam hľadali a našli. Naruto sa usmial. Podišiel k nemu a z čista jasna ho objal.
Sasuke najprv nereagoval, ale potom sa uškrnul a opätoval mu objatie.
Sakura to už nevydržala. Rozplakala sa a vrhla sa na nich. A celá trojica skončila v spoločnom objatí. Znovu spolu. Navždy.
„Ideme domov?“ Ozvala sa Sakura.
Naruto pozrel na Sasukeho, potom na ostatných a prikývol. Domov, áno je to jeho domov a vždy bude...

Sľub si si už splnil, ostáva len tvoj sen, Naruto. A mám taký pocit, že k nemu čoskoro dôjde.
A čo ty, čo by si chcel ty, Kyuubi?
Ja? Vyznie to asi zvláštne, ale aby si bol ty šťastný.
Šťastný? Ako môžem byť, keď ty si zavretý? Veď ty si celé tie roky na tom tak, ako ja pred pár minútami. Neviem si to ani predstaviť. Celý môj život si ty vo mne pochovaný. Zaživa. Ako ja. Bol to strašný pocit. Zamračil sa. Nie, tak to byť nemôže. Ja to neznesiem.

Naruto sa zastavil. Ostaní na neho hľadeli. Mal zavreté oči, ale vyzeralo to, že niečo robí.

Nie, ja by som nemohol žiť s pocitom, že som šťastný, keď je niekto iný nešťastný. Sám si povedal, že aj bez teba som silný.
Ale ja som šťastný. Zvykol som si. Keď som behal po svete, ľudia ma neznášali a báli sa ma. Ale ty, ty nie. Ty si iný. Zmenil si ma.
Zmenil? Možno. Budeš mať šancu mi to dokázať. Pristúpil k mreži. Si pripravený na život vonku? Na život bez zabíjania a ničenia?
Ty to myslíš vážne? Pozeral, ako sa jeho ruka blíži k pečati. Jeho oči sa rozšírili a potom zúžili. Som!
V poriadku. Verím ti! A strhol pečať.

Všetci ucítili obrovský tlak a páľavu. „Čo je to?“ Silný vietor, ktorý sa krútil okolo Naruta ich odháňal preč. Niečo z neho vychádzalo. Niečo obrovského.
„On ho pustil!“ Zašepkala Tsunade.
Zdvihol sa prach. Nič nevideli. Až po nejakej chvíli opadol dole.

Uvideli Naruta a nad ním démona. Obrovského, ceriaceho na nich svoje zuby.
„Naruto! Čo si to urobil?“ Skríkol Kakashi.

„Tak ako? Oplatilo sa, že ti verím?“ Pozrel na démona.
Ten sa zaškeril. „Naruto, život bez teba by bol nuda. Neboj sa, už nie som ten starý Kyuubi, už dávno nie.“ Pozrel na ľudí, ktorí sa ho báli a boja. „Ale oni to nepochopia. Nikdy.“ Zosmutnel.

Z davu vystúpila žena. Mladá, tmavovlasá s bielymi očami. Podišla k nim, nedbajúc na pokriky ostatných, aby tam nechodila.
Stála už pri nich.
„Hinata!“ Naruto pozeral na ženu, ku ktorej si až nedávno uvedomil, čo cíti.
„Kyuubi,“ ozvala sa. „Ak ti verí Naruto, človek, ktorému by som zverila bez premýšľania svoj život, verím ti aj ja.“ Pozerala mu do očí a videla, ako sa jeho pohľad zjemnil. Prikývol jej.
„Hin, ja ťa milujem, vieš o tom?“ Pritiahol si ju Naruto do náručia.
„Áno, už viem. A som rada, že to môžem z tvojich úst znovu počuť.“ Ich pery sa stretli vo vášnivom bozku, nevšímajúc si ostatných, ktorí na nich hľadeli s otvorenými ústami.

Vtedy prehovorila Sakura. „Myslím, že by sme mu mali dať šancu. Veď nám aj dosť pomohol, prostredníctvom Naruta.“
Na čo, voľky-nevoľky, všetci súhlasili, lebo pohľad na hrozivo sa tváriacu Tsunade a Sakuru každého odradil od iných myšlienok.

„A je rozhodnuté. Pôjdeš s nami, ak pravdaže chceš, lebo už si voľný.“ Naruto sa otočil na démona.
„Ako som už povedal, život bez teba by bol nudný. Takže idem s tebou. Okrem toho sa už veľmi teším na Uzumakiho Juniora.“ Zaškeril sa.
„He?“ Nechápavo pozrel na Hinatu Naruto.
„No, áno, čakám bábätko,“ začervenala sa Hin.
„Ja budem otcom,“ povedal po tichu. „Ja budem otcom!“ Zakričal vzápätí. Zdvihol ju do náručia a krútil sa s ňou po lúke.
Všetci sa len smiali.

Takže nakoniec to má šťastný koniec. Pousmiala sa. Prajem ti to, Naruto. Potom náhle posmutnela.
„Sakura?“ Ozvalo sa za ňou.
Otočila sa. „Sasuke?“
„Vieš, ja som sa vrátil nielen kvôli Narutovi, ale aj pre niečo iné.“ Podišiel k nej.
„A pre čo ešte?“ Zdvihla k nemu svoje oči.
„Pre teba.“ Nadvihol jej bradu a pobozkal ju.
„Sasuke,“ vzdychla. „Ja ťa...“
„...milujem.“ Dokončili obaja. A zasmiali sa pri tom.
„Skvelé,“ ozvalo sa za nimi. Otočili sa a uvideli Naruta a Hin. „Takže sa môžem dvojnásobne radovať. Že ste spolu a že vaše dieťa bude mladšie ako naše. Už ich vidím, ako sa budú hrávať.“
„Naruto, ty,“ Sakura k nemu išla s hrozivým výrazom v tvári. „Ty si jednoducho ty.“ Usmiala sa a pobozkala ho na líce. „Ďakujem. Za všetko.“
Zaškeril sa. „Nie je za čo.“ Vzal Hin za ruku. „No, ideme domov. Už sa veľmi teším.“

A tak všetci spoločne vykročili späť do Konohy. Do ich domova. Tam, kde sa všetci cítia byť šťastní, aj keď neprežívajú práve radostné chvíle. Tam, kde majú priateľov.

Poznámka:

No, akosi som sa rozpísala. Pôvodne to malo byť niečo smutné a na jednu stranu. A ako vidím, má to šťastný koniec a končím štvrtú. Zvláštne. Zase si moje ruky robili, čo chcú.
Dúfam, že sa vám to páčilo...
Neviem ako vy, ale ja sa občas cítim ako niekto, kto je pochovaný zaživa. Niekto, kto už v nič neverí, komu sa nedarí, kto už prestáva dúfať aj v to najmenšie. Niekto, kto je niekde zavretý a nemôže sa dostať von... Trochu ma to popadlo aj dnes večer a potrebovala som to dať zo seba von. Ale ako som písala, pod vplyvom pár vecí sa dej zmenil. A skončil, ako skončil. Hádam som to nepokazila
Ďakujem za prečítanie...