Osamelé duše prvá kapitola

Miranda Lottova sa ponáhľala po chodbách Temného rádu hľadajúc nejakú úradníčku Eve, ktorej sa mala hlásiť.
Bežala po schodoch, keď odrazu začula ako na ňu niekto zavolal.
Otočila sa ale nezastavila a tak akosi zakopla a začala padať.
“Aaaa,” vykríkla bezmyšlienkovite.
Nejako sa otočila a vletela do niečoho menej tvrdého ako čakala. A ani to tak nebolelo ako očakávala. No trvalo to iba chvíľku lebo potom dopadla ešte raz a o veľa tvrdšie a bolestnejšie.
Lavi, ktorý išiel práve dolu popri schodoch začul rýchle kroky. Zvedavo sa pozrel kto sa to tak ponáhľa.
Hneď ako zbadal hnedé kučeravé vlasy pousmial sa. “Miranda,” zvolal.
Ta sa otočila a ako v spomalenom filme videl ako sa potkýna a padá.
Bezmyšlienkovite sa rozbehol a postavil sa jej do cesty.
Zachytil ju a pevne objal ale aj tak ich neudržal a obaja spadli na zem.
Zalapal po dychu a tuho zavrel oči.
Udrela si nos a poriadne.
Chytila si ho a pootvorila oči.
Uvedomila si, že to mäkké, čo jej asi zjemnilo pád, bol vlastne niekto.
“Au, au, au, au, au,” kňučala a posadila sa na jeho brucho.
“Och, Miranda si v poriadku?” opýtal sa otrasený Lavi, keď otvoril oči.
Bol akýsi dezorientovaný.
“Ja neviem…” zamumlala a pozrela na svoju ruku, ktorou si držala nos.
“To je krv?” vykríkla zhrozene.
Lavimu sa konečne podarilo sústrediť sa.
Šokovane vypleštil oči.
Miranda mala nos a okolie nosa od krvi.
Zhrozil sa. “Bolí to?”
“Nie ja… Trošku. Je to zle? Musím vyzerať príšerne.” Miranda začala hystericky bľabotať.
Naklonil sa k nej nakoľko mu to táto ich poloha dovoľovala.
“Ukáž, pozriem sa,” povedal a chytil ju za ruky.
Odtiahol ich a potom chytil jej tvár a pozorne sa na ňu pozrel.
“Nezdá sa, že by si ho mala zlomený. Teda asi. Zdá sa byť v pohode,” uistil ju.
“Och, prepáčte,” ozvalo sa odrazu a niekto sa rozbehol preč.
Obaja sa strhli a poobzerali. Nikoho už ale nebolo.
Miranda sa pomrvila. “Mala by som vstať,” poznamenala.
“Mala by si ísť k zdravotnej sestre,” odvetil, keud sa postavila.

Na ošetrovni nikto nebol a tak si Miranda s hlavou k stropu sadla na nemocnične ložko.
“Ešte ťa bolí?” opýtal sa Lavi, ktorý sa točil na stoličke.
“No už iba trochu ale stále cítim krv. Je to neznesiteľné a tebe nie je nič? Je mi tak lúto, ze som na teba spadla. Prepáč mi,” ospravedlnila sa skleslo.
“Ale nič si z toho nerob. Nemal som ťa tak vydesit,”odvetil a začal prehľadávať zásuvky.
“Nie ja som sa ponáhľala a… Pre Boha!” vykríkla a postavila.
“Čo?”
“JA som mala ísť za úradníčkou.”
“No a? Nech je to čokoľvek počká to, nie?” povedal Lavi nenútene a vzal kapesník, čo našiel k umývadlu aby ho namočil.
Podal ho Mirande a opäť jej polozil ruky na líca.
Miranda mierne znervóznela, keďže bol Lavi tak blízko k jej tvári a tak uprene ne nu hľadel. Nebolo jej to vyslovene nepríjemné ale mala z toho zvláštny pocit.
Pozrela inam. Pokúsila sa zameriať na okno a nie na Laviho teplé ruky na svojej tvári.
“Je to zle?”opytala sa lebo ticho začalo byť neznesiteľné.
Mlčal.
Pozrela na neho a zistila, že na ňu uprene hľadí. To robil aj predtým ale vtedy skúmal jej nos.Teraz hľadel priamo na ňu.
“Uhm, L-lavi deje sa niečo?” opýtala sa nervózne ako mala vo zvyku.
Lavi žmurkol a pustil jej tvár.
Odkašľal si.“Prepáč, zamyslel som sa.”
Pravdupovediac samého ho to prekvapilo ale keud sa pozrel na jej zranenie upútali ho jej oči. Zdali sa mu také hnedé ako ešte nikdy.
Poprvý krát si uvedomil, ze vlastne vôbec nevedel akej farby ma oči a aké sú pekné. Nevedel sa na nich vynadívať a začal skúmať aj tvár. Bola staršia ako on a dokonca aj ako Kanda ale nikdy sa nepriznala koľko jej je. No nebola stará a bolo dostatočne atraktívna aj keď si to často neuvedomoval.
Odrazu ju začal analyzovať a prezerať si ju. Veľké tmavé oči, ktoré vedeli človeka zhypnotizovať. Tmavé tiene, ktoré si stále dávala. Pekné tvarované lícne kosti. Rozpustené vlasy jej pristali oveľa viac ako zopnuté. A jej pery. Boli malé no plné a aj ružovejšie ako mala napríklad Lenalee.
Keď si uvedomil, čo robí, pohotovo ju pustil.
“Nevyzerá to zle. Myslím, že to nebude nič vážne ale počkáme na sestričku, dobre?”
“Súhlas, ďakujem Lavi,” milo sa na neho usmiala.
Lavi sa posadil a opäť sa jej zameral na tvár. Vyzerala teraz oveľa mladšie a s tým zakrvaveným nosom a tvárou pôsobila ako nejaký ranený anjel, ktorý sa ale nikdy nezdáva.
Do mysle sa mu vkradla spomienka na inú ženu, ktorá mohla mat jej roky a ktorá raz tiež mala tvár od krvi ale úsmev pohľad plný nádeje.
V šoku rozšíril oči. Už dlho si na ňu nespomenul. A ani si neuvedomil, ze s Mirandou sú si podobne. Obe mali bledé tváre a hnedé vlasy a oči.
“Lavi?” ozvala sa Miranda váhavo, keď si utierala nos.
“Á-ano?”
“Zase si sa zamyslel a stratil kontakt s okolitým svetom. Druhý krát za deň. To sa ti nestáva,” poznamenala.
“Iba som si spomenul na…”
Miranda sa nedozvedela, na čo si to spomenul lebo vtedy vošla sestrička začala sa jej venovať.
Lenalee Leeova sa práve vrátila z misie s Kandom a jednou novou exorcistskou Mickie, ktorá bola ešte tichšia ako Kanda. Čo už bolo, čo povedať.
Šla ticho a skleslo ale nie preto, že sa nemala, s kým porozprávať. Vždy to bolo takto, keď sa vracali z misie, na ktorej nebola s Allenom a práve na tejto si to uvedomila.
Sedeli práve v reštourácii. A všetci boli ticho.
Mickie sa priveľmi hanbila. Kanda bol znudený a Lenalee sa sústredila na pohľad na ulicu. Deti sa hrali nejakú hru. Lenalee sa zamyslela:”Keby tu bol Allen asi by ho prinútili nech si s nimi zahrá.”
Pousmiala sa nad tou predstavou. Ľahko si to vedela predstaviť. Allen by sa poškrabal po hlave. Chvíľu by otáľal. Pozrel by na nu a zbadal by jej povzbudzujúci úsmev. Zasmial by sa a súhlasil by. Nech by išlo o akúkoľvek hru. Lebo taký už Allen Walker bol.
Odrazu si uvedomila ako jej chyba. Ako by si priala aby s ňou bol prišiel on. Chcela by namiesto Mickie a Kandu prišiel iba Allen. Bola by s ním väčšia zábava. A viac by si užila.
Zarazila sa. Nestávalo sa jej aby niekoho chcela vymenil ale keď došlo na Allena. Bolo to zvláštne neuvedomila si, ze ho ma tak rada.
Celú cestu domov na Allena myslela a uvedomila si, že ho ma rada a to oveľa viac než kohokoľvek iného. A potom ešte ten list.
Sotva prišla do rádu zastihla poštára ako niesol list Allenovi, ktorý sa tiež práve vrátil a nevedel ho nikde nájsť. Príšerne sa ponáhľal a tak sa Lenalee ponúkla, že mu list odovzdá.
Podal jej ho a Lenalee sa pozrela na odosielateľa. Takmer vykríkla. La Fou! Chcela ani nevedela, co by chcela ale list držala natiehnuty a uvažovala, ze keby sa rozthol bola by to vlastne nehoda. Ale zahriakla sa. To nemohla. Nemôže byt takáto podľa.
Prišla k Allenovej izbe a skľúčené zaklopala.
Ozval rachot a výkrik.
Lenalee prekvapene otvorila dvere.
“Allen,” zvolala.
Allen sedel na zemi a hladil sa po hlave. Na tvári bol rozospatý a mal rozstrapatene vlasy.
Vyzeral…božský. Nevedela si pomoct ale pohlad na neho jej spôsobil zvláštne teplo vo vnútri. Musela sa kontrolovať aby na neho neskočila alebo aby nekecala.
“Aahoj Lenalee, ako sa maaas?” opytal sa zívajúc.
“Och Allen, čo sa stalo?”opytala sa a klakla si k nemu.
“Ale, nic. Ja som iba spadol s postele.”
“Och! To ma mrzí. Nechcela som ta zobudiť. Je mi to ľúto,” povedala skleslo.
“Ale nie. Nic sa nestalo,” odvetil pohotovo aby ju upokojil a aby sa netrápila. “O nič nejde. Možno si to nebola ani ty. Mal som čudný sen, “ vysvetlil.
“Ale čo a o čom?”
“Noooo. Vlastne to ani nie je doložíte. Bol to nesplniteľný sen,” povedal a smutne sa usmial.
“Ako to?” opýtala sa ho Lenalee súcitné.
Allen sa na ňu pozrel a chcel si vzdychnúť a povedať: “Lebo ty nikdy nebudeš moja,” ale ovládol sa. Nemohol by predsa takymto vyhlasenim znicit ich priatelstvo. Ako by jej pre Boha mohol do oci povedat, ze sa mu snivalo ako sa spolu a bozkavaju na posteli.
Vzdychol si.
“Lebo nikdy sa nestane aby boli splatene vsetky Crossove dlhy. Aaaach jaj! Nemal by som s tým už babrať. Je to beznádejné,” povedal.
Lenalee ho chytila za ruku.
Prekvapene na ňu pozrel. “Lena…”
“Ani nápad. Nepadaj beznádeji, Allen. Nikdy nevieš kedy sa taký sen môže stať skutočnosťou,” vyhlásila so svojim povestným teplým úsmevom.
Opätoval jej usmev a postavil sa. “Dakujem. Ale preco si vlastne prisla? Nieco si chcela?”
Lenalee uhla pohľadom a kradmo sa pozrela na vrecko, v ktorom bol La Fauin list.
“Vlastne…,”čo ma povedať? Ma mu list dať alebo nie? A čo ak mu ho da a on bude rad? Alebo mozno nebude. Možno bude otrávený, že ho to dievča znovu otravuje. To by bol pre Lenulee splnený sen. Ale v niečo také nemohla dúfať. Allen by sa nikdy nezachoval tak negavaliersky a Lenalee to vedela.
V duchu na seba zanadavala ale navonok sa usmiala. “Ja iba, čí si hore. Bolo mi smutno,” odvetila. Keď sa nad tým zamyslela bola to vlastne aj pravda.
Allen sa mierne zahanbil a potom zasmial. “Tak teda aby si už nebola smutná, poďme niečo podniknúť,” navrhol so svojím ttypickým gavalierským úsmevom.