דעות קדומות

„Heeeej, sakra! Dávaj pozor!“ Uskočila som pred dvomi letiacimi strelami. Tie však zastali meter za mnou a ja som spoznala, kto je to...
„Inuzuka! Už zase!“ Mala som sto chutí po ňom šmariť kunai, prinajlepšom. On sa však na mňa len zaškeril.
„Pardon, madam. Cvičili sme s Akamarom a mysleli sme si, že tu nik nie je.“ Snažil sa tváriť ospravedlňujúco, ale nešlo mu to.
Zamračila som sa. „Dnes to bolo naposledy, je ti to jasné? Inak ti už ani Kurenai nepomôže,“ dodala som sladko a on zbledol.
„H-hai, Mitarashi-sama,“ a v sekunde boli obaja preč.

Vzdychla som si. Vždy, keď ho stretnem, niečím ma naštve. Ako minule, keď mi zdemoloval plot tvrdiac, že to prospeje akémusi výskumu! Ten zasran jeden! Takto si ku mne dovoľovať!
Znovu ma celú ovládol hnev, keď mnou prenikla bolesť. Pozrela som sa na ruku a zistila som, že v nej stále stískam kunai, ktorý mi mierne prerezal kožu. Dívala som sa, ako mi kvapky krvi stekajú po prstoch na zem. A vtedy som sa zasmiala. Nad svojou hlúposťou. Otrela som kunai o trávu a nedbajúc na zranenú ruku som sa vydala k Hokage-sama.
****

„Takže, Anko, pochopila si? Bohužiaľ nemám dostatok ninjov v dedine, lebo každý je na misii, takže ti priradím jedného, čo sa nedávno zotavil. Aaa, už je tu,“ Tsunade mávla rukou k dverám a ja som sa otočila.
To hádam nie! Dnes už druhý raz?
„Kiba, Anko pozná misiu, povie ti ju cestou. Za hodinu odchádzate!“
Nedala mi ani čas na premýšľanie, tak som len sklonila hlavu a vyšla von, nasledovaná ním. „O hodinu sa stretneme pred bránou,“ kývla som mu a zmizla.
****

Bola som plná pocitov, ktoré sa vo mne miešali, strácali sa, objavovali, plietli mi hlavu. Potrebovala som pokoj, ktorý som však nemala.
Stála som pred bránou čakajúc na neho. Prišiel na sekundu presne. Mal šťastie!

Misia prebiehala celkom dobre. Vysvetlila som mu, čo je našou úlohou a on bedlivo počúval. Tváril sa napodiv vážne, čomu som bola len rada. Takže sme urobili, čo sme mali a vracali sa domov.

Stalo sa však, čoho som sa obávala. Napadla nás skupina ninjov z Dažďovej. Bola ich veľká presila, ale my dvaja sme boli silní. Vlastne, traja. Ako by som mohla zabudnúť na toho psa?

Spomínam si, ako som zbadala shinobiho zakrádajúceho sa ku Kibovi. Obaja s Akamarom boli v zápale boja a nevideli ho. Skočila som tam v poslednom okamihu a mužov kunai sa zabodol do mňa. Predtým som mu stihla ešte useknúť hlavu a potom prišla tma...

Keď som sa prebrala, cítila som oheň a teplo. Chcela som vstať, ale prenikla mnou ostrá bolesť, ktorá ma pritlačila späť k zemi a z úst mi unikol ston.
„Ležte pokojne, nie som medik, takže som vám mohol pomôcť len najnutnejším spôsobom.“ Ozval sa spoza mňa hlas.
„Ty? Čo..čo sa stalo?“ Natočila som hlavu a uvidela Kibu, ako niečo varí.
„Po tom, ako ste tak..“ Odmlčal sa, „to je jedno. Po tom vašom skoku, som zneškodnil posledného a vás rýchlo odniesol na bezpečné miesto. Obviazal som vám ranu a zvyšok už viete.“ Ani sa na mňa nepozrel.
Vedela som, čo chcel povedať. Bola to hlúposť. Ale ja som v tej chvíli nerozmýšľala, moje telo niečo ovládlo a nechcelo, aby ten chlapec umrel. A to som ho chcela zabiť ešte nedávno sama. Irónia.
Zavrela som oči, keď ma niečo napadlo. On mi dával obväz?! On ma... Ruka mi vyletela k hrudi a naozaj. Pod prikrývkou som mala len obviazané telo a moje šortky. Ten malý...!!
Už znova sa vo mne zdvíhala zlosť, ale upokojila som sa. Veď nejako to spraviť musel, nie? Myšlienky mi lietali hlavou, až kým na neoslovil.

„Pomôžem vám si sadnúť, aby ste sa najedli.“
Prikývla som mu a počkala, kým ma chytí. Jednu ruku mi dal za pás a druhou ma chytil z boku. Cítila som sa pri tom veľmi dobre, až tak, že keď ma pustil, premkol ma divný pocit..osamotenia. Mykla som hlavou.
Kiba mi podal misku. Vzala som ju so slovami: „Ďakujem.“ Avšak, ako mi ju dával, naše prsty sa dotkli a ja som stŕpla. Neisto som sa mierne odtiahla od neho v tichosti začala jesť. Všimla som si, že on tiež trochu znervóznel. Čo sa to sakra deje?!

„Zajtra vyrazíme,“ ozvala som sa. Môj hlas preťal tú divnú atmosféru.
Kiba sa na mňa pozrel. „To myslíte vážne?“ Zasmial sa pohrdlivo. „Veď ledva sedíte, nieto aby ste vôbec kráčali. Rana je naozaj vážna, poslal som Akamara pre pomoc, takže kým niekto nepríde, ostaneme tu.“ Jeho kľudný tón ma vytáčal!

Kedy si zmyslel mi rozkazovať?! Ja sama dobre viem, čo je pre mňa najlepšie!! Zlosť ma donútila vstať a dokázať mu, že sa mýli. Lenže keď som sa postavila, hlava sa mi zatočila a ja som padala späť na zem. Ešte predtým ma však zachytili jeho ruky.
„Vravel som vám, ste ešte slabá,“ jeho jemný hlas ma tentoraz upokojoval. Sadol si na zem, držiac ma stále v náručí. Oprel sa o stenu, ale stále ma nepúšťal.
Cítila som sa pri ňom dobre. Bezpečne. Príjemne... Až som zaspala.

„Anko... Anko!“ Niekto mnou mykal. Otvorila som pomaly oči a zbadala nad sebou Kibu a Sakuru. „Prišla pomoc,“ usmial sa na mňa veselo.

Mlčky som sa dívala na to dievča, ako ma ošetruje. Vtedy ma napadlo. On ma volal menom! A ako krásne to znelo z jeho úst.
Bože, nad čím to ja premýšľam?! Snáď... Ale to nie, to je hlúposť, zasmiala som sa v duchu.

Trpezlivo, aspoň navonok, som čakala, kým skončí. Potom sme sa všetci štyria vydali do Konohy.
****

Od tejto misie ubehol už nejaký ten týždeň. A ja som si už bola istá jednou vecou. Mám ho rada. A to takým spôsobom, akým by som nemala. Veď akú by to malo len budúcnosť?

Pred pár dňami som ho stretla. Pozdravil ma a kráčal ďalej. Niečo sa medzi nami od tej jaskyne zmenilo. Chcela by som vrátiť čas. Nech ma znovu hnevá a ja na neho kričím. Nech zase uteká a ja sa mu vyhrážam. Ale nie je to tak.

„Ach,“ zastavím sa. Môj obľúbený strom. Sadnem si pod neho, zavriem oči a snívam. Keď vtom zacítim chlad na tvári. Oči sa mi otvoria a zbadám jeho. „Čo tu robíš?“
Bez slova si sadne vedľa mňa. „Viete, už dlhšie sa s vami chcem rozprávať.“ Stíchne, ako keby naberal odvahu. „Mám ťa rád, Anko. Už dlhé, dlhé roky. Upútala si ma na skúške geninov a odvtedy myslím len na teba.“
Omráčene na neho hľadím, vnímam len slová a neviem, či sním alebo bdiem.
„Pochopím, ak ma vysmeješ, nakopeš, pošleš niekam. Ale potreboval som ti to už povedať.“ Zasmeje sa a postaví. „No, asi radšej pôjdem.“ A otočí sa na odchod.

Dívam sa na jeho chrbát a ako keby mnou niečo prešlo, schmatnem ho za vestu. „Stoj! Prosím,“ dodám miernejšie. Neotáča sa a zo mňa rinú slová ako voda. „To nie je len tak. Byť spolu. My dvaja. Čo by na to povedali ostatní? Som Jounin, sensei, staršia od teba a ty genin. Medzi nami je šesť rokov rozdiel. Inde by to toľko neznamenalo možno, ale tu...“ Chcem pokračovať ďalej, ale to už sa obracia a chytá moje ruky do jeho.
„Povedz mi len jedno. Máš ma rada?“
Vpíjam sa do jeho očí. Vidím v nich lásku, dychtivosť, odhodlanie a ja už viem, čo chcem. „Áno, a veľmi.“
Vezme ma do náručia a našu lásku spečatíme bozkom.
„Nemusíš sa báť, nikto o ničom nemusí vedieť. Zatiaľ. A časom... Časom sa uvidí.“ Cvrkne mi prstom do nosa a ja sa zasmejem. Tak uvoľnene, ako už dlho nie.
Má pravdu. Čas vyrieši všetko. Teraz si budeme užívať našu tajnú lásku. A konečne..šťastie...

Poznámka:

Uchm... Tak ma nejako napadlo, napísať niečo s menším vekovým rozdielom. Ono, malo to skončiť inak, a celé to malo byť inakšie, od druhej polovice, ale nejako sme sa dostali k tomuto...