Okno do sveta

„Raz... Dva..tri... Štyri... Päť.“ Popod okno prešla žena s dvomi hašteriacimi sa deťmi.
Počul, ako im nadáva a vyhráža sa bitkou od ich otca.

Znudene si vzdychol. Každý deň to isté. Rovnakí ľudia, tie isté deje, veci. Nebavilo ho sa na to jednostaj dívať, ale zároveň vedel, že nemá inú možnosť.

To jedno hrubé, mierne špinavé sklo, zvonku zamrežované, bolo jeho jediným spojením so svetom.

Unavovalo ho dívať sa von a vedieť, že sa tam už nikdy nedostane.
Ale nechcel sa toho ani vzdať. Radšej mať aj to málo, než vôbec nič.

Pomaly sa odvrátil a zahľadel sa na stenu. Dnes ešte neurobil zárez.
Vstal, vzal nôž a jeho ruka automaticky spravila na stene tenkú čiaru hneď vedľa predchádzajúcej.

Dnes bol výnimočný deň. Aspoň trochu. Díval sa na tie zárezy a uvedomil si, koľko ich tam už je.

„Tritisícšesťstopäťdesiatdva dní,“ povedal si pre seba. „Takže dnes je to desať rokov, čo som tu zatvorený. Hah,“ zasmial sa trpko a zviezol sa po stene na zem.

Nenávidel to tam, ale bol aj príliš zbabelý na to, aby si vzal život. A oni to vedeli. Jeho väznitelia. Najmocnejší klan Dažďovej.

Vedel, prečo ho držia. Chceli jeho moc. Silu, ktorú mal v sebe.
Lenže on netušil, ako ju prebudiť. Zatiaľ sa mu to podarilo len raz a to si bude do smrti vyčítať.

Ovládol ho šialený záchvat smiechu. Až taký, že privolal jeho strážcov.

Otvorili sa dvere a dnu vbehol ninja v maske.
„Taoru! Taoru!“ Pomykal ním a keď to nepomáhalo, dal mu facku. To chlapca prebralo. Ninja spokojne pokýval hlavou, vzal tácku s jedlom a vyšiel von, ako keby sa ani nič nestalo.

Zatiaľ Taoru nehybne sedel a hlavou sa mu znovu a znovu premietali udalosti z toho dňa. Posledný deň jeho slobody a zároveň posledný deň jeho klanu.

Ako každý deň, aj teraz sedel pri matke a díval sa, ako jeho otec a bratia trénujú. Aj on by sa už rád pridal, ale vždy ho vrátili nazad s tým, že je ešte primladý.

Na chvíľu odbehol a ako sa vracal, začul veľký hluk. Dobehol na miesto, ale hneď sa aj schoval.
Videl, ako jeho otec kričí na matku, držiac v ruke nejaký papier. Bol ako zmyslov zbavený.
Jeho bratia tam len stáli, mlčky sledujúc scénu pred nimi.
Nepohli sa ani vtedy, keď muž udrel do tváre svoju ženu, ktorá potom padla.
Ani keď do nej kopol, ako ležala na zemi.
To už sa tam ale rozbehol malý chlapec. Postavil sa pred matku s kunaiom v trasúcich sa rukách.

Jeho otca by inokedy taká odvaha pobavila, tentoraz však bol rozzúrený do nepríčetnosti. Dieťa odhodil a vytiahol katanu. Jedným šmahom ruky odťal manželke hlavu.

V tej chvíli ako keby svet zamrzol. Ovzduším sa niesol strach, hnev a nenávisť.
Všetci sa otočili a zbadali, ako z chlapca vyžaruje zvláštne modrasté svetlo.

Ako sa naň dívali, začal sa vznášať stále vyššie a vyššie.
To už z domov povychádzali ich obyvatelia. Členovia klanu Shizuka. Každý jeden z nich cítil zvláštnu energiu okolo nich.

Kým sa malý chlapec vznášal, mal oči zavreté. Ale teraz ich už otvoril. Hľadel na tváre tých, ktorých mal rád. Potom mu pohľad spadol na mŕtvu matku a srdce mu zovrela nenávisť.
Nielen k otcovi, ale ku všetkým, lebo ani jeden z nich nezakročil.

Znovu zavrel oči a jeho myseľ vydala krátky príkaz: „Zabiť!“

Okolím sa vzniesla vlna. Všade praskali elektrické výboje, až sa nakoniec ozval obrovský výbuch.
O pár okamihov všetko ľahlo popolom.

Ani nie o dve hodiny k tomu miestu dorazila armáda nepriateľských shinobi.
Našli len spúšť a malého, zamdletého chlapca. Jediné, čo si odniesli, bol on.

Neskôr sa dozvedel, že jeho matka ich zradila. Ten list bol toho dôkazom.
V deň, keď mu to povedali, si prvý aj posledný raz, pokúsil vziať život.
Vtedy ho zachránili. Prekazili mu to a odviedli do izby, kde žil už celých desať rokov.

Potriasol hlavou, vstal a podišiel k oknu, aby prišiel na iné myšlienky.
Všimol si muža, ktorý sa tam objavil aj včera. A presne n tom istom mieste. Malý ramen-bar na rohu ulice. Neustále si niečo zapisoval a vrhal kradmé pohľady na sídlo.

Nechcelo sa mu premýšľať nad tým, čo to znamená, tak sa radšej išiel ponoriť do kníh.

V noci ho prebral hluk, výbuchy a krik.
Nehybne sedel na posteli, kým niekto nechytil kľučku na dverách.
To sa už krčil v rohu izby.

Dvere sa otvorili a dnu vbehli shinobi z Konohy.
Vzduch začal iskriť.

„Taoru, počkaj!“ Jeden z nich sa vrhol k nemu a chytil ho za plecia.
Chlapec znehybnel. Všetci ninjovia stŕpli v očakávaní, čo sa stane. „Prečo?“
To jediné slovo, ten tón hlasu, povedalo veliteľovi oddielu veľa vecí. Hlavne to, že všetko závisí od neho. Život alebo smrť.

Ani nevedel prečo, ale ruka mu sama dala dole masku ANBU z tváre.
„Som Ibiki Morino. Ako vidíš,“ ukázal rukou na seba a ostatných, „sme z Listovej. Prišli sme po teba. Ale ak chceš aj naďalej ostať v tomto väzení, poslúž si.“ Jeho mierne arogantný tón hlasu chlapcom rozhýbal.

„Odísť.“ Dostať sa odtiaľto? Vyjsť po toľkých rokoch na svetlo? Pozeral do očí muža pred sebou, hľadajúc v nich akýkoľvek náznak ľsti, zrady, ale nič nenašiel.
„V poriadku.“ Môže byť inde horšie než tu?

Všetci ucítili, že energia zoslabuje, až po chvíli úplne zmizla.
Ibiki, stále držiac chlapca za plece, sa otočil na ostatných. „Ihneď vyrazíme späť. Nechcem riskovať nejaké prekvapenia.“ A vykročil, s Taorum po boku.

O dvadsať rokov neskôr.

Do tmavého ticha sa ozývalo opakujúce sa rinčanie a šuchot krokov.
Postava sa prechádzala hore a dole celou, sem tam ju osvietil mesiac, ktorý nakukol dnu cez strešné okno pomedzi mraky.
Deň čo deň, už celé roky sa toto opakovalo.

Ale dnes... Dnes bolo cítiť niečo vo vzduchu. Muž bol netrpezlivý, zvláštne neistý. Plný túžob a očakávaní.

Niekde odbila polnoc a dvere sa otvorili. Zjavila sa vysoká osoba s dlhými čiernymi vlasmi. „Tak som ťa našiel, Taoru Shizuka.“ Prevravela. „Ešte stále chceš byť väzňom, alebo sa pridáš ku mne a konečne uzrieš svetlo sveta?“
„Kto si?“ Zaujímalo ho len to.
Muž sa zasmial. „Volám sa Orochimaru.“ Pozrel na neho prefíkanými očami. „Rozhodnutie je na tebe. Ak pôjdeš so mnou, budeš sa môcť pomstiť aj Dažďovej a aj Konohe. Obzvlášť tej.
Tak čo ty na to?“

Taoru premýšľal len chvíľu. Už dávno sa rozhodol. Celé roky vedel, kam smerujú jeho myšlienky a sny.
Zničiť tých, čo ho oklamali. Do jedného.

Bez slova vykročil k Orochimarovi, prešiel povedľa neho a vstúpil do nového sveta.
Sveta na svetle a nie vo väzení. Aspoň nie takom, ako bol doteraz.
To nové bolo rafinovanejšie.
A vykúpenie bolo ďaleko...

Poznámka:

Viac voľného času = viac premýšľania. Možno až príliš. XD
Inšpiroval ma jeden obraz v izbe a Envy (moje zviera, nie to milé stvorenie z FMA )
Neviem, ako sa to bude zdať vám. Ja som s tým celkom ale spokojná. ^_^
Ak zanecháte nejaký komentár, budem len rada ^^