Ai...

Je to láska, čo k tebe cítim? Je to láska, keď na teba stále myslím? Je to láska, ak sa v tvojej spoločnosti cítim tak dobre?
Ja to neviem... Nikdy som nemilovala. Nikdy som na lásku ako takú nemyslela.
Ale pri tebe je to iné...

Pamätám si, ako som ťa prvý raz uvidela. Bolo to v škole. Ty si chodil o ročník vyššie, bol si spolužiak môjho brata. Ak mám pravdu povedať, myslím, že som do tej školy chodila rada pre to, aby som ťa videla.
Ja viem, asi je to hlúpy dôvod, ale vedy som to tak cítila...

Môj prvý pohľad na teba.. Ešte som bola malá a predsa som sa začervenala. Stúpol mi tlak, srdce sa mi zachvelo. Prišiel si ku mne so slovami: „Ahoj, ty si sestra Hayateho?“ A ja som vtedy len nemo prikývla.
Niečo si mi pre neho dal, neviem už, čo to bolo, lebo som len hľadela na teba. Ty si sa milo usmial a potom si odišiel.
A ja som tam stála a pozerala za tebou. Aj keď ty si tam už nebol. Až do mňa drgli kamarátky, keď zvonilo na hodinu.

A odvtedy sa to so mnou vlieklo. Hoci časom som vedela pri tebe už aj vravieť, aj keď dosť často to boli len hlúposti. Ty si mi nikde nepovedal, že som šibnutá, že ťa otravujem...

Roky plynuli, ty a môj brat ste boli každý v inom týme a už som ťa tak často nevidela. Mal si nových kamarátov, dievčatá, ktoré sa okolo teba točili... Ale čo ma tešilo, že ty si na ne nikdy nemal čas... Býval si sám... Asi som bola sebecká, ale bola som za to rada... A čo náhoda nechcela, akosi sme na seba často narážali. Tie krátke chvíľky robili moje dni krásnymi.

A potom si sa pridal k ANBU. A ja som sa začala báť, či sa ešte uvidíme. Kedysi som chcela k ním ísť aj ja. Ale povedala som si, že moje schopnosti kunoichi nie sú až také dobré, aby sa na mňa mohol niekto spoliehať...
Viem, že ty si mi to vždy vyvracal. Vravel si, že sa podceňujem, že som skvelá. A ja na to, že stačí, keď je v našej rodine jeden skvelý shinobi. Vždy som sa vyhovárala na Hayateho. Vždy... Až kým neprišla skúška Chuuninov a jeho nezabili.

Vtedy sa vo mne zdvihla veľká sila a nenávisť. Chcela som ich zabiť. Všetkých. Ale ty si mi v tom zabránil. Stál si vedľa mňa na jeho pohrebe a držal ma za ruku. Tíšil si moje slzy, moje trápenie... Upokojil si ma... Keby nie teba, asi by som rozpútala ďalšiu vojnu, miesto prímeria.

Ale potom sa zase všetko vrátilo do starých koľají... Ty si bol proste ANBU a ja nie. Ty si bol stále preč, ja som dostala svoj tým... Každý sme prežívali ako sa len dalo. Už sme sa nestretávali, moje dni zovšedneli, moja duša spustla...

Až jedného dňa... Dostali sme správu, že vaša misia bola ohrozená, sú ranení a mŕtvi... A ja som sa postavila k bráne a nepohla som sa odtiaľ, kým som nezbadala prvých z vás. Teba stále nie.
Videla som krvácajúcich, mŕtvych, ale ty si nikde nebol. A potom... Potom som videla ako kráčaš úplne vzadu. Na hlave si mal hlbokú ranu, podopieral si sa palicou. A moje srdce znovu ožilo, zatrepotalo sa a ako keby usmialo od šťastia. Že ťa vidí...

Rozbehla som sa k tebe, podoprela ťa a rýchlo sme išli do nemocnice. Ty si sa na mňa len vďačne usmial, ale nepovedal ani slovko.

Čakala som pred tvojou izbou, kým odtiaľ nevyšla Sakura a povzbudivo sa na mňa neusmiala. Vošla som opatrne dnu a postavila k tebe. Ty si ma vzal za ruku a pevne ju stisol. A ja som vedela, že všetko už bude inak.

Je to láska, keď teraz bežím po lúke za mužom, pri ktorom sa chvejem od šťastia? Je to láska, ak mu vbehnem do náručia a moje srdce sa raduje? Je to láska, keď sme spolu takí šťastní?
Asi je. Musí byť, inak vážne neviem, čo by to bolo...

Ai...