Linn Hyuuga - 01. časť

Bolo krásne a tiché ráno. Z vrcholov stromov sa ozýval štebot vtáčikov. A on len sedel a pozeral na oblohu, ktorá sem tam presvitala. Premýšľal, že keď sa jeho bráško vráti z misie, tak ho donúti, aby s ním trénoval. Už sa nebude vykrúcať.
„Sakra, ak ma chytia takto skoro, tak to bude zase nanič,“ hovorila si nahlas pre seba. Bežala lesom, zrazu zastavila a počúvala, ako sú ďaleko. Už dlhšiu dobu nič nepočula. A rozbehla sa.
„Auuu, nemôžeš dávať pozor?“ Pozerala sa zo zeme na chlapca, o ktorého zakopla.
„Ja? Veď ty si slepá. A čo tu vôbec robíš, toto je moje miesto.“ Chlapec na ňu zazeral.
Postavila sa. Až teraz si ho mohla dôkladne prezrieť. Bol malý, mohol mať tak štyri až päť rokov. Niekoho jej pripomínal.
„Máš ho rezervované? A kto vôbec si?“
„Ja som Sasuke Uchiha. Som z jedného z najsilnejších klanov v Konohe. A raz budem najsilnejší z nášho klanu,“ povedal to dosť povýšeneckým tónom.
Ona mala chuť, zraziť mu hrebienok, veď hádam si nebude taký fagan na ňu vyskakovať: „Koľko máš rokov krpec?“ Spýtala sa uštipačne. A zrazu sa mykla. Už si spomenula, koho jej pripomína. Uchihu Itachiho. To musí byť jeho brat. Videla ho, keď prednedávnom zase utiekla. Akurát sa vracal z nejakej misie a zrejme bola úspešná. Doteraz si pamätá jeho tvár. A závidela mu. Všetko. On bol skvelý, ale ona nebude môcť nikdy nič takého dosiahnuť. Nenávidela, že ju držia ako väzňa. Keby to tak nebolo. Našla by si v Konohe priateľov, chodila by do normálnej školy. A bola by skvelá kunoichi. Ale takto, takto mohla byť aspoň sama sebou, keď ušla. Zrazu si uvedomila, že jej Sasuke niečo hovorí.
„Mám štyri roky. A teraz by si mi mohla povedať svoje meno,“ malý chlapec sa na ňu zvláštne zadíval. Nevyzerá na nepriateľa. Možno by mohla...
„Volám sa Linn, zvyšok nie je podstatný. Takže si krpec, veď máš o štyri roky menej než ja,“ a začala sa smiať, keď videla, ako ho to štvalo.
Sasuke sa ukľudnil, veď ju chcel o niečo požiadať. Nejako cítil, že jej môže veriť. „Mohla by si so mnou trénovať? Môj brat je na misii a chcem sa zdokonaliť. A tak, aby to on nevedel. Prekvapím ho.“
Zadívala sa na neho. Ju ešte nikto o nič neprosil. Všetci jej len rozkazovali. Toto bola príjemná zmena. A ani nevedela ako, ale zrazu sa počula, ako vraví: „Áno.“
A to bol začiatok ich priateľstva.

O niekoľko desiatok kilometrov ďalej.

„Uriho-sama, už zase utiekla a nemôžeme ju nájsť,“ neistým tónom prevravel jeden ninja.
„A čo tu teraz robíte. Okamžite sa vráťte ju hľadať. Dobre viete, kde má byť a čo je vašou povinnosťou,“ už som na toto asi starý, povedal si pre seba Uriha.
"Dokedy chceš utekať Linn? Nemá to zmysel.“

Linn sa pozerala na oblohu a premýšľala, čo teraz robí jej starý otec. Uškrnula sa. Hádam si nemyslí, že by v tom väzení, čo má doma, vydržala.
„Tak Sasuke, už sa zlepšuješ, už si ma raz zasiahol,“ pozerala sa na unaveného chlapca pred sebou.
„Ha ha ha, nabudúce to bude už viac krát,“ Sasuke sa pomalinky zviezol na zem. Bol taký unavený, že už ani stáť nevládal. Bol to tvrdý tréning.
Ako zatváral oči, Linn mu šepla: „Neviem, kedy budeme môcť znovu trénovať, ale stavím sa potom pre teba. Teraz ťa vezmem domov.“
Vzala ho na chrbát a išla k sídlu Uchiha klanu. Nikto si ju ani nevšimol, keď chlapca položila do jeho izby.
Keď bola asi tak päť km od Sasukeho, objavili sa pred ňou šiesti shinobi.
„Konečne sme vás našli Linn-sama, váš starý otec vás už postrádal. Vrátime sa?“ Povedal to jeden člen ANBU.
Cudzí pozorovateľ by si pomyslel, že je to len také milé pozvanie, ale Linn to už poznala. Keby namietala, musela by s nimi bojovať a ona je unavená. Tak len pokrčila plecami a išla.
Onedlho stáli pred ich sídlom. Pozerala sa na dvere a premýšľala, akú prednášku si zase vypočuje a aký trest znovu dostane.