Svet splnených snov 02

Vstala som skôr ako všetci ostatní a šla spraviť raňajky.
Zišla som dolu do kuchyne a pripravila som si rýchle raňajky.
Potom zišla Ooshige a aj ona si pripravila raňajky.
"Včera večer som zavolala do školy."
"No?"
"Riaditeľ vás už pridelil do tried. A čo sa týka toho chlapca, ktorého chcete privolať, ako že sa volá?"
Ja sa som sa na ňu uškrnula a odpovedala jej na otázku.
"Takuto."
"No aj jeho som prihlásila na školu."
"Jasné."
"Ty si pokiaľ viem na strednej škola bola v 5. ročníku?" Prikývla som.
"A aj Michiyo?" Opýtala sa ma a ja som opäť prikývla.
"No u nás je to trochu inak ty si staršia od Michiyo, však?" Opäť som kývla hlavou na znak súhlasu.
"Tak ty by si u nás mala chodiť do 5. ročníka na strednej a Michiyo do 4. ročníka na strednej. No a ten chlapec bude chodiť zrejme s tebou do jednej triedy."
"Oki. A uniformy?" Opýtala som sa zvedavo, pretože doma sme nosili uniformy.
"Každý ročník má inú uniformu, myslím inej farby. Ľahšie sa tak odlíšia ročníky."
"Takže akú farbu má 5. ročník?" Prerušila som Ooshige.
"Bielo-modrú a 4. ročník ma bielo-čierno-červenú." Odpovedala Ooshige.
"Tak a kedy nám začína škola?" Opýtala som sa.
"Zajtra."
"Tak koľko dní budeme chodiť do jesenných prázdnin?" Opýtala som sa po chvíľke.
"Jesenné prázdniny? Tie už boli, veď o mesiac sú Vianoce!" Vyvalila som oči a začala počítať dni.
"Ako to? Veď u nás začínal október."
"Ale u nás je už november. Koniec novembra." Rýchlosťou blesku som sa posadila na stoličku, ktorá zavŕzgala.
Jesenné prázdniny sú v keli a Vianoce sú už o mesiac!
"Hmm. Gomen, ale nechápem tomu."
"Zrejme, keď ste prešli bránou tak sa čas tu posunul dopredu."
"Ospravedlňte ma. Musím ísť na vzduch. Je mi z toho na nič." Riekla som a vyšla som zadnými dverami von.
Potom som vyliezla na najbližší kopec kde si som si sadla a rozhliadla sa po okolí.
"Možno by som mohla privolať Takuta, ak to dokážem." Zasmiala som sa v duchu.
Postavila som sa a zopla ruky.
"Želám si aby sem prišiel Takuto z Full Moon wo Sagashite." Keď som to dopovedala, predo mnou sa začali objavovať obrysy postavy.
Neskôr sa objavila celá postava chlapca.
"Kde to som? Kto si?" Pýtal sa hneď Takuto, ale ja som iba vyjavene pozerala a nemohla som uveriť vlastným očiam.
"Ehm. Si vo Svete splnených snov a ja som Nana." Vykoktala som zo seba.
"Aha. A prečo som tu?"
"No ja som ťa privolala."
"A prečo?"
"No, ehm, to neviem." Cítila som ako sa červenám.
Takuto vstal a v tom sa z domu ozvalo rinčanie skla.
"Čo to do frasa bolo?" Zanadávala som a rozbehla sa k domu spolu s Takutom.
Až teraz som si všimla, že Takuto má cez plece prevesené puzdro s gitarou.
Spolu sme dobehli pod rozbité okno, z ktorého sa nakláňala Michiyo.
Na krku mala krv a tá jej tiekla krkom až na plecia.
Vbehli sme do domu a ja som sa rozbehla hore schodmi do izby Michiyo.
"Čo sa tu stalo?" Skríkla som, keď vbehnem do izby.
"Prepáč." Povedala Michiyo a spadla na zem, pričom sa okolo nej vytvorila krvavá kaluž.
Podarilo sa nám zastaviť krvácanie, ale Michiyo stále nenadobudla vedomie.
Premiestnili sme ju do inej izby, pretože v tej jej starej boli črepiny a krv.
Zarazene som pozerala na ranu, ktorá zostala Michiyo na krku.
"Vyzerá to ako..." Začala som, no bála som sa to dopovedať.
"Ako by ju pohrýzol upír." Dokončil za mňa Takuto.
Súhlasne som prikývla.
"Koho si to preboha privolala alebo čo?" Opýtala som sa Michiyo.
Michiyo sa konečne začala prebúdzať.
"Koho si to privolala, Michiyo?" Opýtala som sa jej hneď.
"Videla si anime Vampire Knight?" Prikývla som.
"A pamätáš si Zera?"
"Áno. A? Nehovor že...!"
"Jeho som privolala." Priznala sa Michiyo.
"To nemyslíš vážne, Michiyo!" Zvrieskla som.
"Kto je ten Zero?" Opýtali sa Takuto a Ooshige.
"Je to najhorší z upírov. Baží po krvi. Má neuhasiteľný smäd po krvi. Vlastne takého si pamätám z tých prvých epizód." Vysvetlila som.
"To nie je vôbec dobré."

"Tak, kde mám teraz bývať?." Opýtal sa Takuto pri večeri.
"Zatiaľ budeš bývať v izbe s Nanou." Keď to Ooshige dopovedala mne zabehlo.
"So mnou?"
"Máš s tým problém? Ty si ma predsa privolala!"
"Pche. Vôbec nie. Ako by som ťa nemala po krk. Budeš so mnou v izbe a aj v škole v jednej triede!" Zaškerila som sa.
"Vy dvaja budete v jednej triede? Akože o tom nič neviem?" Ozvala sa Michiyo.
Ja som sa radostne uškrnula a vstala od stola, pretože som už bola sýta.
Potom som vybehla do svojej izby a prezliekla sa do pyžama.
Pozrela som na hodinky.
"Deväť?"
O chvíľu na to vošiel dnu s dekou, vankúšom a gitarou prevesenou cez plece.
Gitaru položil do rohu izby a ja som si medzitým sadla na posteľ a pozorovala ho ako si rozprestrel deku a dal na ňu vankúš.
"Nejaké veci ti pripravila Ooshige. Sú na stolíku." Ukázala som na stolík s chlapčenským oblečením.
"Dobre." Kývol Takuto a zavrel sa v kúpeľni.
Po desiatich minútach vyšiel v pyžame od Ooshige a ja som sa začala smiať, pretože to pyžamo na ňom dosť viselo.
"Čo je smiešne?" Zaškeril sa na mňa.
"Ale nič." Konečne som si ľahla a zhasla lampu.
"Dobrú noc." Ozvala som sa.
"Dobrú." Odpovedal mi Takuto a ja sa začervenal, čo samozrejme v tej tme nikto nemohol zistiť.
"Pekná uniforma." Pochválila som Takutovi uniformu.
"Jasné. Aj tvoja." Zasmiala som sa a pochválila som unformu aj Michiyo.
"Jasné, dik." Poďakovala Michiyo.

"Oki. Niet zač." No a tak sme sa dostali konečne do školy.
Potom ako zazvonilo nás učiteľ predstavil spolužiakom v triede (mňa a Takuta).
"Pozrite na ňu! Aké ma biele vlasy! Tá uniforma jej sekne!" Ozývali sa po triede poznámky na moju adresu.
"Pozrite naňho! Aký je zlatý!" Komentovali Takuta dievčatá v triede.
"Tak si sadnite tam vedľa seba. Nana ty si sadni tam k oknu a ty Takuto si sadni k nej." Prikývla som a vybrala sa k svojej lavici.
Keď sme si obaja sadli, učiteľ začal hodinu.