Nie vždy je násilie zlé

„Povedal som ti, aby si sem neliezol o tomto čase!“ Grimm vyskočil zo zeme od nahého Aizena, ktorému sa na tvári usadil pobavený úsmev.
„Ale no tak, nebuď na svojho priateľa zlý. Radšej ho..uspokoj, možno sa potom pridá,“ muž sa chlipne zalizol, načo Grimm zbledol.
„Radšej nie,“ povedal, schmatol prišelca za ruku a vybehol s ním preč, úplne ignorujúc, že ani on na sebe nemá nič.

Bez slova sa hnali uličkami, kým nedošli na tiché miesto. Tam sa Grimm otočil a z očí mu sálala strašná zlosť. „Čo tu robíš, Ichigo?“
„Ja..som... Bál som sa o teba. Dlho s neprišiel!“ Vytisol zo seba chlapec, ešte stále v šoku.
„Povedal som ti, že prídem, keď budem môcť!“ Zasipel mu pri uchu Grimm.
„P-prečo si to robil?“ Ichigo mal pocit, že sa každú chvíľu rozplače. Vedel, že sem chodiť nemá, ale hrozne ho chcel prekvapiť. A potešiť. Ale takto si to rozhodne nepredstavoval.
Grimm zúžil oči a pevne stisol pery. Chvíľku sa na Ichiga len nehybne díval, potom sa však uškrnul. Pritlačil ho o stenu, jednou rukou mu nadvihol bradu a druhou zašiel pod tričko. „Ale čo, nebodaj nám niekto žiarli?“
Ichigo zmeravel. Toto mu vravieval často, vždy s úsmevom na tvári a potom ho nežne pobozkal, aby mu zažehnal chmáry z čela, ako vravieval. Teraz to bolo iné. Cítil z neho niečo, čoho sa začínal báť. „P-prestaň s tým!“ Snažil sa ho odtlačiť, ale bezúspešne.

Modrovlások sa mu prisal na pery, zatiaľ čo mu rozopínal nohavice. Akonáhle v ruke ucítil Ichigov penis, zasmial sa: „Tebe sa to možno nepáči, ale tvojmu telu to vôbec neprekáža,“ s týmito slovami skĺzol dole a vzal ho do úst.
Po nejakej chvíľke už cítil chlapcove sperma. Len ho prehltol s dostatočne mľaskavým zvukom. „Mňamka,“ povedal trasúcemu sa Ichigovi. Vidiac mu na očiach smútok a strach, zdvihla sa v ňom nová vlna zlosti. Otočil ho, stiahol mu nohavice a bez upozornenia do neho vošiel. Už to nemohol vydržať.

Ichigo ticho vykríkol od bolesti, keď ho ucítil vchádzať. Takto to ešte nikdy nerobili. Dával si pozor, aby ho nezranil. Teraz však cítil, ako mu pri Grimmjowových nárazoch steká krv po nohách.
Neprestajne si v duchu hovoril, že nezačne plakať. Takú radosť mu nedopraje. S ďalším nárazom sykol od bolesti, dúfajúc, že už to dlho trvať nebude. Keď konečne ucítil, ako ho vnútri zapĺňa Grimm, zastonal od úľavy, ale zároveň sa ho zmocnilo znechutenie zo samého seba, keď si uvedomil, že sa mu to aj čiastočne páčilo.

Vyšiel z neho a mlčky sa díval, ako Ichigo klesá popri stene na zem. Hľadel na to krásne telo, ktoré bolo teraz plné siniek a modrín, ktoré mu v návaloch vzrušenia urobil.
Hľadel na biele a červené škvrny, ktoré mal na zadku a slabinách.
Sklonil sa k nemu, ale chlapec sa hneď odtiahol, tak sa vystrel. „Nehľadaj ma už. Nikdy. Lebo nabudúce by som už nebol takýto mierny. Týmto je medzi nami koniec!“ Obrátil sa a išiel preč, snažiac sa neobzrieť.
****

Ichigo sa prevalil na posteli. Po tvári mu stekala slza. Už ani neviem, ako som sa vtedy dostal domov. A odtiaľ vlastne... Kdesi v polke cesty ma našiel Renji. Hoci nechápem, že práve vtedy sa prechádzal zrovna tadiaľ. Keby mi z tej noci neostali aspoň následky, bolo by ľahšie zabudnúť... Chlapec si pohladil vyduté bruško. „Neboj sa maličké, dokážem sa o teba postarať aj sám.“ Usmial sa a s kľudným pocitom znovu zaspal.
****

„Hej, Ichigo, nezájdeme sa najesť?“ Drgol do zamysleného chlapca Renji.
„Čo?“ Pozrel ten na neho. „Aha, no, dobre. Musím ešte kamsi zbehnúť, ale prídem za tebou,“ usmial sa Ichigo, rýchlo sa otočil a išiel preč, nechajúc za sebou Renjiho s nechápavým výrazom v tvári. Ten nakoniec len pokrčil ramenami a keďže hlad zvíťazil, rýchlo vošiel do bistra.

Zatiaľ sa Ichigo ponáhľal do nemocnice. Dnes mal prehliadku a chcel tam ísť sám. Už mal dosť tých súcitných pohľadov.
„Ale, ale, tak takto si dopadol?“ Ozval sa odniekiaľ zhora hlas.
Ichigo zdvihol hlavu a zbadal stáť na dome vedľa neho prsnatú ženu. „Halibel?“
„ichigo, Ichigo, ty sa nikdy nepoučíš,“ povedala spoza neho Apache posmešne.
„Čo chcete?!“ Stiahol sa, premýšľajúc, ako bojovať bez toho, aby ohrozil dieťa.
„Pozri sa, dostali sme rozkaz ťa priviesť. Buď to pôjde po dobrom, alebo...“ Halibel nedopovedala, len sa veľavýznamne odmlčala.
Ichigo by inokedy už ani nečakal a začal s nimi bojovať. Ale teraz... „Dobre, idem s vami!“
„Tse!“ Odfrkla znechutene Apache, ktorá sa tešila na boj.
Zato Halibel len súhlasne prikývla. Bola rada, že to bude mať tak rýchlo za sebou. Takéto infantilné úlohy jej nesmierne liezli na nervy. „Odchádzame!“ Zavelila, otvárajúc za sebou priechod.
Apache schytila Ichiga a všetci vošli dnu.
****

„Ako to myslíš, že je tam?!“ Tresol Grimm päsťou do stola, ktorý sa povážlivo zakýval.
Ulqi, bez zmeny výrazu v tvári, pokrčil mierne plecami. „Aizen-sama sa nudil a dostal zaujímavé novinky o ňom, tak bol zvedavý.“
„Aké..novinky?“ Nechápavo na neho pozrel.
„Ichigo je v piatom mesiaci,“ povedal Ulquiorra, absolútne nechápajúc, prečo Grimmjow zrazu zbledol a začal sa triasť. „Ty si to nevedel? A ja som si myslel, že to preto už nie ste spolu. Aizen-sama to bral ako znamenie, že je ti ukradnutý, tak si ho vzal ku sebe a...“ Nedopovedal, lebo Modrovlások ho schmatol pod krk.
„Kde je?!“ Zavrčal.
„V..podzemí...“ Zachrapčal. „A pusť..ma..inak...“ Nedokončil, ale Grimm ucítil niečo na chrbte.
Uškrnul sa: „Ukľudni sa, už ti dám pokoj,“ s týmito slovami sa otočil a rozbehol sa preč.
Ulqi za ním hľadel, s jednou rukou spustenou pozdĺž tela. Druhú mal vystretú. „Zbytočná námaha,“ zašomral si pre seba a vystrelil niekam do diaľky zero.
****

„No tak, Ichigo, už by si sa mohol prestať vzpierať,“ miestnosťou sa niesol tichý, úlisný hlas. „Dobre vieš, že to aj tak nikdy nemá zmysel a ty sa podrobíš.“
„Nechcem!“ Povedal, ako vždy rozhodne, Ichigo, hoci sám vedel, ako to skončí. Pohľadom prebehol ten plný stôl plný jahodových koblížok, jahôd, šľahačky, jahodových nápojov a cítil, ako sa v ňom všetko krúti.
****

„Pre jahody by si aj zabíjal,“ zasmial sa Grimm vidiac, ako sa Ichigo vrhol na misu plnú čerstvého ovocia, nevnímajúc okolitý svet.
„No, možno.“ Zasmial sa aj ten, vzal si jednu jahodu do úst a pomaly sa plížil ku Grimmovi. Zastal pred ním, natŕčajúc ústa a čakal.
Grimm sa uškrnul, odhryzol si z nej a hneď na to prevalil chlapca na posteľ, neustále ho bozkávajúc.
„Pre teba by som určite zabíjal,“ povedal mu Ichigo pomedzi slastné vzdychy.
****

Chlapcovi sa zaleskli oči pri tej spomienke. Nevidel ho už pol roka, ale tak hrozne mu chýbal. Ani si neuvedomoval, že sa už pustil do všetkých tých dobrôt, čomu sa Aizen spokojne usmieval.

„Pre jahody by si aj zabíjal,“ ozval sa vtom niekto.
Ichigo zmeravel a zdvihol pohľad. „Grimm?“
Ten podišiel k nemu a klesol na kolená. „Odpusť mi, prosím ťa, čo som ti vtedy urobil a aj že len kvôli mne si tu,“ vravel mu s prosebným výrazom.
„Hej! On je moja hračka!“ Ohradil sa Aizen naštvane, podíduc k nim.
Grimm zavrčal a vyceril zuby. „Čaká moje dieťa, ja ho milujem a určite ti ho nenechám!“
Aizen zdvihl ruky, ako na obranu. „Dobre, dobre, nechaj si ho, nájdem si iného. Aj keď Ichigo je veľmi dobrý na moje pokusy.“ Povzdychol si a odišiel radšej preč.

Ichigo neprestával zízať na Grimmjowa, až sa ten začal báť, či je vôbec v poriadku. „Ichigo?“ Dotkol sa ho, ten ho však odtisol a postavil sa.
„Ty ma miluješ?“ Stále neveriacky na neho hľadel. „A čo potom bolo hento... S ním?“
„Ja...“ Grimm sa nadýchol: „Vieš, robievali sme to dlhé roky. Našiel ma, postaral sa o mňa, zaučil ma.. Ja som to potreboval, hoci sa mi to aj priečilo. Hlavne od doby, ako som ťa stretol. Vtedy sa to stalo naposledy. Po tom, čo som ťa tam... Čo som ťa nechal, som odišiel. Už nikdy sa to nezopakovalo. Už sa to ani nevráti.“ A vtedy začal Grimm plakať, čo ich oboch prekvapilo.
„Grimm...“ Ichigo urobil prvú vec, ktorá ho napadla a objal ho. „Grimmie,“ šepol ešte a vtedy pocítil, ako sa malé pohlo.
Modrovlások to ucítil tiež a fascinovane pozeral na brucho, kde rástol malý človiečik. „Naše dieťa,“ šepol zachrípnuto.
„Ako vieš, že je tvoje?“ Rypol Ichigo, ale na tvári mal už jeho zvyčajný blaženo-hlúpučký úsmev. Nevedel sa na neho dlho hnevať. Najmä nie po takýchto slovách.
Grimm ho vzal do náručia: „Vezmi si na cestu pár dobrôt, lebo sa nikde nezastavujeme.“
Ichigo neváhal, schmatol misu s jahodami a pohodlne sa uvelebil v Grimmjowovom náručí. „Tak poď už,“ vyzval ho nedočkavo.
Modrovlások sa zasmiala, mľaskavo ho pobozkal a rozbehol sa domov. K nim domov...