Neublížiš mi ? 3. a posledná

Reita
Vhodil som mince dovnútra a stlačil tlačítko. Do pohára sa začala nalievať káva s mliekom a s tonou cukru. V polovičke pohára sa to zaseklo, a ja v pocitoch zúrivosti zo seba som silno kopol do tej veci. Trochu to zaškrípalo a zabublalo a pustilo sa to ďalej. Neubránil som sa úsmevu a v mysli som si predstavoval seba ako Supermana.
Zrazu sa spoza rohu objavila modrá hlava mojej novej spolužiačky. Jedine tú som si zapamätal, pretože je veľmi pekná a výrazná (o.O). Na prvý pohľad sa mi zapáčila. Pozerala sa na mňa a prišla ku mne, v rukách zvierajúc moju tašku a Uruhovu má na chrbte.
„Učiteľ ma poslal za vami, že vám mám priniesť tašky, Tak som tu.“ Prehovorila tichým hláskom. Podala mi ich a ja som v rýchlosti povedal:
„Prosím, poď so mnou do kina.“ Pozerala na mňa ako puk a červenala sa.
„D-dobre.“ Zašepkala. Ja som od radosti poskočil a obaja sme sa rozosmiali.
„Eto... mám izbu 42. O ôsmej mám čas.“ Navrhla modrovláska.
„Dobre, prídem pre teba.“ Usmial som sa a Kieko sa ma ešte spýtala:
A... nebude to Uruhovi vadiť?“ pozrela na mňa takým divným pohľadom (xD)
„N-nie. Prečo by malo?“ nechápavo som sa na ňu pozrel.
„No dobre teda. Tak večer ťa čakám. Ahoj.“
„Ahoj.“ Odzdravil som a usmieval som sa ako slniečko na hnoji.
Po dlhej chvíli snívania som si uvedomil, že z vypúlenými očami sa pozerám na roh, kade Kieko odišla a že tu stojím ako pako už asi 10 minút. Kávu mám už úplne vychladnutú. Zakrútil som nad tým hlavou a šiel kúpiť Uruhovi tú čokoládu.

[i]Uruha
‘Kde toľko trčí?! Jedna káva a čokoláda... nemôže mu to trvať tak dlho.’ Z rozmýšľania ma vytrhlo cvaknutie kľučky.
„Jé, už si hore? Čo ťa zobudilo?“
„Neviem. Asi to bolo tým snom...“ hrane som sa zamyslel. „ale to je fuk. Ďakujem za čokoládu. Mimochodom, prečo ti to tak dlho trvalo?“ spýtal som sa na rovinu.
„Vieš, to dievča s modrými vlasmi – Kieko, pozval som ju von!“ povedal celý natešený. Ja som na neho zostal prekvapene zízať a v sekunde mi zvlhli oči. ’To bolelo.’
“A-a. Kedy idete? A kam idete?“ začal som sa vypytovať. Musím predsa vedieť, kam idú a aké má plány.
„N-no, do kina. Ale neviem, kde to je!“ povedal a začal sa smiať.
„Ak chceš, nakreslím ti mapku.“ Navrhol som mu, stále so smútkom v hlase.
„Ďakujem Uru-chan.“ Zapišťal celý natešený. V tom momente mi pripadal ako 12-ročná puberťáčka, ktorá sa rozplýva nad plagátom polonahého Channinga Tatuma.
„Hmm.“ Odmrnčal som a už som mu čarbal cestičku ku kinu.
„Inak, mohol by si ma prosím odniesť do našej izby?“ spýtal som sa a pozrel som sa na neho prosebným pohľadom. Iba sa usmial a schmatol papier.

Reita
Pozrel som sa na neho a spýtal som sa:
„Chceš ísť na chrbte, alebo ťa mám niesť ako princezničku?“ a následne sa usmial, znova ako na súťaži Miss.
„Ako ti to je pohodlnejšie.“ Podpichol ma naspäť. Podobral som ho teda pod stehná a druhou rukou som si ho pridržiaval. Jeho tašku a aj svoju som mal už na ramenách a vyšiel som z izby prvej pomoci.
„Predpokladám, že internát je tá veľká budova za školou, však?“ opýtal som sa a zatváril som sa ako najväčší borec pod slnkom.
„Hmm, hej.“ Odpovedal v polospánku. Asi ho vyčerpal ten beh, alebo... netuším. Jednoducho som išiel ďalej, až som sa ocitol vonku. Vybral som sa skrz dvor, kde naši spolužiaci stále cvičili. Uvidel som Kieko a mrkol som na ňu. Tá v sekunde sčervenala a pribehli k nej ostatné kamarátky a niečo si šepkali. Tie baby... Možno sa vám zdá divné, že najprv plačem kvôli tomu, že sa so mnou moja láska rozišla, ale priatelia mi poradili, nech skúsim aj iné baby. Na pár mesiacov byť sukničkárom vraj pomáha.. Predsa len, život je ako bonboniéra, nikdy nevieš, čo ochutnáš.
Uru už dávno spal, a ja som vstúpil do veľkej haly a išiel sa spýtať na informácie (sorry, ale neviem si spomenúť, ako sa nazýva tá vec, kde vám dávajú kľúče od izby xDD). Odrazu sa Uru zamrvil, obtočil ruky okolo môjho krku a spal ďalej. Nič veľké som si z toho nerobil, ale keď som ucítil, ako sa prstami preberá v mojich polodlhých vlasoch, trocha som sčervenal. Predsa len je to moje citlivé miesto.
Okolo prechádzal jeden žiak, tak som ho zastavil a spýtal sa, v ktorej izba býva Uruha, pretože mi informácie nepomohli (xDD). S vyvalenými očami sa zahľadel najprv na mňa, potom na Uruhu, ale potom mi povedal číslo 13.
„Ďakujem. Prosím ťa, nechcem ťa obťažovať, ale mohol by si ma tam doviesť? Som tu prvý krát.“
„Jasné, prečo nie?“ súhlasil.
Prechádzali sme okolo mnohých izieb. Na niektorých dverách boli plagáty alebo odkazy. Tora – tak sa volá, ma zaviedol k našej izbe a po ceste sme sa trošku spoznali. Je fajn.
„Díky! Prosím ťa, mohol by si mi ešte odomknúť? Uruhove kľúče by mali byť v prednej kapse.“

Tora
Musím uznať, že je na zjedenie. Ani sa Uruhovi nečudujem. Začal som sa hrabať v taške toho blonďáka a akoby „náhodou“ som mu zmačkol zadok. Trochu nadskočil a v sekunde na mňa pleštil oči.
„Prepáč, minul som.“ Povedal som, akoby to bola tá najbežnejšia vec. Trochu sa začervenal a nevšímal si ma. Tichým cvaknutím som otvoril dvere a obklopila ma už známa vôňa broskýň. Uru si na to proste potrpí. Reita sa začal obzerať po jeho novej izbe.
„Pekné.“ Skonštatoval. Pozrel sa na posteľ, ktorá bola zakrytá perinou s bledomodrými návlečkami a čiernymi ornamentmi. Pomaly Uruhu položil na posteľ, tašky zhodil z pliec a prešiel si celú izbu.

Reita
Kúpelka v nej sprcha, vecko, umývadlo, v hlavnej izbe dve postele – tá naľavo je moja, dve obrovské skrine a dva stolíky. Menšia telka, poličky a zrejme Uruhov stojan na CD-čká, rádio a notebook. Vlastne je to ako obyčajný byt, ibaže bez kuchyne. Mne by bola aj tak nanič, pretože neviem uvariť ani len ryžu. A ako som započul tiché vrndžanie, prišiel som na to, že miesto nočných stolíkov máme mini chladničky. Obzrel som sa na Toru a ten sa uškŕňal. Prišiel ku mne, chytil ma za boky a vášnivo ma začal bozkávať. Už som mu chcel začať nadávať do idiotov a debilov, ale naklonil sa k môjmu uchu a perverzne zašepkal:
„Ešte zavolaj. A ešte niečo... dávaj si na Uruhu pozor!“ a vzápätí som ucítil tlak na mojej ruke. Po chvíli som zistil, že mi dal akýsi papierik do ruky. Mrkol na mňa, zmačkol mi zadok a vybral sa von z našej izby. Po tomto „akte“ som zostal červený až za ušami. Zúril som. Len čo prídem na novú školu, všetci mi pripadajú „priteplenejší“. Áno všetci, aj ja! Ale to sa mi len zdá, že? A čo myslel tým: „Dávaj si na Uruhu pozor?!“ Prosím, pomôžte mi!!!