Neublížiš mi? 2.

Reita
„Uru, pohni tým zadkom a poriadne skáč! A za svoju lenivosť si daj ďalšie 2 kolečká!“ kričal učiteľ na Uruhu. Nemá akurát najlepšiu kondičku. Celú hodinu len bežíme po antuke a skáčeme cez prekážky. ‘Chudák, toto si nezaslúži. Dúfam, že to vydrží!‘ Keď preskakoval najvyššiu prekážku, zavadil o ňu a spadol ako kabela. Hneď som sa rozbehol za ním a učiteľ za mnou.
„Uru! Si v poriadku? Preboha!“ pribehol som k nemu a zbadal som napuchnutý členok, odreté koleno a z nosa mu tiekol prúd krvi. Neváhal som, zobral som ho na ruky a utekal s ním dovnútra.
„Uru, naviguj ma. Neviem, kde je ošetrovňa.“ povedal som mu a on ma v polovičnom vnímaní zaviedol do ‘menšej‘ miestnosti, v ktorej na stoličke sedela stará pani v bielom.
„Dobrý deň, prosím Vás, môj kamarát teraz spadol a myslím, že má vytknutý členok.“ povedal som v rýchlosti blesku.
„Kamarát.“ zašepkal Uru s úsmevom na tvári a odpadol mi v náručí.
Pomohol som tej pani ošetriť ho, a potom som sa vrátil na hodinu a všetko učiteľovi porozprával. Prišiel k záveru, že keď s ním bývam na izbe, som za neho zodpovedný a mám sa o neho starať. Má týždeň voľno a mám mu pomáhať s úlohami. Až teraz som si uvedomil, že mi na Uruhovi záleží, a to som si myslel, že je to len otravné decko! Som to ale riadny d***l! S ospravedlnením som sa vrátil späť k Uruhovi, ktorý už ležal na lehátku v ošetrovni. Úsmev od ucha k uchu, zaviazaný členok a koleno.
„Vidím, že budeš mať dlhšie prázdniny ako ostatní.“ zavtipkoval som a usmial som sa.

Uruha
Chcem sa ti poďakovať, čo si pre mňa urobil. Asi som ti prirobil ďalšie starosti, čo?“ poďakoval som sa a nahodil som ten najroztomilejší kukuč, aký dokážem.
„Vlastne ani nie. Z niektorých nepotrebných hodín ma budú púšťať sa za tebou pozrieť a spraviť s tebou úlohy alebo vysvetliť učivo, aby som sa poobede mohol učiť ja. A doktorka mi povedala, že budeš musieť stále sedieť alebo ležať, a hýbať nohami máš čo najmenej.“ vysvetlil mi ReiRei.
„A obedy ti tiež budem nosiť.“ dodal. Usmial som sa a zahľadel som sa mu do očí. V sekunde som očervenel tak, že by si ma mohli pomýliť s rajčinou.
„Si v poriadku? Nemáš horúčku?“ spýtal sa ma so strachom v hlase a pritisol si líce k môjmu čelu, aby lepšie rozpoznal, či mám teplotu. Moje srdce začalo byť ako na poplach. Mám jednu otázku... Veríte v lásku na prvý pohľad? Ja som nikdy neveril, ale keď dnes ráno Reita vošiel do triedy, nemohol som z neho spustiť oči. Prezradím vám menšie tajomstvo: Moji spolubývajúci vždy odišli preto, lebo som ich...jemne povedané- znásilnil...Proste som hrozný a sebecký človek. Ale nikdy som sa nedokázal udržať a spravil som to...Preto všetci na druhý deň prestúpili na druhú školu. Niektorí z tejto školy to vedia, ale donútil som ich mlčať...
„Hej, ty budeš asi fakt chorý. Vôbec ma nevnímaš.“ povedal Rei a zobral teplomer zo stola tej pani. Pichol mi ho do úst a nakázal mi držať ho. Sedel vedľa mňa a obzeral sa po miestnosti. Nakoniec prehovoril :
„Dnes už máme voľno, odnesiem ťa do našej izby a pôjdem si pre veci. Tu máš moje číslo. Keby niečo, tak mi zavoláš, áno?“ podal mi malý papierik, na ktorom bolo modrým perom úhľadne napísané mobilné číslo a vedľa neho smajlík. Usmial som sa.
„Dal by si si niečo? Idem si do automatu pre kávu.“ spýtal sa ma s úsmevom na perách.
„Jasné. Čokoládu s mliekom, prosím.“ odpovedal som a tesne pred tým ako odišiel, vytiahol mi teplomer.
„Ok. Zdravý ako rybička.“ zahlásil a vybral sa preč. ‘No pekne sa mi začína tento školský rok.’

Reita
Približne po 10 minútach som našiel hľadaný automat. Pozeral som sa po cenách a skoro mi vyliezli oči.
„Preboha, nič drahšie som snáď nevidel!“ zvreskol som na celú chodbu, až jedna učiteľka z učebne vystrčila hlavu a škaredo sa na mňa pozrela.
„Pardon.“ ospravedlnil som sa a zaliezla naspäť.

Uruha
Chmm. . .zabudol si tu peňaženku. Určite sa po ňu za chvíľku vráti. Napadla ma jedna vec. Pár ľudí mi povedalo, že keď spím, vyzerám neodolateľne. Ľahol som si a robil sa, že spím. Mal som pravdu, už sa otvárajú dvere...

Reita
„Dokelu!“ zanadával som si potichu pre seba. Len ja si totiž dokážem zabudnúť peňaženku, nech idem kamkoľvek. Nechal som ju pri Uruhovi. Vrátil som sa teda späť. Hneď, ako som otvoril dvere, zbadal som, že Uru spí. ‘Bože, vyzerá ako anjel.’ pomyslel som si. Neviem, čo ma to pochytilo, ale vykročil som smerom k nemu a neprestal som sa naňho dívať. V duchu si nadávam do debilov a idiotov, ale moje telo si robí, čo sa mu zachce. Mám...mám strašné nutkanie sa ho dotknúť...iba raz...pocítiť hebkosť jeho vlasov...natiahol som ruku, a jemne som ho pohladil po jeho vlasoch.
„Bože, si taký krásny.“ zašepkal som si sám pre seba. ‘Preboha, čo to robíš?! Dosť! Stačí! ’kričalo mi v hlave asi millión hlasov. Ale keď... on je neodolateľný... Naklonil som sa k nemu bližšie, rukou chytil za tvár a zašepkal som:
„Odpusť.“ a naše pery som spojil v jedno. Bozk trval len pár sekúnd, ale stálo to za to.

Uruha
Počul som, ako niečo šepká. Zrazu som pocítil dotyk na mojich vlasoch, a moje srdce začalo byť ako na poplach.
„Odpusť.“ počul som tesne pri mojej tvári a zrazu ma z ničoho nič, pobozkal...má také hebké pery a nádhernú vôňu... myslím, že toto bol môj najkrajší zážitok v živote. ‘Áno! Áno! Dokázal som to!’ radoval som sa v mysli ako keby som zachránil svet pred apokalypsou.
„Nie, toto som nemal urobiť! Dúfam, že sa nezobudíš! Musím... musím ísť von, na vzduch! Áno, to presne potrebujem! Toto ešte budem ľutovať“ nahnevane začal na seba nadávať, dokonca si dal aj facku... Mal som pravdu, neodolal.

Reita
Keď som si uvedomil čo som spravil, začal som sám sebe nadávať. Pre istotu som si aj jednu vlepil...Au...schmatol som peňaženku a vytratil som sa na chodbu a k automatu, konečne kúpiť tú kávu... Bože, prečo si zo mňa spravil takéhoto tupca?! Toto ešte budem ľutovať!

Uruha
„Bože, chcem sa ti poďakovať za to, že si sa nado mnou zľutoval, a priviedol sem anjela, s menom ešte krajším- Reitu. Sľubujem, že sa polepším... Bože, asi som sa zamiloval...“