Neublížiš mi? 1.

Reita
„Pán Akira, ste oficiálne prijatý na našu školu. Prajem veľa šťastia. Choďte do svojej triedy, už na vás čakajú. Neskôr vám pridelia izbu s niektorým vašim spolužiakom. Dovidenia.“ Dopovedala svoj monológ moja nová riaditeľka. Slušne som pozdravil a vyšiel z miestnosti. Aby som sa vám predstavil, že? Volám sa Akira Suzuki, ale používam skôr prezývku Reita. Môj otec sa oženil s inou a odsťahoval sa. Preto teraz žijem s mamou. Ale mama dostala skvelú ponuku na prácu, tak sme sa museli odsťahovať do Tokya. Prestúpil som na novú školu – Tokyo High School. Teraz sa v nej ( v škole) nachádzam. Mal som skvelé dievča menom Yukiko, ale asi po krásnych 3 mesiacoch ma opustila kvôli jednému chalanovi, ktorý je vraj „teplý“. Teda, aspoň bol. Odvtedy k takýmto ľuďom prechovávam akýsi odpor. Mal som ju veľmi rád, ale keď sa so mnou rozišla, nezvládal som svoje pocity. Preto som sa snažil nejakým spôsobom „schovať pred svetom“. Začal som sa chovať inak, v škole som sa zhoršil. Ale to ma vôbec netrápi. Zmenil som image, prefarbil som sa na blond, ofina cez ľavé oko, ale najradšej mám svoju pásku cez nos. Začal som nosiť „frajerské oblečenie“, retiazky, do konca som začal hrať na bassovke. Chcem vyzerať drsne, aby som ako- tak zakryl skutočného, citlivého Reitu.
Náhle som sa ocitol pred dverami učebne chémie. Toto je moja prvá hodina, na tejto úbohej trápnej škole. Zaklopal som a bez zvolenia som vošiel dnu. Všetci náhle prerušili svoju prácu, niektorí spánok a zahľadeli sa na mňa. Otočil som sa na učiteľa a on hrdo povedal :
„Vitaj! Ty musíš byť náš nový žiak. Žiaci, predstavujem vám vášho nového spolužiaka – Akiru Suzuki.“
„Som Reita!!!“ odfrkol som hneď. Len som pretočil očami a ďalej stál a čakal, čo po mne zase bude chcieť.
„Dobre, Reita. Povedz nám niečo o sebe.“ postrčil ma učiteľ.
„OK. Čau, som Reita. Je mi 17 a sem sme sa presťahovali s mamou kvôli jej práci. Mám rád rock a hrám na bassovke. A nemám zlomený nos.“ povedal som o sebe v kocke. Narazil som aj na svoju pásku, pretože ľudia sa ma na to pýtajú ako prvé.
„Dobre, dúfam, že sa ti tu bude páčiť. Izbu ti pridelíme po vyučovaní. A...“ zahľadel sa na voľné miesto úplne vzadu. „Môžeš si sadnúť tam vedľa Uruhy.“ ukázal na miesto vedľa vysokého blonďáka. Znudene som vzal svoje veci a presunul sa dozadu k oknu. Ten blonďatý chalan na mňa neprestal zízať, odkedy som vošiel do triedy. ‘Čo je s ním?’
“Ahoj Reita. Volám sa Uruha, teší ma.“ prehovoril na mňa s veľkým úsmevom na tvári a podal mi ruku. Ja som na neho drsne kukol a ruku nepodal. Iba som odfrkol:
„Viem, nie som hluchý!“ udivene sa na mňa pozrel a ešte dodal:
„Ak budeš chcieť, cez prestávku ti to tu môžem poukazovať a potom môžeme ísť spolu na obed.“ navrhol, žiarivo sa usmial a prehodil si nohu cez nohu. Až teraz som si všimol jeho oblečenie – vyzývavé obtiahnuté tielko, mini kraťasky, na ktorých sú pripnuté fialové podväzky. Oči má ľahko namaľované v rovnakej farbe a jemný lesk na pery. Vyzerá skôr ako dievča.
„Nemám záujem. A pre informáciu, mám dobre vyvinuté orientačné zmysly, takže sa tu nestratím. A obedovať chodím von, najradšej sám.“ odpovedal som, stále pozerajúc na jeho odhalené stehná. ‘Preboha, čo to robím?!’
„Páčia sa ti, čo? Nie si jediný, milujem podväzky. Je to moja úchylka.“ znova sa usmial. Čo si myslí, že je na súťaži Miss Tokyo, alebo čo?
„Hej, vy tam! Je síce pekné, že sa zaujímaš o nového žiaka, ale nechaj si to na prestávku, áno?!“ okríkol nás učiteľ.
„Áno, rozumiem. Len sme si tak s Reitom padli do oka, tak som si myslel...“
„Výborne, tak s ním môžeš mať izbu! Nikoho tam nemáš, vždy keď ti tam niekoho dáme, opustí školu. Vraj rodinné dôvody... No nič, Reita, poobede si prinesieš veci na internát hneď tu vedľa. Uru ti ukáže vašu izbu.“ následne pár žiakov zhíklo.
„Čo?! A-ale...“
„Výborne, ďakujem. Neboj, sľubujem, že sa ti tu bude páčiť.“ znova sa na mňa usmial. Čo má nejakú fyzickú vadu, alebo si fakt myslí, že je miss? No, nemám na výber. Dúfam, že tu sú aspoň pekné baby... Po úmorných a nudných 45 minútach konečne zazvonilo, a ja som sa vybral do bufetu pre Kit-Kat a von na školský dvor. Sadol som si pod nejaký strom, zrejme gaštan. Ani som nestihol otvoriť svoju tyčinku, a už predo mnou stál Uru. Otrávene som sa na neho pozrel a on sa spýtal:
„Môžem si prisadnúť?“
„Hmm.“ odbil som chladne. Zavlnil svojimi bokmi , a tým si u mňa vydobyl pohľad na jeho krásne telo. Nechápem to, ale zrazu som pocítil jemné šteklenie v podbrušku. S červenou tvárou som sklonil hlavu a zazeral na veľmi nezáživnú zeleň predo mnou. Sadol si vedľa mňa, pričom sa „akoby omylom“ dotkol mojej nohy. Oprel sa o strom a spustil:

Uruha
„Vieš, prídeš mi dosť sympatický. Zvonku vyzeráš fakt drsne, ale stavím sa, že vo vnútri je to samá ochota a dobrosrdečnosť. Dúfam, že budeme dobrí priatelia.“ na chvíľu som sa odmlčal a znova pokračoval :
„Jéé, ty máš Kit-Kat Daj!“ povedal som a v rýchlosti svetla som mu schmatol ruku a odkúsol mu z desiatej.
„Čo to preboha robíš?! To je moja desiata! Kúp si svoju!“ zreval na mňa. Hneď som na to reagoval:
„Ale veď som len ochutnal. Nemusíš hneď kričať. A len pre informáciu, ja nejem cez prestávky. Kľud, dobre? Nič sa nestalo.“ zatváril som sa veľmi vážne a zahľadel som sa mu do očí.

Reita
Pozrel sa na mňa a hlboko sa mi pozeral do očí. Následne ma potľapkal po stehne, moc blízko pri mojom rozkroku. Prešiel mi po chrbte mráz a striaslo ma. Nie strachom, ani zimou, ale vzrušením. Očervenel som a on sa zaškeril.
„Povedz, mal si už niekoho?“ opýtal sa a usmieval sa pri tom. ‘Nie, toto sa ma nemal pýtať! Keď príde na túto tému, neudržím v sebe ten veľký nával emócii a smútku.’ Zvlhli mi oči a v pridusenom vzlyku som odpovedal:
„Áno, ale nerád o tom hovorím.“ pozrel sa na mňa ľútostivým pohľadom a naznačil, že mu to mám všetko porozprávať. Po kratšom zaváhaní som mu to všetko vyrozprával...
„A preto teraz nemám v obľube ľudí takéhoto typu. Vieš, čo myslím...“ dopovedal som a on pošepkal so sklamaním v hlase :
„Gayov.“
„Presne tak.“ potvrdil som mu a postavil som sa.
„Poď, ideme, už bude zvoniť. A ja neviem kde máme šatňu na telesnú.“ povedal som a jemne sa usmial. ‘Možno si ho za chvíľu obľúbim. Nie je taký zlý. ’ pomyslel som si.
„Ďakujem, že si ma vypočul. Pomohlo mi to."
„Poď.“ dodal som a podal som mu ruku a následne som mu pomohol na nohy.
„Nie je za čo.“ odpovedal a vydali sme sa do šatne.