Nespravodlivosť

Tá jedna veta.... Oni môžu a ja nie? Rezonuje mi hlavou. Aké je to nefér...

Oni sa smejú... Spolu. Prečo sa ja nemôžem s nimi?

Oni sa spolu hrajú. A ja tu zostávam sám. Ako prst....

Oni sú šťastní. Veselí. Ale ja nie. Ja im to závidím.

Dokonca spoločne aj plačú, keď sa niečo stane jednému z nich. Tie slzy ma vytáčajú. Do nepríčetnosti...

Je to tak nespravodlivé. Chcem byť ako oni. Hrať sa s nimi. Smiať sa... Zdieľať všetko dobré a aj to zlé s nimi...
Ale nechcú ma. Bočia odo mňa. Nevšímajú si osamelého chlapca s veľkou túžbou a prosbou v srdci.

Nevezmú ma medzi seba. Vidím im na očiach to odsúdenia, tú zlobu. Strach...

Dostávam veľkú chuť im ublížiť. Vymazať z ich tvárí to, čo ma tak hnevá.

Áno, urobím to! Nech vidia, aké je to, keď sa takto správajú k niekomu...
****

Chlapcovi sa zalesklo v očiach. Pristúpil k hrajúcim sa deťom, zlovestne sa uškrnul a povedal: „Sabaku Kyuu!“

O pár sekúnd sa odtiaľ ozývali výkriky strachu a smrteľnej úzkosti. A potom nič... Úplne ticho...

Spoza mrakov vyšlo slnko a osvetlilo zem, na ktorej stál malý, červenovlasý chlapec a okolo neho ležali kúsky tiel malých detí...

„Život nie je spravodlivý. Máte, čo ste chceli.“ Povedal pohŕdavo a vybral sa domov...