Minulosti sa nedá vyhnúť...

„Mami! Mami!“ Bežal a kričal.
„Čo sa deje synček?“ Láskavo sa ho opýtala ona.
„Mami, ja som sa stal veliteľom skupiny, a skúšky som mal najlepší zo všetkých.“ Hrdo jej oznamoval malý chlapec.
„Výborne, Madarko,“ mama ho objala a pobozkala na čelo. „Vyrastá z teba pýcha nášho klanu.“
Chlapec sa spokojne uškrnul.

„Pýcha klanu, pche. Skvelý klan a ako dopadol? A to všetko pre tú závisť. Pre strach. Nenávisť.“ Muž zovrel päste až mu zbeleli hánky.
„Úbožiaci. Nezaslúžia si nič iného, len smrť.“ Hľadel na domy pod ním.

„Uchiha Madara, od toho dňa si vodcom nášho klanu. Síce si mladý, ale po smrti tvojho otca si jediný možný kandidát. Niet silnejšieho shinobi, ako si ty.“ Muž dovravel. Dav sa rozostúpil a práve menovaný vodca vystúpil pred nich.
„Náš klan je jeden z najmocnejších. Avšak, odteraz už nebude jeden z alebo bude to ten najmocnejší aký existuje. Budú nás poznať v každom kúte sveta. Nás, klan Uchihov.“ Ako dovravel, vypukol okolo neho jasot.

„Ale o nás vraveli. Najprv s bázňou. Potom prišli obavy. A zbytočné. My sme boli proti ich nepriateľom. Ale oni sa všetci začali stavať proti nám.“ Zaleskli sa mu oči od hnevu. „A v ten deň, v ten deň sa to začalo.“

„Sayaka? Sayaka, kde si?“ Nevidel ju. Ani jeho. Nič nepočul. Len hrozivé ticho. Bežal do domu. Nič. Utekal až nakoniec ich pozemkov. A tam... Tam ich našiel. Jeho žena mala podrezané hrdlo. Jeho syn... Jeho synček mal rozbitú hlávku. Obaja ležali na zemi, pri jazierku, kam tak radi chodievali. Okolo nich bola obrovská červená kaluž.
Klesol na kolená. „Nie!!!“ Vzal ich do náručia a začal plakať.
Ani nevedel, koľko času ubehlo, až keď začul za sebou kroky. Jeho pobočník. Priateľ.
Chytil ho za plece. „Poď, tu už nič nezmôžeme. Pomstíme ich.“ A ukázal hlavou na zem. Bol tam znak ich nepriateľa.

Pomsta. Áno. Tým, že zničil všetky veľké klany, zabezpečil prvenstvo tomu jeho. A pomstil svoju ženu a syna.
Ale potom sa ho začali všetci báť. Aj jeho vlastní. Čím on bol silnejší, tým obavy len viac a viac rástli.
Najímali sa na neho vrahov. A tých on vždy ľahko zabil. A s nimi aj toho, kto bol za to zodpovedný.
Ale neboli proti nemu len oni. Aj on, Shodaime Hokage, Hashirama. Dosť, že ho obral o titul Hokage a že nemohol byť on na čele Konohy, ktorú spolu stvorili. Ešte aj on ho chcel zničiť. Hoci od dávna spolu súperili, predsa ho ako tak rešpektoval. Ale potom už nie.
Avšak sa mu to nepodarilo. Shodaime nevedel, že bitku s ním prežil. A že on a jeho pomsta žijú naďalej.
Pomsta k tým, ktorí nenávideli jeho klan. Ktorí ho zničili, keď tam on už nebol.

„Konoha.“ To slovo vypustil znechutene z úst.
„Poštval som na teba Kyuubiho, ale ani ten ťa nezničil. Naopak, jeho zapečatili do roho zasrana. Jeho syna. To je ale irónia.“ Zasmial sa, ale nebol to šťastný smiech.
„Pridal som sa k Akatsuki, huckal som ich na vás, vrahovia moji milí, ale ani im sa to zatiaľ nepodarilo. Ale ten čas konečne nadišiel.“
„Prišiel ďalší Uchiha. Mladý, zatrpknutý, naivný. Skoro ako ja, kedysi. Pomôže mi s pomstou. So zničením. A nakoniec aj so mnou samým.“

„Konoha. Deň zúčtovania prišiel.“ Ako stál na kopci nad ňou, za ním sa zablyslo a celého ho osvetlilo. Vyzeral ako diabol, ktorý práve vyšiel z pekla.
Pomalým krokom kráčal dole. Cestou ho na každom kroku sprevádzal hrom.

Obyvatelia Konohy nespali. Čakali. Vedeli, že sa niečo deje. Cítili, že smrť prichádza...