Minulosť je všetkým...

Budúcnosť? Čo ma tam čaká? Aký život? S kým? Kto bude žiť? Budem vôbec žiť ja?

Toľko otázok a žiadna odpoveď... Prečo? Prečo to tak musí byť? Prečo musí byť prítomnosť taká... Taká nemilosrdná v odpovediach? Prečo sa musíme trápiť tým, že nevieme, čo bude? Či sa vôbec to všetko oplatí...

Človek potrebuje minulosť, aby mal čo robiť v prítomnosti a mohol sa dosať do budúcnosti... Ale prečo to tak musí byť? Načo je nám minulosť? Prečo musíme na všetko spomínať? Vracať sa k spomienkam, dejom... Niekedy až veľmi bolestivým...

Že aby sme sa z minulosti poučili a vykročili s novými skúsenosťami... Nezdá sa mi to tak...Minulosť vie byť smutná, veselá. Krutá a láskavá zároveň. Keby sme si z nej mali brať všetko, čo sa len dá, zbláznili by sme sa...

A predsa. Predsa na nej ľudia tak lipnú. Nevedia sa jej zbaviť. Niekedy až priam chorobne sú na nej závislí... A potom robia unáhlené činy, ktoré spôsobujú bolesť iným...

Pretože oni sa z nej nepoučili. Len si vzali, čo oni považovali za vhodné a zvyšok ignorovali. Tak načo to vôbec je? Prečo sa nedá vymazať? Prečo musí minulosť spôsobovať občas toľko bolesti a neustále? A stále pre tie isté veci? Či to bolo pred tisíc rokmi, pred sto, alebo len včera...

A my na to len hľadíme a nič nerobíme... Hoci, niekedy sa vraj nájde nejaký odvážlivec, ktorý sa proti tomu postaví. Niekedy uspeje, niekedy nie...
Raz jeho život pokračuje a raz umrie. Či ako hrdina, alebo zatratený...

Je toto život, ktorý chcem žiť? Je to život, v ktorom by mali žiť moje deti? A deti mojich detí? Prečo v ňom vlastne žijem ja?

Som ja vari predurčený na to, aby som bol buď hrdina, alebo zatratenec? Alebo ani jeden z nich? Budem jeden z tých, na ktorých meno si ľudia o pár rokov už ani nespomenú? Nedokážem to, čo je mojím snom? Zlyhám a budem sa len utápať v beznádeji?

Rád by som vedel na toto všetko odpovede. Ale tie mi nik nedá, len čas. Ktorý, hoci sa mi to tak niekedy zdá, že plynie pomaly, ide rýchlo, sem tam až prirýchlo...

Chcem veriť, že splním moje dané sľuby. Že zachránim a ochránim tých, ktorých milujem a mám rád...
Že sa stanem tým, kým chcem byť...
Že ma nebudú považovať len za toho neznesiteľného a drzého chalana, ktorým niekedy som. Lebo takým ma síce vidia, ale len na povrchu. Vnútri som iný... A bolí ma to... Keď vidím, ako sa ku mne správajú... Ako keby som bol choroba...

Nevidia, že aj ja potrebujem lásku, priateľov, sny... Nie... Vidia len seba... A boja sa toho, čomu nerozumejú... Aké typické...

Ale sú aj výnimky. Vďaka ktorým verím, že to, v čo verím, je správne. A že to všetko dokážem...
Aspoň ja som tých ľudí našiel. Alebo našli oni mňa?
Ale viem, že sú iní, ďalší, ktorí také šťastie nemajú... Sú na všetko sami... A keďže viem, ako sa cítia, veľmi mi to vadí. Preto musím zmeniť to, ako to tu je... Aj pre nich, aj pre lepšiu budúcnosť...

Musím si veriť, veriť v seba samého. Ja viem, je to veľmi ťažké... Ale konečne všetko viem. Pravdu o svojom živote. Viem, prečo musia umierať tí, ktorých mám rád. Viem, prečo umriem aj ja, keď príde ten čas...

Pretože všetci chránime a milujeme. Rovnako ako aj ty. Ja to chápem, prečo si to urobil... A myslím si, že ja by som urobil to isté...

Myslím, že sa onedlho dozviem pár odpovedí na niektoré moje otázky. Len neviem, či budú také, aké by som rád počul...
Ale nebudem reptať. Nie, prijmem ich s chladnou hlavou a postavím sa im ako muž. Ako pravý syn svojich rodičov. Pretože ani vy ste neušli...
Rovnako ako aj títo všetci, ktorí sú tu napísaní... Kedysi som tomu nechápal, chcel som tam byť a to chcem aj teraz. Ale už z iného dôvodu. Vtedy som chcel byť slávny a naivne som si myslel, že byť tu mi to zabezpečí a ja si tú slávu budem užívať...
Ale dnes by som tam bol rád preto, lebo by to znamenalo, že som svoj sľub splnil. Že som umrel kvôli vašej ochrane. Vás všetkých. A to je môj sen. Chrániť vás pred minulosťou, prítomnosťou... A budúcnosťou...

Viem, asi to znie zvláštne. Ale ja to tak cítim. A budem sa toho držať až do svojej smrti...Nesklamem nikoho, kto do mňa vložil čo i len kúsok nádeje. Malú iskričku. Už len pre to nie...

Áno, budem taký dobrý ako ty, otec, alebo sa o to budem pokúšať. Ktovie, možno budem aj lepší...
Možno budem taký, ako bol Ero-sennin, ako bol Sandaime, Tsunade, Asuma-sensei, Kakashi-sensei... Možno ako mama... A možno lepší...

Verím si, áno. Časy, kedy som bol zakríknutý a zatrpknutý už pominuli a ja sa k tomu nemôžem vracať. Minulosť je pekná, spomienky ešte krajšie, ale človek sa v tom nesmie strácať, lebo nenájde cestu späť. Ako on...
Ale som tu ja a ja mu tú cestu ukážem... Podarí sa mi to. Musí!
Pre mňa, pre ňu, pre nich... Pre neho...

Zatiaľ zbohom otec, prídem neskôr. Možno. Možno sa po tomto stretnem tam s tebou...
****

Mladý muž vstal od náhrobku, pousmial sa, pohodil svojou blonďavou hlavou a zahľadel sa na východ, odkiaľ práve začalo vykúkať slnko.
„Áno, čas pochybností pominul. Teraz prichádza pravda. A nastala doba, kedy sa musia plniť sľuby...“ Vzal si do ruky klobúk a vracal sa domov. „Konoha, ja sa o teba postarám. Dattebayo!“

Poznámka:

Viete, teraz, čo tu napíšem, vyznie možno hlúpo. Ale ja mu závidím. Je to síce len animovaná postavička, ale ja mu závidím jeho vieru v seba samého. V to, že dokáže, čo si zaumienil...
Ja v seba neverím. Neverím, že niečo dokážem, preto ho obdivujem. A je mi úplne jedno, že neexistuje.
Ja verím vo veľmi málo vecí, čo mi ľudia vyčítajú. Ale nemôžem za to, som už taká.
Ale chcem veriť, že Narutov koniec bude dobrý. Že si splní svoje sny...
Tak, ako verím, že sú teraz dve hodiny ráno a že by som mala spať a nie písať, čo ja ale neviem, takže asi tak...
Tak ako verím, že dnes je dnes a zajtra bude zajtra, tak tak verím v to, že sa to stane...Vraví sa, že človek by mal aspoň v niečo veriť, keď už nie v seba. No a ja som rada, že to niečo mám.
Nebojte sa, nie je to len Naruto...
Ale on je medzi prvými... A naozaj mi je jedno, že je vymyslený... Keby mal človek veriť len v to, v čo sa musí, tak by to nebolo ono. Na čo by nám potom bola fantázia?Viete, celkom vás obdivujem, ak ste tieto poznámky nepreskočili a čítali ste ich až do konca...