Linn Hyuuga - 17. časť

„Konečne môžem začať s tréningom,“ vydýchla si uľahčene, keď stála pred nemocnicou. Hm, len by som mala zájsť za ňou. A rozbehla sa k nej domov.
****

„Sakura! Máš návštevu!“ Kričala matku na dcéru.
„Hai! Hai!“ Sakura bežala po schodoch dole. „Jee, ahoj Linn, teba už pustili?“ Pýtala sa prekvapene.
„Pustili.“ Uškrnula sa. „Prišla som ťa o niečo poprosiť.“
„Áno?“ No som zvedavá.
„Naučila by si ma lekárskym jutsu? A celkovo to, čo by sa mi hodilo pri zraneniach, alebo otrave jedom.“ Vyhŕkla na ňu.
„Naučiť ťa to?“ Stále to nechápala.
„Áno. Celkom by mi to pomohlo.“ Usmiala sa na ňu Linn.
„V poriadku. Rada. Môžeme začať aj hneď.“ Uškrnula sa Sakura.
„No, rada by som, ale musím bežať na tréning s Kakashim. Čo by si povedala večer?“ Dúfam, že to budem stíhať.
Sakura jej prikývla.
„Ďakujem,“ Linn sa otočila a zmizla.
****

Kde je? To sa za tie roky tak veľmi zlepšila? Aj keď je pravda, že ja som s ňou ešte nikdy nebojoval. Kakashi sa zamyslene škrabal na hlave.
„Tu som!“ Objavila sa na konári nad ním.
Kakashi od ľaku podskočil. „Bože, to mi nerob!“ A odskočil od nej.
Zoskočila na zem. „O čom si tak veľmi premýšľal?“
„O tebe.“ Usmial sa.
„Á, tak to ťa ospravedlňuje.“ Zasmiala sa. Znovu na neho zaútočila a on sa len bránil. Bola príliš rýchla a silná.

„No,“ sťažka oddychoval, „na dnes končíme.“
„V poriadku.“ Vyskočila zo zeme, kde pred chvíľou padla aj s Kakashim, keď na neho skočila pri jej poslednom útoku. „Zajtra pokračujeme. Už musím ísť.“ A vyparila sa.
Kam sa tak ponáhľala?
****

„Už si tu? Niečo som ti prichystala. Uvidíme, ako ti to pôjde.“ Sakura ukázala rukou na stôl za seba, kde ležal had na zvitku.
„Čo s ním mám urobiť?“ Linn pristúpila k stolu.
Sakura natiahla ruky a začala ho liečiť. „Rob to isté. Nechaj chakru prúdiť telom až do dlaní a nech to prechádza na toho hada. Vylieč ho.“
Linn ju poslúchla, naplno sa sústredila, ani si nevšimla, že Sakura tam už nie je.

Po niekoľkých hodinách sa Linn šťastne usmiala. A mám to! Hľadela, ako had pred ňou zdvihol hlavu a zasyčal.
„Tak ako pok.....“ Nemo pozerala na hada. Tak skoro? „Si skvelá, takto ti to pôjde všetko veľmi rýchlo.“ Usmiala sa Sakura na Linn.
****

Už to budú tri mesiace. Onedlho sa stanem jouninom. Sedela na kameni a pozerala niekam do diaľky.
„Čo by si rád?“ Opýtala sa nahlas, stále hladiac pred seba.
„Len som ťa prišiel pozrieť. Vieš,“ nadýchol sa, „nechápem, ako to všetko tak ľahko zvládaš.“
Otočila sa nechápavo na neho.
„Viem už, že ťa Sakura trénuje po nociach, musí to byť pre teba dosť vyčerpávajúce. Lebo je to hneď po našich tréningoch.“ Zamračil sa.
Postavila sa a stala si oproti nemu. „Ďakujem, že si o mňa robíš také starosti, Kakashi.“ Načo to odkladať. Vytiahla z vrecka šatku, zaviazala si ňou oči, zatiaľ čo on len nehybne stál a premýšľal, čo to ona robí.
Natiahla ruky a pomaly mu dávala dole masku z tváre.
Chytil jej ruky a zadržal ju.
„Ver mi.“ Zašepkala.
„Verím, Navždy.“ A pustil ju.
Dala mu dole masku a ich pery sa spojili. Nevnímali nič iného, okrem seba a toho nádherného citu, ktorý ich napĺňal.
Po dlhej chvíli sa odtiahla, zakryla mu tvár a dala si dole šatku. Tváril sa zvláštne. Nevedela to odhadnúť.
„Pamätáš sa, čo si mi vravela, keď si vtedy odchádzala?“
Prikývla a usmiala sa.
„Som rád, že k tomu konečne prišlo.“ Usmial sa aj on, hoci to cez masku nebolo veľmi vidieť, ale ona videla ten úsmev v jeho očiach.
„Aj ja som rada.“ Povedala tichšie.
„Linn,“ chytil ju za ruku, „chcem, aby si vedela, že nech sa stane čokoľvek a kedykoľvek, ja budem stáť vždy pri tebe. Nech sa deje čo sa deje.“ Chytil ju za bradu, aby sa na neho pozrela.
„Ďakujem. Ja....“ Nedopovedala, lebo jej položil prst na ústa. Usmiala sa. Má pravdu. Načo slová. Tie to aj tak tak dobre nevystihnú.
Obaja si sadli na vrchole hory, opreli sa o seba a hľadeli na nádherný západ slnka, ktorý sa im naskytol...
****

„Takže, Linn Hyuuga. Každý, kto má byť jouninom, by mal byť v niečom výnimočný. Síce, už len tvoj pôvod o tom veľa vraví, takže som zvedavá, čo nám predvedieš. Tvoj protivník bude jounin Neji Hyuuga.“ Godaime Hokage si sadla späť a zakričala: „Začnite!“

Hľadeli na seba, ako dva vyhladované psy. Obaja z toho istého klanu. Obaja spolu už dávno chceli bojovať. Obaja pre to isté. Vyskúšať schopnosti toho druhého.

„Tak, Neji, som zvedavá, ako si zosilnel.“ Uškrnula sa a postavila sa do zvláštneho postoja. Nebol to úplne štýl Hyuuga klanu.
Pozrel na ňu. Zmenila sa. „A ja som zvedavý na teba.“ Nachystal sa.
Chvíľu sa nič nedialo. Potom, ako keby niekto vystrelil z neviditeľnej pištole, rozbehli sa naraz proti sebe. Obaja mali vytiahnuté kunaie.
Ich zbrane sa stretli až to zaiskrilo. Obaja v tej istej chvíli druhou rukou vytiahli druhý kunia a s tým sa navzájom zablokovali. Odskočili od seba a zahodili ich.

„Takže to bude súboj holými rukami,“ poznamenal Kakashi.
„Hm...“ Prikývla Tsunade.

Je silný. To áno. Ale... Ja... Pošúchala si čelo. Zase to bolí. Musím to urýchliť. Stačí malá dávka. Zavrela oči a sústredila sa.

Čo to robí? Pozeral na Linn, ktorá sa nehýbala a mala zatvorené oči. Potom ich otvorila a jeho úplne zamrazilo. Ten pohľad! Je taký divý. Neľútostný...

Rozbehla sa proti nemu. Bola pripravená. Ako bežala, jednou rukou robila pečate tak, že to nik nepostrehol.

Nachystal sa na obranu.
Ona bola už pri ňom. Vtom náhle vykríkla: „Nikitten no Jutsu!“ A dotkla sa ho.
Cítil, že sa niečo deje. Všetky sily ho opúšťali. A pritom cítil, ako ho niečo napĺňa, bolo mu strašne teplo.
Pustila ho a on padol na zem.

Všetci vyskočili na nohy pri jej výkriku.
„Jutsu? Ako? Veď nerobila ani pečate!“ Skríkla Hokage.
„Úžasná,“ usmial sa Kakashi.
Ostatní len hľadeli s otvorenými ústami.

Medici sa rozbehli k nim a naložili Nejiho na nosítka.
„Čo to bolo?“ Stála pred ňou Tsunade.
„Moje vlastné jutsu. Teda len náznak, Keby som ho dokončila, bol by už mŕtvi. Ním som porazila Itachiho.“ Povedala jej Linn.
„No, som rada, že ti to môžem povedať. Tým to sa stávaš oficiálne jouninom Konohy.“ Usmiala sa Godaime.
„Hai!“ Uškrnula sa Linn.
„No, idem sa pozrieť, ako je na tom,“ A Tsunade sa vybrala za Nejim.
„Gratulujem.“ Pristúpil k nej Kakashi.
Usmiala sa na neho šťastne.
Chytil ju za ruku. „Niekam ťa vezmem.“ A obaja zmizli.
****

„Páni!“ Vyhŕklo z nej. Zjavili sa uprostred malej lúčky, pokrytej rozkvitnutými kvetinami, pri ktorej bolo jazierko, do ktorého padal nádherný vodopád.
„To si nachystal ty?“ Ukázala na prestretý stôl s kopou dobrôt a vínom.
„Áno, na oslavu.“ Usmial sa a odsunul stoličku, aby si mohla sadnúť.
„Ďakujem.“ Usadila sa a nechala sa od neho obskakovať, lebo obom sa to veľmi páčilo...

Bol to úžasný večer. Tak skvele sa už obaja dávno nebavili. Nakoniec zaspali tam, na lúke, v objatí, keď sa v noci pozerali na hviezdy...