Linn Hyuuga - 10. časť

„Rozlúčka s Hatakem bola aj tak najlepšia.“ Uškŕňala sa Linn ako išla cez les. Konoha už bola ďaleko za ňou, ale jej stále behal po rozume ten bozk. Zrazu zbadala malú dedinku.
„No, pozriem sa, či sa tu nič nenájde. Nejaké staré záznamy.“ S tou myšlienkou vkročila do nej.

Dedina bola vcelku malá, ale o dosť krajšia, ako tie, ktoré už mala za sebou. V strede stála veľká budova, tak do nej vošla.

„Dobrý deň, prosím Vás, máte tu niečo ako knižnicu alebo nejaký sál so starými záznamami?“ Opýtala sa muža, ktorý bol hneď pri vchode.
“No, áno, hneď v tejto budove. Ale prístup tam nemá každý.“ Nedôverčivo na ňu hľadel.
„Ja som kunoichi z Konohy a musím zistiť nejaké informácie o jednom starom klane, ak by ste boli taký nápomocný, bola by som vám vďačná.“ Cítila, že Konoha tu zaváži.
„Á, tak z Listovej? Tak to poďte ďalej. Ninjovia odtiaľ sú tu vítaní.“ Usmial sa milo na Linn.
Rukou jej pokynul, aby išla za ním a viedol ju k schodom, ktoré smerovali niekam dole. Obaja po nich zišli až na samý spodok a zastali pred obrovskými dverami. Muž vytiahol kľúče, poodomkýnal štyri zámky a otvoril ich. „Tak vstúpte.“

Linn vošla dnu a onemela od úžasu. Naskytol sa jej pohľad na obrovský sál s mnohými priečkami, skriňami, policami, v ktorých boli zvitky a knihy.

„Tak, z ktorého obdobie by to tak asi malo byť?“
„No, asi tak z pred dvesto rokov. Malo by sa to týkať dvoch znepriatelených klanov.“ Linn začínala cítiť vzrušenie. Tu určite niečo nájde.
„Hm, takže dvesto rokov dozadu? To by malo byť tam vzadu.“ A kráčal k roku sálu. Vzal posuvný rebrík, vystúpil k nejakým policiam a dlhú chvíľu s tam prehrabával. „Tak toto je všetko, čo som našiel,“ ukázal jej dva zvitky.
Vzala mu ich a dala sa do čítania.
Prvý vravel o klane Hyuuga, ako bojoval dlhé roky proti klanu Ayaame. Pri tom mene sa nadýchla. Ďalej tam boli nejaké bitky a potom už len, že klan Ayaame zrazu zmizol.
Roztvorila druhý. Ten bol zaujímavejší. Písalo sa tam, že člen hlavnej vetvy Hyuuga klanu zmizol a zároveň sa stratila aj dcéra vodcu klanu Ayaame. Oba klany sa snažili nájsť toho svojho člena, ale bez úspechov. Až po niekoľkých rokoch ich našli. Obaja boli spolu, v jednej dedine na ktorú nedávno predtým zaútočil jeden démon, ktorý potom záhadne zmizol. Klany sa na nich strašne nahnevali. Vtedy to bola jediná a posledná vec, na ktorej sa kedy spoločne zhodli. Zabiť tých dvoch. A tak ich spoločne popravili. Klan Ayaame po tom odišiel na východ a už sa nevrátil.
Linn vyhŕkli slzy do očí. Vedeli, že keď ich nájdu, tak ich bez milosti zabijú. Preto radšej obetovali svoje šťastie byť so svojou dcérou a zabili ju tak, aby znovu ožila. Len nevedela, prečo sa mala narodiť práve teraz.

Muž na ňu hľadel a nechápal, čo sa to s ňou deje. „Ste v poriadku?“
„Ale áno.“ Slabo sa usmiala. „Ďakujem Vám za pomoc. Myslím, že už pôjdem.“ Teraz už mala cieľ. Ide na východ. Po stopách klanu Ayaame. Rozlúčila sa s mužom, vyšla z budovy, nakúpila si nejaké zásoby a vyšla z dediny. Usmiala sa a rozbehla v ústrety novému dňu.
Vtom sa zastavila. Na niečo si spomenula. Najprv musí ísť za Gaarom. Chcela, potrebovala mu to povedať. Po tom, ako sa dozvedela pravdu, ako Orochimaru oklamal všetkých zo Suny, to jednoducho musela. Rýchlo sa vydala do Skrytej piesočnej.

O niekoľko dní stála pred jej vchodom. Stráže ju pustili, keď zbadali čelenku Konohy. Vošla do mesta. Ohromilo ju svojou veľkosťou. Kráčala k tréningovému centru. Dúfala, že tam bude. Od Tsunade vedela, že momentálne sa začali venovať cvičeniu malých detí.

„Máme návštevu,“ ozval sa dievčenský hlas a hlavy sa obrátili na osobu, ktorá práve vošla.
„Linn.“ Gaara na ňu prekvapene hľadel.
Prešla pomedzi deti až pred neho. „Môžem s tebou hovoriť?“
Prikývol hlavou, otočil sa a kráčal ďalej od žiakov. Ona ho nasledovala.
„Tak, čo ťa sem privádza?“ Jeho zelené oči sa na ňu upreli.
„Chcem, aby si niečo vedel. Potom sa rozhodni, či ma budeš považovať za priateľa alebo nepriateľa.“ Linn sa zhlboka nadýchla. „Zistila som, že Orochimaru a ja sme príbuzní.“ Gaara od prekvapenie otvoril ústa. Linn pokračovala. „Moja matka pochádzala z toho istého klanu ako on. Keďže ti zabil otca a vystavil nebezpečenstvu celú Sunu, musela som ti to povedať. Je na tebe, ako s tým naložíš.“ Linn sa na neho pozerala a snažila sa uhádnuť, čo sa mu preháňa hlavou.
„Tvoj príbuzný. Hm. Mne to ale nevadí. Je mi jedno, kto to je. Ty si stále ty. Stala si sa mojou priateľkou a nič to nezmení.“ A Gaara sa na Linn usmial.
Tá chvíľu pozerala, potom sa tiež usmiala od ucha k uchu a vydýchla si. Nechcela o toto priateľstvo prísť.
„Ako dlho tu ostaneš?“ Zvedavo hľadel na ňu.
„Idem hneď ďalej. Zistila som nejaké nové informácie o mojej rodine. Preto sa nechcem nikde veľmi zdržiavať.“ Uškrnula sa, keď zbadala jeho výraz na tvári. „Neber to prosím osobne. Rada by som tu teraz ostala, ale chcem vedieť viac o nich.“
„Ja to chápem. Dúfam, že nabudúce sa tu zdržíš dlhšie.“ Stisol jej ruku. „Zatiaľ sa maj dobre a šťastnú cestu.“
Linn ho rýchlo objala, potom sa nervózne zaškerila a odišla. O niekoľko sekúnd už bola vonku a vydala sa konečne na východ.

O niekoľko dní neskôr.
Linn stála na úpätí hory, pozerala sa, ktorým smerom sa vydá.
„Koho to tu máme? Snáď to nie je moja obľúbená členka Hyuuga klanu?“ Ozval sa spoza nej hlas.
Pomaly sa obrátila. Dúfala, že to nie je ten, kto to je. „Uchiha Itachi.“ Striaslo ju.
On si to všimol. „Ale, hádam sa ma nebojíš?“ Uškrnul sa a premeral si ju zvláštnym pohľadom. „Ako vidím, vyrástla si do krásy.“
„Čo chceš?“ Počiatočný strach zmizol a nastúpila zlosť.
„No, no, veď sa nečerti. Ja ti ani vlastne neviem. Ale, keď tak premýšľam, zišla by sa mi nejaká hračka. To vieš, človek sa po tom zabíjaní musí nejako odreagovať.“ Tón jeho hlasu bol strašne milučký, ako keby sa rozprával so svojou priateľkou.
„Hračka?“ Linn sa naštvala ešte viac. „Uvidíme, kto bude koho hračka.“ A zaujala svoj postoj.
„Ideme sa hrať už teraz? Tak fajn.“ Itachi sa uškrnul, keď sa Linn rozbehla proti nemu.

Snažila sa, aj ho niekoľkokrát zasiahla, ale bol na ňu ešte silný. Vedela to. Už od okamihu, ako sa tam objavil. Nechápala to. Konečne mala nejaké informácie o svojej rodine a takto to skončí?
„Ale Linnuška, musíš dať do toho viac sily.“ Itachi na ňu pozrel, stretli sa im oči a on ju chytil do jeho Tsukuyomi.
„Bože, to som taká hlúpa? Nechať sa takto nachytať?“ Nadávala si.
„No, tak čo s tebou urobíme?“ Úporne premýšľal.
Zrazu sa Linn ocitla na kríži, ktorý začal od spodku horieť. Cítila, ako jej plamene oblizujú nohy, ako postupujú vyššie a vyššie. Snažila sa nevykríknuť, ale nakoniec už musela. Všade okolo počula jeho smiech. Nevedela, ako dlho to trvalo, keď sa zrazu ocitla zase na tej hore.
„Išlo ti to pekne. Ani si veľmi nekričala. Bude sa mi to páčiť.“ Pomaly sa k nej blížil.

Čo keby som skúsila to jutsu, čo som použila na Orochimara? Nemám už veľa síl, ale mohlo by to vyjsť. Premýšľala a rozhodla sa. Veď už nemá čo stratiť. Spravila nejaké pečate a potom: „Katon: Goukarian no Jutsu!“ Obklopila ju ohnivá guľa, ktorá sa hneď ocitla vedľa Itachiho, kde v sekunde vybuchla. Ona už v nej nebola, tak sa len pozerala, či už je po ňom. Dlho sa nič neukázalo, tak si vydýchla.
Zrazu ju niečo buchlo do hlavy. „Moc si si verila, maličká.“ A Linn obklopila tma.

Pomaly sa preberala. Otvorila oči. Všade bolo prítmie. Uvidela dvere, chcela sa pohnúť, ale nedalo sa jej. Okolo seba cítila chlad. Kde to som?
Otvorili sa dvere. „Asi sa pýtaš, kde si, však?“ Ozval sa nenávidený hlas. „No si v jednom sídle Akatsuki. A čo tu robíš? Ako som ti už povedal, budeš moja hračka a prípadne aj pokusný králik pre naše výskumy. Tvoja sila sa nám na to hodí.“
Pristúpil k nej tak, že jeho tvár bola pri jej. Chcela ho uhryznúť, ale nemohla pohnúť hlavou.
„Vieš, poistil som sa. Pripútal som ti krk, ruky a nohy k okovám na stene. Zatiaľ. No a teraz mám chvíľku čas, tak sa pozrieme, čo mi môžeš ponúknuť.“ Jeho ruky vkĺzli pod jej tričko a začali putovať po jej tele. Nemohla nič urobiť. Nemohla sa hýbať. Začal ju bozkávať na krk. Vtedy jej stiekla slza z oka.
„Slza? Neboj sa, ja ťa naučím neplakať.“ Uškrnul sa a začal jej rozopínať nohavice...

„Itachi, musíme ísť. Pein už čaká. Máme nejakú správu o ďalšom jinchuuriki. Pobaviť sa môžeš aj potom. A nezabudni. Sľúbil si mi ju na pokusy.“ Tobi pri dverách nervózne prestupoval.
„Nezabudol. Ale nie hneď. Po čase ti ju požičiam.“ Otočil sa k Linn. „Budeš musieť chvíľu počkať.“ Potom sa otočil a vyšiel von.
Linn si vydýchla. „Bože, prečo ma nemohol radšej zabiť? Musím sa odtiaľto nejako dostať. Ale ako?“ Od toľkého premýšľania ju bolela hlava.

Kým boli členovia Akatsuki preč, staral sa o ňu nejaký záhadný muž. Raz za deň ju kŕmil, raz do týždňa sa mohla aj okúpať. Teda ak sa za kúpanie ráta to, že ju postavil pod nejakú trúbku a z nej sa na Linn liala studená voda. Ale aspoň niečo. Striedavo ju priväzoval buď k stene alebo k posteli, ktorú mala v cele. Záležalo to od toho, či kládla veľký odpor.

Raz, keď bola priviazaná na posteľ, sa otvorili dvere a vstúpil Itachi. Celá stuhla. Toto nie je dobré. Pomyslela si.