Láska je niekedy skutočná 2.

Keiko nervózne prešľapovala na mieste pred Tadashiho domom. Vedela, že bude nahnevaný za včerajšok. Bude ťažké ho upokojiť. Keby urobil Natsume čokoľvek iné, tak by to Tadashi tak neprežíval, ale jeho pelendreky sú ,,posvätné“. V Indii majú kravy, v Arábii prasatá a Tadashi má pelendreky. Vyšiel z dvier a nepríjemným pohľadom schladil Keiko. Tá nasucho prehltla a vedela, čo ju čaká.
,,Čau.“ Prešiel okolo nej a stroho ju pozdravil. Dievča sa za ním rýchlo rozbehlo.
,,Tadashi, to sa na mňa budeš celý čas hnevať?“
,,Ja sa nehnevám na teba, ale na toho vysokoškolského kreténa!“ Odpovedal jej možno hlasnejšie než musel a pokračoval v ceste do školy.
,,Ježiš, prečo ťa to tak vzalo? Veď to bol iba obyčajný pelendrek. Kúpim ti nový.“ Pretočila očami a snažila sa zachrániť situáciu. Tadashi sa prudko zastavil a otočil sa k nej.
,,Myslíš, že ide o pelendrek?! Ten si kúpim aj sám. Tu ide o princíp. Vždy ide o princíp!“
,,Čo ti tak strašne vadí?“ Pýtala sa. V očiach mala strach. Tadashi strácal nervy málokedy. Popravde zažila to len raz a nikdy viac to zažiť nechce. Vedela, že tou otázkou ho zrejme iba provokuje.
,,Ale mne nič nevadí! Nevidíš! Som šťastný ako blcha!“ Preháňal to. Vedel, že ona zato nemôže, ale nevedel si pomôcť. Zúril. ,,Pozri, Keiko, prepáč. Nechcel som na teba kričať. Nejde o to, že mi niečo vadí, ale o to ako sa zachoval. Nenávidím ľudí, ktorý sa na iných dívajú z vrchu, myslia si, že sú niečo viac a vyžívajú sa v tom. Sama dobre vieš, aký som.“
,,Ja viem. Nebolo to od neho veľmi pekné, ale ty si sa tiež mohol trocha skľudniť.“ Prvotný strach sa z jej očí vytratil. Vedela, že teraz už s ním môže hovoriť inak.
,,Toho teraz budeš obraňovať stále?“ Pozrel na ňu so zdvihnutým obočím a skrížil si ruky na hrudi.
,,Pochop, že ho mám rada. Teba mám tiež rada. Nechcem nikoho obraňovať. Nechcem si medzi vami vyberať.“ Bola zúfalá.
,,Fajn. Tento krát to prekusnem, ale nabudúce to už tak ľahko nepôjde.“ Vzdychol si nakoniec a pohladil ju po vlasoch. ,,Poďme už. Prídeme neskoro.“ Dievča len prikývlo a pousmialo sa.

Tadashi ležal na posteli a čítal si knihu od svojho obľúbeného autora. Pri nohách sa mu rozvaľovala Kemono. Prehadzovala sa a nespokojne zazerala na Tadashiho, ktorý jej nohami zavadzal pri rozťahovaní sa po posteli. Zazvonil telefón. Keiko.
,,Počúvam.“
,,Čo robíš?“
,,Nič. Čítam.“
,,Nezájdeme sa niekam najesť?“
,,Kľudne. Kedy?“
,,Za pätnásť minút som u teba. Zatiaľ ahoj.“
Vložil do knihy záložku a odložil ju na stôl. Vošiel do kuchyne, aby oznámil sestre a mame, že odchádza, obliekol si svetlomodrú bundu a vyšiel pred dom, kde čakal na svoju spoločníčku. Bol október, takže von už nebolo najteplejšie. Po pätnástich minútach dobehla Keiko.
,,Môžeme?“ Spýtala sa zadýchaným hlasom.
,,Čo si utekala? Prečo tak dychčíš?“
,,Iba som sa ponáhľala. Mám taký pocit, že moja kondička poslednú dobu nestojí za nič.“
,,Ako myslíš. Kam pôjdeme?“
,,Hm, mám chuť na niečo sladké.“
,,Palacinkáreň?“ Navrhol a do úst si vložil zelený pelendrek.
,,Môže byť.“
Sedeli v podniku a čakali na objednávku. Spokojne sa rozprávali, keď sa otvorili dvere. Dovnútra vošiel človek, ktorého Tadashi chcel vidieť najmenej. Natsume aj s nejakým chlapcom v šiltovke. Ten drgol do Natsumeho a ukázal k ich stolu. Keiko sa otočila a vyskočila zo stoličky div nie dva metre do vzduchu. Vrhla sa Natsumemu okolo krku a vlepila mu bozk. Tadashi sa len nespokojne zaškeril.
,,Čau Takashi.“ Ozval sa Natsumeho hlas pri stole.
,,Tadashi. Volám sa Tadashi nie Takashi.“ Odfrkol podráždene.
,,To je jedno. Tadashi, Takashi. Rozdiel v tom nevidím.“
,,Odchádzam. Nemám chuť počúvať tohto nafúkanca.“ Pozrel na Keiko a vstával od stola.
,,Radšej byť nafúkaný, ako závislý na pelendrekoch.“ Zasmial sa Natsume. V Tadashim to znova penilo.
,,Počúvaj ma ty ignorant. Ľudia ako ty, mi lezú na nervy. Nie si viac ako ja a nikdy nebudeš. Nesiahaš mi ani po podrážku tenisky, tak sa tu nado mnou nevyvyšuj.“
,,Ale, ale. Takto sa rozpráva so starším? Teba asi nevychovali veľmi slušne.“ Rýpol si do neho ešte viac.
,,Chalani prestaňte.“ Ozvala sa po chvíli Keiko, no nič jej to nebolo platné. Tadashi pribehol k nemu a schytil ho pod krkom za bundu. Keiko vystrašene vykríkla, čo Tadashiho trocha schladilo.
,,Náš malý študentík sa hnevá.“ Vysmieval sa mu do očí Natsume. V Tadashim to vrelo. V hlave sa mu premietali rôzne scenáre, ako by ho dlhým a bolestivým spôsobom pripravil o život.
,,Máš jediné šťastie, že je tu Keiko.“ Odsotil ho a vyšiel von z podniku. Niečo za ním ešte hovoril, no radšej to nevnímal. Neriskoval, že sa prestane ovládať. Tak či tak to už prehnal.

,,Čo si to urobil?“ Nahnevane vybehla Keiko na Natsumeho.
,,Nič som neurobil. To ten somár ma tu chcel prizabiť.“ Stále sa smial.
,,Sľúbil si, že sa budeš krotiť. Prečo si ho provokoval?“
,,Nič som ti nesľúbil. Ukľudni sa. Neskôr sa mu možno ospravedlním.“ Prehodil, akoby sa nič nedialo a skláňal sa, aby jej mohol vtlačiť na líce bozk. Keiko chvíľu hrala urazenú, no po chvíli povolila a spokojne sa mu usadila na kolená.

Tadashi sa prechádzal, ako vždy popri rieke za domom aj s Kemono. Tá poskakovala okolo svojho pána a držal zubami vodítko, ktorým ho ťahal svojim smerom, kým jej ho neodopol. Rozbehla sa na stranu a sem tam pozrela na Tadashiho či je stále v blízkosti. Ten si sadol na lavičku a z bundy vytiahol škatuľku cigariet. Nefajčil často, no dnes to potreboval. Vytiahol z nej cigaretu so zapaľovačom, zapálil a potiahol do pľúc dym. Vyfúkol a ťažko si povzdychol.
,,Tá hlúpa hus. Nájsť si takého magora.“ Šomral si. Niekde v kútiku duše vedel, že Keiko nie je o nič lepšia. K nemu si síce nedovolila tak správať, no ostatný pre ňu neboli nič. Vedel to, no aj tak ho to vytáčalo. Znova potiahol, keď k nemu pribehla Kemono. Pričuchla k cigarete, ktorú držal v ruke a prudko si kýchla.
,,Viem, viem. Nie je to zdravé.“ Prehovoril k nej a pohladil ju po hlave. Fenka na neho uprela pohľad, ktorý mohol znamenať niečo ako ,Keby som mohla, tak ti tú ruku s cigaretou odhryznem.´ a rozbehla sa k rieke.
,,Tak toto bude zložité.“ Povzdychol si a naposledy potiahol, kým ohorok zašľapol do zeme. Zavolal k sebe Kemono a vydal sa domov. V chodbe sa stretol s Misou, ktorá sa na neho znechutene pozrela.
,,Zase si fajčil.“ Zazrela po ňom a prechádzala okolo neho. ,,Zomrieš na rakovinu.“
,,A čo? Nič ťa do toho nie je.“ Odfrkol jej a vošiel do svojej izby. Sadol si k počítaču a zapol chat.
RUSHIA: No konečne si tu. Kde si tak dlho?
TADE: Musel som sa upokojiť.
RUSHIA: Dúfam, že si nebol fajčiť! Schytáš ak áno. Čo sa zase deje? Čo vyviedla Keiko tento krát?
TADE: Tak to sa musím teda pripraviť na tvrdú ranu. Prečo myslíš, že Keiko niečo vyviedla?
RUSHIA: Tade, poznám vás celý život. Teba dokáže donútiť fajčiť iba ona.
TADE: Tento krát nie. Aj keď sa jej to tak trocha týka. To ten jej princ na bielom koni. Myslí si, že sa môže vyvyšovať nad ostatných. Skoro som stratil kontrolu. Nechýbalo málo a pobili by sme sa.
RUSHIA: Tade, musíš sa viac ovládať. Vieš predsa ako to skončilo naposledy.
TADE: Viem. Snažím sa. Pôjdem si radšej ľahnúť. Bolí ma zo všetkého hlava.
RUSHIA: To máš z tých cigariet!!!! Vyspi sa drahúšik.
TADE: Prestaň s tými infantilnými prezývkami. Neznášam to.
RUSHIA: Dobre, dobre, prepáč. Maj sa. Kiss
TADE: Ahoj.
Hodil sa na posteľ a v hlave si prehrával dnešnú udalosť. Vážne to prehnal, ale ten egoista ho k tomu sám vyprovokoval. Mal mu tam vraziť. Nebyť Keiko, asi to aj urobí. Stále nad tým premýšľal, kým ho nepremohol spánok.
Ráno vstal dolámaný. Celú noc sa prehadzoval. Snívalo sa mu o dni, keď skutočne stratil kontrolu. Stalo a to pred rokom. Keiko mala staršieho priateľa. Tadashimu bol nesympatický od začiatku, no nepovedal jej ani slovo. Vyzerala šťastná a nechcel jej to kaziť. Boli na party u kamaráta. Rushia ešte bola s nimi. Spokojne sa zabávali. Priateľ Keiko si trocha viac vypil a na chvíľu odtiahol Keiko von. Keď sa dlho nevracali šiel za nimi. Vyzerali, že sa hádajú. V tom jej priateľ zdvihol ruku do vzduchu a Keiko udrel. Tadashi okamžite vyletel spoza rohu a vrhol sa na neho. Šesť rokov kenda mu dávalo výhodu nad starším. Tadashi ho neprestával udierať. Bil ho čoraz viac. Úplne stratil kontrolu a neovládal svoje pohyby, až kým nedobehli ďalší dvaja ich kamaráti a odtrhli ho od neho. Upokojila ho až Rushia, ktorá medzitým stihla pribehnúť k nim. Chlapec ležal nehybne na zemi. Jeden s kamarátov sa k nemu sklonil, aby mu pomohol vstať. Keiko vydesene hľadela na svojho najlepšieho kamaráta a nechápala, čo sa deje. Keď sa Tadashi spamätal, rozbehol sa smerom domov. Chlapec z toho vyšiel so zlomeným nosom a sánkou a slabším otrasom mozgu. Rushia a pár Tadashiho kamarátov ho presvedčili, aby Tadashiho nežaloval. Mal skutočne namále. Odvtedy sa snaží vyhýbať konfliktom a drží si ľudí čo najďalej od tela. Bojí sa sám seba. Bojí sa, že znova zažije ten pocit zúfalstva, keď si z rúk zmýval chlapcovu krv.

Pred domom ho už ako vždy čakala Keiko. Podišiel k nej a pred neho vystrelila jej ruka s malým papierovým sáčkom.
,,Čo je to?“ Zazrel po nej.
,,Ospravedlnenie.“ Nesmelo sa usmiala a zamávala pred ním rukou. Tadashi si vzal sáčok a otvoril ho.
,,Myslíš, že si ma kúpiš pelendrekmi?“ Odfrkol jej, vytiahol zo sáčku červený pelendrek a vložil si ho do úst.
,,Nie, ale pokus to bol dobrý nemyslíš?“ Sklopila oči k zemi a vydala sa za ním. ,,Prepáč.“
,,Keiko,“ povzdychol si, ,,ty sa mi nemáš začo ospravedlňovať. Nebola to tvoja vina. A mrzí ma, že som ťa vydesil.“
,,To je v poriadku.“ Usmiala sa neho. ,,Ty ho asi vážne nemáš rád.“
,,Tak to si trafila. Nemám. Ale predpokladám, že on ma miluje.“ Prehodil ironicky.
,,Ak chceš rozídem sa s ním.“ Navrhla potichu. Tadashi sa k nej otočil, ale nezastavoval. Takýto návrh nečakal. To nechcel. Vyzerala pri ňom šťastná, len ho proste nemal rád.
,,Nie, nechcem. Len nech sa mi vyhýba.“
,,Dobre. Ale vieš, že vyhýbať sa je nemožné. Nemôžete si na seba nejak zvyknúť?“
,,Pochybujem. To by ten k****n musel začať krotiť svoje ego.“
,,Ale bol by si vôbec ochotný to skúsiť?“ Tadashi chvíľu premýšľal, kým sa k nej znova otočil.
,,Možno.“ Nič viac celou cestou nepovedali. V škole to zase nebola žiadna sláva. Hodiny mu pripadali príliš dlhé a prestávky zas krátke. Po poslednej hodine vyšiel z triedy a čakal na Keiko pred východom. Spolu vyšli pred budovu, keď sa Tadashi zarazil. Pri bráne školy stál Natsume. Keď ich zbadal doširoka sa usmial. Tadashi iba zazrel po Keiko, ktorá sa na neho iba váhavo usmiala.
,,Chápem. Pôjdem domov sám.“ Oznámil jej a vybral sa k bráne.
,,Tadashi, prestaň. Môžeš ísť s nami. Vravel si, že by si to skúsil.“
,,Vravel, ale nepovedal som kedy. Idem sám. Uvidíme sa.“ Prešiel okolo Natsumeho, ktorý sa na neho škeril a zabočil do ulice. Keiko dobehla k bráne a smutne sa dívala za Tadashim.
,,Čo mu niekto zjedol desiatu?“ Prehodil Natsume, keď pristúpil ku Keiko.
,,Nie. Len ťa nemá rád.“ Odpovedala mu skľúčene.
,,Fakt? A to som si ho tááááááák obľúbil.“ Sarkasticky povedal a skrížil si ruky na hrudi.
,,Ty tiež prestaň! Leziete mi obaja s týmto svojim správaním na nervy!“ Osopila sa na neho a vydala sa cestou domov.
Dni pomaly plynuli a Tadashi sa úspešne vyhýbal stretnutiu s Natsumem. Ani s Keiko už nebol tak často ako predtým. Z istého hľadiska mu to chýbalo, no o jeho trápne rečičky nemal záujem. Bola sobota a on znova ležal na posteli s knihou, keď mu zazvonil telefón. Znova Keiko.
,,Počúvam ťa.“
,,Čo máš na pláne večer?“
,,Zrejme zaliezť pod perinu a oddať sa stavu, ktorému sa hovorí spánok. Prečo?“
,,Pretože ťa pozývam do mesta. Ako odčinenie tých dní, čo nie sme spolu. A nie nechcem počuť. Čakám ťa o pol ôsmej na námestí.“
,,Nechce sa mi.“ Odpovedal jej znudene.
,,Povedala som, že NIE nie je odpoveď!“ Zafučala do telefónu.
,,Ja som nepovedal nie, ale že sa mi nechce. V tom je rozdiel.“
,,Tadashi neštvi ma! Pekne sem naklušeš, inak ťa prídem osobne dovliecť.“
,,Fajn. Budem tam.“

Trištvrte na osem.
,,Kde sa sakra fláka?“ Rozčuľovala sa Keiko stojac na námestí. Už chcela vytočiť Tadashiho číslo, keď zbadala jeho blížiacu sa postavu. Čierne rifle, bledomodrá bunda a v ústach, ako inak, zelený pelendrek.
,,Meškáš.“ Zahľadela sa na neho so skríženými rukami.
,,Viem.“ Odfrkol jej.
,,Teba to vôbec nežere, však?“
,,Nie.“
,,Fajn. Poď ideme do Tory.“ Kývla na neho rukou, aby ju nasledoval a vybrala sa jednou z ulíc.
,,Kde máš svojho krásavca?“ Spýtal so po chvíli.
,,Chýba ti?“ Usmiala sa Keiko.
,,Vyzerám snáď tak?“ Zazrel po nej a zdvihol obočie. Neodpovedala mu. Iba otvorila dvere do podniku a pustila ho dovnútra. Prešiel okolo nej a rozhliadol sa po miestnosti. Všetky stoly boli obsadené. Zastavil pohľadom pri poslednom stole úplne vzadu a nazúrene zazrel po Keiko. Sedel pri ňom vysmiaty Natsume. Keď zbadal Tadashiho, úsmev mu na perách zamrzol. Tiež nebol najšťastnejší, že ho vidí.
,,Keiko!!! Čo to má byť? Čomu nerozumieš na slovách ,Nech sa mi vyhýba´?“ Vybehol na ňu Tadashi. Tá ho len chytila za ruku a ťahala ho k stolu, od ktorého sa dvíhal Natsume.
,,Prečo si ho priviedla?“ Zazrel po nej Natsume.
,,Dosť! Obaja si teraz sadnete a budete ma počúvať!“ Rozkázali im. Obaja si okamžite sadli. Keiko vedela byť neskutočne desivá. V očiach jej bolo vidieť pekelné plamene a Tadashi by prisahal, že na hlave jej narástli rohy. Pozrel na Natsumeho, ten zas na neho a pohľad ihneď stočili k nej.
,,Už ma nebaví sa dívať, ako sa vy dvaja nedokážete zniesť. Natsume, pochop, že Tadashi je v mojom živote už dlho a znamená pre mňa viac ako rodinu. Tadashi, ty si uvedom, že sa jednoducho budeš musieť s ním stretávať, pretože on je teraz tiež mojou súčasťou. Ak sa nebudete chovať ako ľudia, tak nechcem byť ani s jedným z vás.“ Bola nahnevaná. Jej pohár trpezlivosti už pretiekol. Otočila sa na opätku a vyšla z podniku von. Tadashi chcel ísť za ňou no zastavila ho Natsumeho ruka. Stočil pohľad k nemu a znova sa posadil. Chvíľu len mlčky na seba hľadeli, kým Natsume prehovoril.
,,Mám ju vážne rád.“
,,Ja tiež. Ale teba fakt nemám.“ Odpovedal Tadashi.
,,Ja z teba tiež nie som dva krát nadšený.“ Zazrel po ňom.
,,Čo s tým?“
,,Zakopať vojnovú sekeru? Aspoň kvôli nej.“ Navrhol Natsume.
,,Súhlasím. Ale aby bolo jasné, robím to iba kvôli Keiko.“ Upresnil situáciu a natiahol k nemu ruku.
,,Ja to tiež nerobím kvôli tvojmu dobrému pocitu.“ Odvetil a prial jeho ruku, na znak dohody. Vyšli pred budovu, aby našli Keiko. Stála opretá o stenu pri vchode a nahnevane hľadela do zeme.
,,Keiko?“ Pristúpil k nej Natsume. ,,Oboch nás to mrzí. Budeme sa snažiť spolu vchádzať. Odpustíš nám to?“
,,Fajn.“ Pozrela na nich stále naštvaným pohľadom. ,,Ale jeden jediný zlý pohľad alebo slovo a kašlem na vás.“ Oznámila im, na čo obaja iba prikývli. Nahnevaný výraz sa jej zmenil na láskavý. Objala ich, oboch pobozkala na líce a ťahala späť do podniku.
,,Musíme to osláviť!“ Vyhlásila. Natsume si sadol vedľa Keiko a Tadashi oproti nemu. Chvíľu na seba zazerali, kým sa pustili do reči. Rozprávali sa a možnom aj nemožnom a postupne zisťovali, že toho majú spoločného viac než si mysleli. Obaja milovali hudbu a rovnaké šport. Natsume hral v kapele na gitare, na ktorú sa Tadashi vždy chcel učiť. Oboch obľúbený šport bolo in-line korčuľovanie a Tadashi má za sebou šesť rokov kenda. Sedeli tam dlho a neustále mali o čom hovoriť. Smiali sa, podpichovali jeden druhého a výborne sa zabávali. Keiko tú scénu len mlčky pozorovala. Možno už vtedy sa v nej zasialo semienko žiarlivosti. Jeden múdry človek raz povedal: Žiarlivosť je prechod medzi láskou a nenávisťou a je len na človeku, do ktorej z priepastí spadne.