Láska je niekedy skutočná 1.

,,Tadashi, hej, Tadashi.“ Šepkalo hnedovlasé dievča.
,,Hm?“ Otočil sa čiernovlasý mladík.
,,Máš už hotovú štvorku?“
,,Ešte nie. Za chvíľu. Ešte musíš počkať.“
,,Potom mi to pošli.“

Tadashi Betonamu. V podstate celkom obyčajný sedemnásťročný študent vyššej strednej. Inteligentný, vnímavý, empatický, obetavý a podľa väčšiny mladých dievčat a dokonca aj niektorých chlapcov, nevýslovný fešák. Keiko Itaria. V podstate celkom obyčajná sedemnásťročná študentka vyššej strednej. Sebavedomá, vždy mala problémy s učením, vždy myslí hlavne na seba a podľa mnohých študentov mužského rodu, najväčšia kráska v škole. Najlepší kamaráti. Jeden bez druhého neurobili ani krok. Chlapci Tadashiho nenávideli, lebo sa točil okolo Keiko a jej zase dievčatá závideli, že sa bavila s Tadashim. On nebol typ človeka, ktorý si pripúšťal ľudí veľmi k telu. Bol síce priateľský, no vždy si držal všetkých istým spôsobom od tela. Okrem Keiko. Ona bola typ človeka, ktorý mal rád pozornosť a flirtovala s každým, kto jej prišiel pod ruku. Chlapci boli pre ňu iba hračky, ktoré keď ju omrzeli vymenila ich za iné. Okrem Tadashiho.
,,Díky za pomoc. Keby si mi neposlal ten ťahák, tak je so mnou dnes koniec.“ Pohodila svojou hnedou hrivou a usmiala sa na Tadashiho.
,,V pohode, ale už by si sa mohla začať aj trocha snažiť. Nebudem tu večne. Nemôžem ťa ťahať z každého problému.“ Odpovedal s úsmevom a uzobával zo svojho benta. Sedeli pod veľkou sakurou na nádvorí ich školy Aisora, ako vlastne každú prestávku.
,,No jasné. Ty a ten tvoj Todai. Prečo chceš ísť tak ďaleko od Kurobe?“ Spýtala sa a v zrkadielku si upravovala mejkap a modrú kravatu uniformy.
,,Prečo? No predsa aby som sa ťa zbavil.“ Odpovedal jej a šťuchol ju lakťom do boku. Zazrela po ňom a ďalej sa venovala mejkapu.
,,To určite. Bezo mňa si predsa stratený.“
,,Jasné, jasné. Zabudol som, že ty si slečna dokonalá a tým, že sa ťahám s tebou si zvyšujem spoločenskú úroveň a výsostné miesto medzi študentmi a bla bla bla.“ Pretočil očami a mávol teatrálne paličkami.
,,Presne tak.“ Prikývla hrdo jeho spolužiačka.
,,Keď si taká dokonalá, mala by si sa začať viac učiť.“
,,Ja som sa chcela, ale nemohla som. Včera ma pozval Takao do kina a to som predsa nemohla odmietnuť. Ale nebolo to ono. Čakala som od toho viac.“ Prehodila sklamaným hlasom. On len znova pretočil očami. ,,Prišiel strapatý a v modrozelenej košeli. No hrôza.“
,,Ty sa teda pozastavuješ nad malichernosťami. Čo bolo na tej košeli také zlé?“
,,Veď bola modrozelená! Vôbec sa mu nehodila k očiam. No proste bolo to príšerné.“
,,Ty máš teda problémy.“
,,Povie človek, čo si nikdy neudržal vzťah dlhšie ako mesiac.“
Tadashi by jej na to zrejme niečo štipľavé povedal, no zazvonilo a oni sa museli vrátiť do triedy. Posledná hodina bola japončina. Profesorka sa zase rozčuľovala nad natvdrlosťou triedy a obzvlášť poukazovala na Keiko. Tadashi iba neprítomne hľadel z okna a premýšľal. Je pravda, že jeho vzťahy nikdy nedopadli dobre, ale nebolo to jeho zavineným. To ony si vždy našli nejaký dôvod na rozchod. Síce ani jeden z tých vzťahov nebral vážne, bolo to skôr z ľútosti, no aj tak mu to nemusí vyhadzovať na oči. Tá malá striga mu otravovala život už od malička. Boli tak veľmi rozdielny a predsa jeden bez druhého si nevedeli predstaviť život.
,,Tadashi?“
,,No.“
,,Chcela som sa ťa niečo spýtať, ale neviem ako zareaguješ. Je to trocha divné.“ Začala nesmelo Keiko pri odchode zo školy a nervózne si natáčala na prst dlhé hnedé vlasy.
,,Kým sa nespýtaš ani to nezistíš.“ Povzdychol si Tadashi a odhryzol si z červeného pelendreku s príchuťou jahody.
,,No...vieš ako som ti rozprávala o tom chalanovi, čo si s ním píšem cez chat. Tak chcem sa s ním dnes stretnúť.“
,,A čo s tým mám spoločné ja?“
,,Chcela som sa spýtať, či nepôjdeš so mnou.“ Tadashi zastavil a nechápavo sa na ňu zadíval. Nikdy niečo také od neho nechcela.
,,A to už prečo? Veď sa nestretávaš prvý krát s niekým cez internet.“
,,Ja viem, len s ním to vyzerá vážne a chcela som aby si ho videl a vieš...no....akoby som to..“
,,Schválil? Mala si pravdu. To je divné.“ Pozrel na ňu a zdvihol obočie.
,,No dá sa to tak povedať.´´ Začervenala sa a uhla chlapcovmu pohľadu hlbokých hnedých očí.
,,Tak to teda nie.“ Spustil po chvíli Tadashi. ,,Vieš koľko krát som už od teba počul ,Vyzerá to vážne´? Nemám záujem spoznávať tvojich ,,budúcich“. Keď to bude vážne tak sa s ním zoznámim.“
,,Ale-“ Chcela protestovať, no Tadashi ju prerušil.
,,Žiadne ale. Nebudem sa o tom viac s tebou baviť.“ Odfrkol a znova sa rýchlymi krokmi vydal domov. Hnedovláska ho dohonila a celou cestou už nepovedala ani slovo. Pri jeho dome sa rozlúčili a ona pokračovala ďalej.

V pondelok ráno ho ako vždy vyzdvihla pred domom. Na perách jej hral žiarivý úsmev a v očiach mala podivný lesk. Naposledy sa videli v piatok a celý víkend sa jeden druhému neozvali.
,,Dobré ránko Tadashík!“ Zakričala na neho od brány. Nechápavo sa na ňu zahľadel a pre istotu sa uštipol aby sa uistil, že sa mu nesníva. Opatrne k nej pristupoval, akoby sa bál, že každú chvíľu z nej vyskočí votrelec a zožerie ho.
,,Kto si a čo si urobila s Keiko?“ Spýtal sa keď k nej podišiel bližšie.
,,Čo to trepeš? Máš horúčku alebo čo?“ Uchechtla sa.
,,To by som sa mal spýtať ja. Už len to oslovenie, že Tadashík. Nikdy v živote to slovo už nechcem počuť.“ Otriasol sa už len pri pomyslení, že by ho tak oslovovala stále.
,,No dobre, dobre. Nechceš radšej počuť prečo mám takú dobrú náladu?“
,,Bojím sa spýtať.“ Zdesene sa na ňu zadíval. ,,Drogy? Alkohol? Palacinky s bielym práškom?“
,,Zbláznil si sa? Je to úplne inak.“
,,Ja som to vedel! Si votrelec, ktorý si privlastnil telo mojej najlepšej kamarátky!“ Vykríkol víťazoslávne.
,,Somár.“ Pokrútila hlavou a ruky si zložila na prsiach.
,,No vyklop to už.“
,,Som vo vážnom vzťahu!“ Vykríkla nadšene. Zastavil sa na mieste a pozorne si premeriaval dievča stojace pred ním.
,,Takže s votrelcom som mal pravdu.“ Prehodil s úplne vážnou tvárou a pohol sa vpred.
,,Prestaň žartovať. Ja ti tu hovorím takú prelomovú vec a ty si zo mňa uťahuješ.“
,,Veď práve. Skutočná Keiko by to nikdy netvrdila.“
,,Tak to teda áno. On je úžasný. Je krásny, inteligentný vysokoškolák a keby si vedel ako sa bozkáva.“ Básnila Keiko o svojom novom objave. Takých rečí sa už síce Tadashi napočúval neskutočne veľa, ale dnes to bolo akosi iné.
,,Prosím, ušetri ma rozprávania o tom, ako ti tá osoba oblizovala mandle.“ Zatváril sa náramne znechutene.
,,Dobre, dobre. Nebudem zachádzať do podrobností.“ Mávla nad ním rukou a pomaly vchádzali do budovy školy. ,,Dnes máme ísť znova von a chcem aby si išiel s nami.“
,,Počkať, zamyslím sa.“ Pozrel sa do stropu a jednou rukou si chytil bradu na znak, že premýšľa. ,,Pozerať sa ako mojej najlepšej kamarátke nejaký týpek vyšetruje jazykom hrdlo alebo sedieť v pokoji doma zapnúť si Ice age 3, otvoriť sáčok pukancov a užívať si teplo domova. Ťažká otázka. Myslím, že zvolím druhú možnosť.“
,,Prestaň vymýšľať. Povedal si, že keď to bude vážne, tak sa s ním zoznámiš. Ono to je vážne, takže tvoje stretnutie s ním je nevyhnutné.“ Rozčuľovala sa.
,,Fajn. Ako chceš. Aj keď sa mi to nevyhnutné nezdá. O koľkej sa mám teda dostaviť k jej výsosti?“
,,O šiestej pri Merline. Nemeškaj.“ Odvetila, pohodila vlasmi a vošla do triedy.
,,Nemeškaj.“ Sparodoval tenkým hláskom jej slová. Škola sa vliekla ako slimák na diaľnici a hodina za hodinou bola nudnejšia. Profesorka japončiny, ktorá mala viac rúžu na zuboch ako na perách sa zase navážala do Keiko a profesor ekonomiky, pôvodným povolaním veterinár, im hodinu rozprával ako zbaviť kravu nadutosti. Čo to má spoločné s ekonomikou nikto netušil. Poslednej hodine odzvonilo a všetci sa konečne pobrali domov.
,,Nemeškaj.“ Zopakovala Keiko Tadashimu pred jeho domom a spražila ho prísnym pohľadom, kým sa vydala na cestu k svojmu domu. Vošiel do bytu a spoza rohu na neho vybehla Kemono – kríženec nemeckého ovčiaka a huskyho. Vyzerala v podstate ako menšia kópia vlčiaka s neprirodzene hustou srsťou. Pred rokom ju ako ešte malé šteniatko Tadashi zachránil z útulku pred utratením. Hneď za ňou z izby vyliezla Misa – Tadashiho mladšia sestra. Spoločnú mali iba matku a tomu nasvedčovalo hlavne to, že súrodenecká podoba bola vylúčená. Zatiaľ čo Tadashi sa pýšil uhľovo čiernymi rovnými vlasmi a hlbokými tmavohnedými očami jeho sestra bola dlhovlasá kučeravá blondína s jasne modrými očami. On zdedil všetku podobu po svojom otcovi. Jeho sestra sa viac podobala na matku.
,,Choď s ňou von. Dnes si na rade ty.“ Odfrkla a vliezla naspäť do izby. Tadashi vbehol za ňou a nechápavo na ňu hľadel.
,,Ty si s ňou ešte nebola von?“
,,Je to tvoj pes!“ Zahučala od stola a hodila po ňom vodítko.
,,Môj pes je to len vtedy keď sa ti to hodí!“ Zahučal jej späť a tresol dverami. Nebolo to tak, že by sa mu nechcelo ísť s ňou von. Išlo skôr o princíp. Pokiaľ šlo o venčenie bol to jeho pes, no keď išlo o to pochváliť sa zrazu bola Kemono jej. Prechádzal sa popri rieke za ich domom a Kemono naháňala kačice vo vode. Miloval sa len tak prechádzať. Ukludňovalo ho to.
,,No tak na dnešok som zvedavý.“ Šomral si popod nos a vracal sa späť domov. Misu stretol v chodbe keď sa zberala na odchod. Bez slova okolo neho prešla a zabuchla za ním dvere. Tadashi nad jej správaním len pokrútil hlavou a šiel sa prezliecť do niečoho priateľnejšieho než bola modrofialová školská uniforma. Natiahol na seba tmavomodré džínsy, biele tielko, na ktoré si dal svetlomodrú košeľu a čakal na odbitie piatej hodiny. Nakoniec sa rozhodol odísť z domu skôr, aby sa mohol zastaviť v cukrovinkách a kúpiť si pár ovocných pelendrekov, bez ktorých si nevedel život predstaviť. Melónový si strčil do úst a ostatné strčil do vrecka. Svižným krokom sa vydal k podniku, kde sa mali stretnúť.
,,Päť pätnásť. Mám taký pocit, že budem trocha meškať.“ Pousmial sa sám sebe a už teraz si predstavoval ako Keiko bude peniť. Keď konečne dobehol na miesto stretnutia, Keiko tam už nervózne prešľapovala na mieste.
,,Tadashi!!! Nevravela som ti nemeškaj!?!“ Vybehla na neho len čo prišiel bližšie.
,,Tak sorry no. Musel som sa ešte niekde staviť.“
,,Určite pre pelendreky, však?“ Nahnevane na neho zazrela.
,,Bože, veď sa toho toľko nestalo.“ Pretočil očami. ,,Kde máš toho svojho princa?“
,,Ďakujem za poklonu. To som si hádam ani nezaslúžil.“ Ozval sa za Tadashim mužský hlas. Tadashi sa otočil, aby zistil komu patril. Stál tam vysoký chlapec so svetlozelenými očami a hnedými vlasmi. Premeriaval si ho pohľadom a pristúpil ku Keiko. Tá tam poskakovala ako dieťa, čo dostane prvý vianočný darček. Sklonil sa k nej a vlepil jej dlhý a očividne až priveľmi vášnivý bozk. Tadashi mal pocit, že sa Keiko za chvíľu jeho jazykom udusí. Odtrhol sa od nej a znova uprel zrak na Tadashiho, ktorý si zatiaľ z vrecka vytiahol tento krát jablkový pelendrek a nezaujato tam stál.
,,Tadashi toto je Natsume. Toto je môj najlepší kamarát Tadashi.“ Predsatvila ich, no ani jeden z chlapcov nejavili akýkoľvek záujem.
,,Pôjdeme sa prejsť?“ Zahlásil Natsume.
,,Jasné. Dobrý nápad.“ Prehodila s nadšeným hlasom Keiko. Tadashi len mykol plecami na znak, že mu je to jedno a vydal sa za dvojicou pre ním. Stále nechápal načo sa s nimi musí ťahať aj on. Znechutene sa za nimi vliekol a postupne mu z vrecka mizli všetky pelendreky. Dvojica sa sem tam zastavila, aby si skontrolovala mandle, nad čím Tadashi iba pretočil očami, až kým si nesadol na lavičku v parku. Zabával sa s telefónom a v ruke držal posledný jahodový pelendrek. Natsume s Keiko stáli necelé dva metre pred ním a doslova ho ignorovali. Po chvíli sa zdvihol. Nebavilo ho robiť piate koleso na voze.
,,Idem domov.“ Oznámil im.
,,Ale prečo?“ Ozvala sa Keiko, ktorá na chvíľu odtrhla oči od svojho partnera.
,,Kam by si chodil. Nikto ťa nevyháňa.“ Ozval sa Natsume a podišiel k nemu bližšie.
,,O to nejde. Som unavený a ešte musím ísť zo psom von.“ ,A nebaví ma dívať sa na dvojicu, čo nemá na práci nič iné, ako počítať si jazykom zuby.´ Dodal si v duchu. Natsume sa na neho len zvláštne usmial, vzal mu z ruky pelendrek a vložil si ho do úst.
,,Čo to má znamenať? Čo to robíš?“ Skríkol na neho Tadashi.
,,Nevidíš? Jem pelendrek.“ Mykol plecami Natsume.
,,Áno. Môj pelendrek.“ Jedno čo nemal rád bolo, keď mu niekto bral z rúk jeho pelendreky. Bola to jeho malá úchylka. Keiko to len mlčky sledovala. Vedela, že to Natsume prehnal, no nepovedala ani ň. Natsume sa iba stále škeril a očividne sa zabával na jeho reakcií.
,,Vieš čo? Fajn. Odchádzam. Keiko uvidíme sa.“ S týmito slovami sa naštvane otočil a rýchlymi krokmi sa vracal k domu. Celou cestou nerváčil a nadával. Otvoril dvere, obišiel Misu, ktorá sa zrejme zase chcela do neho navážať a vliezol do svojej izby.

Natsume sa otočil späť ku Keiko a šiel ju znova bozkávať.
,,Natsume, prečo si to urobil?“ Spýtala sa keď sa od nej odtiahol.
,,Pretože ma to bavilo.“ Zasmial sa a sadol si na lavičku.
,,Snaž sa s ním prosím vychádzať. Je to môj najlepší kamarát.“ Posadila sa mu na kolená a prosebne na neho hľadela.
,,Neviem prečo by som mal vychádzať s tvojimi kamarátmi, ale fajn. Keď to tak chceš tak sa pri tom hlupákovi budem krotiť.“ Prehodil a znova ju pobozkal. ,,Musím už ísť. Zajtra mám ťažký deň.“
,,Ja tiež.“ Prikývla mu a rozlúčili sa.

Tadashi sedel za počítačom a popíjal čaj, ktorý si urobil aby sa ukľudnil. Po pelendrekoch boli čaje hneď na druhom mieste v jeho úchylkách. Písal si s kamarátkou, ktorá odišla študovať do Tokia.
TADE: Dnes som sa stretol s tým jej pánom úžasným.
RUSHIA: A? Ako to dopadlo? Ako vyzerá? Podrobnosti, Tade, podrobnosti.
Natsume taktiež chatoval so svojim najlepším priateľom.
MIKE: Tak čo ako dopadlo to stretnutie s tým jej kamarátom?
NAT: Akurát som odtiaľ došiel. Katastrofa.

TADE: Je to trápny dvadsaťročný arogantný bastard...
NAT: Je to hlúpy sedemnásťročný študentík...
TADE: Predstav si, že mi zožral môj posledný pelendrek. Mala si ho vidieť ako sa tváril...
NAT: Zjedol som mu jeho posledný pelendrek. Mal si ho vidieť...
TADE: Užíval si to !!!
NAT: Penil...
TADE: jedno viem už teraz...
NAT: jedno viem..
TADE/NAT: MY DVAJA SI NIKDY ROZUMIEŤ NEBUDEME A NEMÁM TOHO CHLAPCA RÁD!!!
O necelé dva mesiace neskôr obaja svoje slová oľutovali.