Krv

Krv... Je taká červená... Taká zvláštna... Sladká, a predsa trpká... Máme ju v sebe, ale vnímame ju až vtedy, keď je vonku a dáva nám o sebe vedieť. Ako teraz...

Pomaly kvapká na zem... Každá kvapka pri dopade vydáva taký zvláštny zvuk. Ničím sa to nedá napodobniť... Hoci niekto by to možno ani nepočul, mne dopad každej jednej znie ako zadunenie hromu počas letnej búrky...

Je zvláštne, že až keď si človek všimne, že je ranený, až vtedy ho začne zmáhať bolesť... Až keď vidí, ako z jeho tela odchádza určité množstvo krvi... Niekedy až smrteľné...

„Kvap... Kvap...“ Čas sa pomaly kráti... Krvi odbúda... A on, on sa usmieva...

Nechápe to. Nechápe, že mne to nevadí. Hlavne, že ma vidí. Že je tu...

Toľko krvi som musel preliať a on, on si tu pokojne umiera! Stratil veľa krvi, nevadí, dám mu svoju, čokoľvek, len aby prežil...

Zabil ich všetkých... Pre mňa... To ešte nikto neurobil... Nikto za mňa nikdy nebojoval...
Všade okolo sú kusy tiel, mŕtvych tiel, mnohé sú rozsekané, ako ich on bral rad za radom katanou, keď sa dobíjal ku mne...

K čomu toto všetko? Aj tak ho nedokážem zachrániť... Pristúpil k nemu, položil mu ruky na putá, tie cvakli a on mu padol do náručia. Opatrne ho položil na zem a jeho hlavu mal na kolenách.

Predsa si ma zachránil. Od tej hroznej osamotenej smrti. Nič nie je horšie, ako zomrieť sám...

Srdce mi plače, keď vidím, čo ti urobili... Vidím tvoje dolámané nohy, zmučené telo, spálenú kožu... Zdvíha sa vo mne obrovská zlosť a nenávisť... Myslím len na jediné – na Smrť! Chcem a zabijem ich všetkých!

Prosím, neplač... Nie kvôli mne.... Ja si to nezaslúžim. Ja nie... Po tom všetkom, čo som ti spôsobil... Naozaj nie...

Odpusť mi, že mi to tak trvalo... Sľubujem, že na naše ďalšie stretnutie už nebudeš tak dlho čakať...

Trápi ťa to... Prepáč... Vždy sa všetko točilo len a len okolo mňa...

Rany ti viac a viac krvácajú. Nedokážem to vyliečiť. Zlyhal som...

Naopak. Si moja záchrana. Zomrieť takto je naozaj dobré. Aj tú Smrť rád uvítam... Už sa blíži...

Už mi odchádzaš... Ideš niekam, kde ti bude lepšie. Niekam, kde už nikdy neucítiš ten pach, pach krvi... Niekam, kde sa už nebudeš trápiť...

Zbohom, priateľ môj. Teším sa na naše stretnutie. Lebo to už potom budeme stále spolu...

Spolu... Zbohom, priateľu...

Modré oči hľadeli do čiernych. Vždy vedeli, čo si ten druhý myslí. Ani teraz neboli slová potrebné. Čierne oči sa pomaly zatvárali. Ich pohľad stále smeroval do modrých studničiek nad nimi...

Prestala tiecť... Pomaly stuhla... Srdce už netlčie... Oči sú už zavreté... Smrť si ho už zobrala...
Čoskoro sa uvidíme. Ale najprv, najprv ich nájdem a ich krvou pokropím tvoj hrob...

Poznámka:

No, mám z toho také zmiešané pocity. Možno je to tou nočnou hodinou...
Inak, z tých očí si nič nerobte. Možno som tam tie farby dala naschvál.... A možno nie...

Ja jednoducho nemôžem napísať dostatočne krvavú jednorázovku, lebo to by som potom chcela nejako pokračovať a to by už nebola jednorázovka... XD