Krásna smrť.

Nastal deň, keď som sa rozhodla. Chcem zomrieť. Nebolo to len také suché vyhlásenie pubertiačky, ktorá si to povie len preto, lebo sa jej stal trapas. Moje srdce to kričalo, už nemohlo to všetko uniesť stres, posmešky, a tie večné hnusné narážky na moju osobu. Ani že ma nikto nemal rád, či už rodina alebo ľudia za ktorých by som ten svoj mizerný život obetovala. Začala som nenávidieť tento svet. Utápať sa v žiali a v slzách. Tak prišli tie dve jednoduché slová,`chcem zomrieť`. Iba dve kratučké slová s tak obrovským významom, ktoré zmenia život nie len tomu čo ich vyslovil. A to bolo moje rozhodnutie. SMRŤ. Sladký spánok ktorý ťa navždy uzavrie pred nenávisťami tohto sveta. Pred nenaplnenými túžbami, snami a...láskou. Áno láska najdôležitejšia vec v živote :" Milovať, a byť milovaný." Práve táto živá voda my chýbala. Ak sa zamyslím nad smrťou tak tie nie je zlá, smrť je vykupujúca. Aspoň mne to tak prišlo. Keď sa chystáte zabiť tak žiadna smrť nie je dobrá. Možno preto lebo dúfate že sa veci zmenia. A možno nie. Ale aj tak sa nakoniec rozhodnete pre jednu s tých hlúpych a v kriminálkach otrepaných smrtí. Obesenie, podrezanie žíl, skočenie pod auto...a tak ďalej. Ja som si vybrala skok. Skok z mosta do rieky. Chcela som v mojich posledných minútach, alebo sekundách života pocítiť voľnosť.
Most. Zima. Pár ľudí prechádzajúcich sa v párikoch zamilovane si hľadiac do očí... Zasiahlo to moje už aj tak rozorvané srdce. Mojej milovanej osobe som zanechala len odkaz:
Dnes o piatej nájdeš moje telo pod veľkým mostom. Prosím, zanes ho mojím takzvaným rodičom nech ma aspoň pochovajú.
Trápne, ale nič viac som mojou roztrasenou rukou napísať nezvládala. A dalo my dosť zabrať aby som ten papier nerozmočila. Nechápem prečo som sa nad tým zamýšľala, veď už to bolo jedno.
Preliezla som zábradlie. Ľudia sa za mnou začali otáčať, a niektorý vyťahovali mobily. Možno si mysleli že my tým pomôžu. Ale aj tak, nestihnú to. Už som sa rozhodla.
"Skončím to." S tými slovami som sa pustila zábradlia.
"Počkaj!!" ozval sa zúfalý hlas. JEHO hlas. Dokelu, pomyslela som si. Nechcela som aby to videl. Aby videl môj zúfalý čin. No, to už nezmením. Zá pár sekúnd zomriem.
"Milujem ťa!!!" zaznelo vysoko nado mnou. Neskoro! Ale predsa. Pousmiala som sa, smrť je predsa len nádherná...