Klaviatura 4. časť

„Nechceš s tým pomôcť?“ spýtala sa usmievavá hnedovláska Nikka, ktorý práve prenášal posledný model budovy.
„Nie, mohla by si si roztrhnúť šaty, ale vďaka Sia,“ opätoval jej úsmev a ťažký model niesol v oboch rukách ku svojmu podstavcu.
„Nemáš zač,“ povedala a otočila sa na odchod, ale v poslednom momente sa otočila. „Ideš s nami po výstave oslavovať?“
Nikko zložil model, vydýchol si a povedal: „Ešte neviem, príde sem aj Katie s priateľmi.“
„Aha...,“ po pauze prehovorila znova, „Nikko nechcel si sa s ňou minule rozísť?“
Smutne na ňu pozrel a pokrčil plecami. Mal na sebe síce čierny elegantný smoking ale so zvesenou hlavou a spustenými plecami vyzeral ako malý chlapec po bitke.
„Takže celý ten náš rozhovor bol zbytočný?! Príchodom toho chlapa sa všetko vráti do starých koľají, sám si mi to povedal.“ Sia sa hnevala. S Nikkom boli priatelia už od malička. Dobre poznala celý príbeh Nikka a Katie. Yasuove meno nepoznala, Nikko to nesmel nikomu prezradiť. Sľúbil to Katie. Zo Siinho uhla pohľadu bola Katie bohaté decko, ktoré sa nudí a všetko si to znáša Nikko.
„Nechápeš aké je to pre mňa ťažké Sia! Stratiť niekoho koho celou bytosťou zbožňujem.“
„Myslíš?“ povedala mu smutne a otočila sa na odchod.
„Sia prepáč, ja-ja tak som to nemyslel,“ úplne zabudol, že Sia len nedávno prišla o matku pri autonehode.
„Kašli na to Nikko, každý máme svoje problémy.“
„Sia,“ povedal si už len sám pre seba.

Bolo tesne pred šiestou a ľudia pomaly prichádzali. Nikko čakal pri okne, z ktorého bolo vidieť na príjazdovú cestu do múzea. Stále ho trápil rozhovor so Siou ale zároveň sa tešil na Katie. V ten večer, keď mu povedala, že prišiel Yasu, bol skutočne rozhodnutý ju prenechať jemu. Predsa len bola to súčasť ich dohody s Yasuom ale keď za ňou prišiel nemohol sa donútiť vysloviť slová na rozlúčku. Ozval sa tón príchodu sms. Pozrel na mobil a zistil, že je od Katie: Prídem neskôr. Som s Yasuom, vybavujem zmluvy kvôli turné.
„Je čas Nikko. Začne úvodná reč a my tam musíme byť poď,“ povedala mu Sia, ktorá sa pri ňom objavila.
On ju chytil za ruku a objal.
„Myslíš, že pokiaľ niekoho strácame, stratení budeme aj my? Lebo presne tak sa teraz cítim. Stratený. Vtedy v nemocnici si mi povedala, že bez nej budeš stratená.“
Sia zmeravela prekvapením. Pomaly zdvihla ruky a pomaly ho od seba odtlačila ale stále ho držala za ramená.
„Tak sme sa našli dvaja stratení a ak sme sa našli, tak potom už nie sme stratení.“
Spoločne prešli spojovacou chodbou k hlavnej sále, ktorá už bola plná ľudí.

„Prosím ťa pohni sa,“ ťahala za ruku Katie Yasua a podkýňavo sa ponáhľali dolu schodmi z Yasuovho bytu.
„Ako to, že práve dnes nefunguje výťah!“ zastavila a odpil si z fľaše, ktorú držal v druhej ruke.
„Yasuuu! To je teraz jedno! Meškám a ešte si ma aj opil. Počkať prečo ideš so mnou?“
„Chcem ťa ochrániť,“ oznámil jej a skoro padol cez tri schody, ale našťastie Katie ho zachytila.
„Ty chceš ochraňovať mňa?! Nebolo to náhodou vždy trochu naopak?“
„Zrejme bolo,“ Yasu uprel chladné oči do tých jej, hrejivých a čokoládových.
„Ponáhľam sa, čaká ma taxík.“
„Tak nech čaká,“ chytil jej tvár do obidvoch rúk a pritlačil jej pery na pery.
„Dosť!“ odsotila ho od seba a zhrozene sa na neho pozrela. „Vôbec si sa nezmenil. Všetko okolo seba chceš iba vlastniť, ale ja milujem Nikka. Áno počul si dobre! Milujem ho, tak prosím nechaj mi môj sen,“ otočila sa a rozbehla sa sama dolu schodmi.
Yasu si sadol na schody a smutne sledoval dievča, ktoré od neho prvýkrát utekalo.
„Mám smolu, dospela si Katie,“ zamumlal si sám pre seba a škaredo sa pozrel na susedku, ktorá vykukla spoza dverí, keď začula na chodbe krik.

Katie úplne vytriezvela. Chladný vietor jej postrapatil vlasy, keď vyšla z budovy. Taxík ju tam už čakal, rýchlo nasadla.
„Múzeum architektúry v centre, prosím,“ povedala šoférovi.
Celú cestu rozmýšľala. Yasuemu sa vyhýbať nemôže. Bude s ním rok a pol pracovať, ale musela mu konečne určiť hranice. Prešla si prstami po perách. Ešte nedávno sa ich dotýkali tie jeho. Prešla ňou elektrina, ktorá ju vzrušovala. Rýchlo potriasla hlavou. Vsugerovala si, že k nemu nič necíti a tak je to správne, ale môže byť myseľ silnejšia ako srdce?
Taxikár zastavil pred múzeom, zaplatila mu a rozbehla sa ku vchodu. Zle sa jej kráčalo lebo mala na sebe dlhé červené šaty, o ktoré sa zavše potkla. Dvere boli otvorené. Hneď pri vchode si všimla Nikka stojaceho pri svojich spolužiakoch. Chcela za ním ísť keď ju za lakeť chytil Moe.
„Meškáš,“ obzrela sa za hlasom a zistila, že Moe stál hneď pri dverách.
„Áno, vybavovala som ešte papiere. Hnevá sa Nikko moc? Ani mi neodpísal.“
„Ani neviem. Ešte som sa s ním nerozprával. Stále sú okolo neho nejaký ľudia.“
„Kim nie je s tebou?“
„Nie, povedala mi že jej plaším korisť,“ prevrátil oči a odpil si z šampanského, ktoré držal v ruke.
„Veľmi sa nudíš?“
„Iba posledných pätnásť minút, vtedy som obzrel všetky tie barbie domčeky tretíkrát.“
Katie sa zasmiala. „Tak poď ideme za Nikkom.“
Spoločne sa predierali pomedzi ľudí až prešli k Nikkovemu chrbtu.
„Nikko,“ Katie oznámila svoju prítomnosť a čakala kým sa otočil a pozrel na ňu. „Som tu prepáč, že to tak trvalo,“ vrhla sa mu do náručia a vtisla mu bozk na líce.
„Meškáš iba hodinu, takmer som si to ani nevšimol,“ povedal ironicky.
„Myslím, že máš problém,“ pošepol jej do ucha Moe.
„Rýchlejšie to nešlo, odpusť.“
„Asi máš pravdu podpísanie pár papierov je veľmi zdĺhavé.“
„Ehm, ešte som si neprezrel celý výstavu, tak vás tu radšej nechám,“ povedal Moe, ktorému bolo trápne stať pri rozhádanom páre.
„Plánovali sme skúšky,“ mala šťastie,že Nikko nevedel o jej zvýšenom hlase, keď klame, „mňa fakt mrzí, že meškám.“
„Ja neviem čo ti mám povedať,“ pozrel na ňu a v hrdlo mal zviazané.
„Nie si rád, že som tu?“
„Možno by bolo lepšie, ak by si vôbec nechodila.“
Katie tá veta udrela do tváre a neveriacky cúvla krok dozadu a vrazila do čašníka roznášajúceho šampanské. Sklenené poháre s cinkotom dopadli na Katiine šaty a zem.
„Prepáčte,“ ospravedlňovala sa čašníkovi.
„Nič sa ti nestalo?“ pýtal sa jej Nikko a ťahal ju od črepov ku prázdnej chodbe, kde stáli vzdialení od davu ľudí.
„Nikko neopúšťaj ma prosím! Ty nie,“ povedala mu vystrašene.
„Katie ty ma ničíš. Nechápeš? Vždy keď si to potrebovala bol som tam, utešoval ťa, zachraňoval, miloval. Ja teraz potrebujem zachrániť samého seba.“
„Ale ja- ja... ja ťa,“ tú vetu nedokončila. Nikko iba záporne pokrútil hlavou a odišiel naspäť medzi ľudí.
Nikko sa neobzrel za Katie vedel, že by ten pohľad bolel. Kráčal dopredu a umelo sa usmieval na ľudí, ktorí sa pri ňom pristavovali a chceli s ním diskutovať. Ani presne nevedel kam kráča. Chcel sa zamiešať do davu a prestať myslieť, ale v hlave sa mu neustále objavovala situácia spred roka.

Bola noc a Katie mu volala, keď však zodvihol, ozval sa miesto jej hlasu, cudzí, mužský hlas.
„Tu Yasu Sato, som Katiin priateľ. Osobne sa nepoznáme, ale dobre vieš kto som ja a ja zas viem kto si ty. Odchádzam na nejaký dlhší čas. Katie o tom ešte nevie. Bojím sa, že bude veľmi rozrušená a nechcem aby si nejak ublížila. Teraz spí v hoteli plaza, v apartmáne na meno Sato. Kľudne si ju požičaj, ale keď sa vrátim dáš od nej ruky preč.“
Nikko nestihol nič povedať a v telefóne bolo ticho. Keď prišiel do hotelovej izby Katie sedela pri piane, ktoré bolo výbavou luxusného apartmánu.
„On nepríde však?“
„Nie.“

Nenávidel Yasua za to ako ju tam nechal. Jej bledá tvár sa mu neustále objavovala pred očami. Rovnako bledú tvár mala aj teraz, keď ju nechal stáť na prázdnej chodbe múzea. Bol znechutený sám zo seba. Niekoľkokrát sa chcel rozbehnúť na miesto ich posledného rozhovoru, ale vždy ho niečo prinútilo zmeniť smer.
„Čo sa stalo? Chodíš tu ako bez duše,“ šťuchla ho Sia.
„Dnes ideme na party,“ povedal a bolestne sa usmial na priateľku. Tá z tej vety pochopila čo sa stalo.
„Bude to v poriadku,“ povedala Sia.
„Och nie tá guľa!“
„O čom to hovoríš?“
„Nič, spomenul som si, že som jej zabudol dať darček.“

Katie ani nevedela ako sa dostala pred Yasuov byt. Sedela na zemi a sledovala svoje trblietavé topánky. Nik jej neotváral tak tam sedela celé hodiny. Okolo jednej v noci sa ozvali kroky po schodoch, ktoré sa pomaly približovali až sa vynorila dlhá, Yasuova postava.
„Katie!“ zvolal prekvapene a posledné schody rýchlo vybehol. „Čo tu robíš?“
„Ja neviem,“ natiahla k nemu zo zeme ruky a on ju zodvihol a zobral do náručia.
„Ublížil ti?!“ spýtal sa rozčúlene.
„Nie viac ako ty,“ povedala a smutne položila ťažkú hlavu o jeho plece.
Odomkol dvere a preniesol ju do obývačky, kde si s Katie v náručí, sadol na gauč.
„Bolí to,“ zobrala mu jednu jeho ruku a položila si ju na hruď, „tu to veľmi bolí.“
„Moja malá,“ povedal smutne Yasu, „toto sa nikdy nemalo stať.“
„Nikdy si nemal odísť,“ pozrela mu zaslzenými očami do tváre.
„Ja už neodídem.“
„Ja ti už neverím. Nesmiem ti veriť.“
„Dokážem ti, že mi môžeš dôverovať, ale musíš mi dať šancu.“
„Poslednú. Som skutočne hlúpa.“
„Vravela si pravdu keď si mi vravela,že miluješ Nikka?“ jeho pohľad zosmutnel.
„Áno.“
„Tak prečo si prišla sem?“
„Lebo Nikka si ma prinútil milovať ty.“
„Chcem ťa prinútiť milovať mňa.“
„Tak prečo o tom iba rozprávaš? Miluj ma.“
Jeho pery sa opäť dotkli jej, ale tento raz už nežne a láskyplne. Pohladil ju po vlasoch a zasnene pozeral do očí. Katie si na neho obkročmo sadla a dala mu bozk, v ktorom pocítil jej túžby byť milovaná.
„Zničíš si šaty,“ povedal jej zadýchane keď z pier prešla k jeho krku.
„Tak s tým niečo urob,“ zašepkala mu do ucha, ktoré mu následne začala jemne obhryzkávať.
Yasu jej rýchlo rozopol zips na chrbte a červené šaty razom ležali na zemi. Obidvaja sa začali vzájomne vyzliekať. Oblečenie ležalo porozhadzované po dlážke oni dvaja nedočkavo dobíjali toho druhého. Nikdy predtým sa nemilovali takto. Obaja si sebecky brali toho druhého, nehľadiac na nič. Ich bozky boli zúrivé a pohyby živelné. To čo potrebovali našli jeden u druhého.