Klaviatura 2. časť

Yasu po dlhej dobe otvoril dvere na svojom starom byte. Vo vnútri bolo všetko upratané a čisté. Pred odchodom na jeho turné poprosil svoju agentku, aby vybavila niekoho, kto tam bude raz za čas chodievať utierať prah. Nikdy nemal veľa nábytku. Obývačka bola veľká miestnosť s gaučom, barom a klavírom. Dal si túto miestnosť odzvučiť aby nerušil susedov, keď hrá. Prešiel k baru a nalial si whiskey. Prechádzal sa po obývačke a pomaly upíjal z pohára, prešiel do kuchyne a otvoril chladničku. Bola prázdna. Vytiahol z vrecka mobil a vytočil číslo.
„Čo by si povedala na neskorú večeru,“ povedal do telefónu hlbokým hlasom.

Keď prišla domov Katie bolo už deväť. Domov šla pešo aby mohla rozmýšľať a trvalo jej to dlhšie ako čakala. Vošla do kúpelne a vyzliekala sa z večerných šiat. Bola už veľmi unavená, keď v tom jej zazvonil mobil ktorý mala položený na umývadle. Rýchlo pozrela na meno volajúceho a prekvapil ju pocit sklamania keď zistila, že je to Nikko.
„Áno?“
„Ahoj Katie, prepáč, že som to nestihol, z prednášky som musel pomôcť profesorovi s modelmi budov, ktoré sa budú vystavované. Si už doma? Ako to dopadlo?“
„Myslím, že celkom fajn, ale trochu smutné keď si predstavím, že som tam hrala naposledy,“ rozmýšľala ako mu povedať o Yasusovej ponuke a rozhodla sa pre rýchlu variáciu. „Prišiel tam Yasuo, ponúkol mi možnosť vystupovať s ním na koncertoch.“
Na druhej strane telefónu ostalo ticho. V tej chvíli ľutovala, že to povedala bez toho, aby ho na to pripravila.
„Ešte som sa nerozhodla a chcela som aby si o tom vedel. Viem, že ti to nepripadá ako dobrý nápad, ale je to obrovská príležitosť.“
To ticho bolo takmer ohlušujúce.
„Nikko, prosím povedz niečo.“
Po kratšej pauze jej konečne odpovedal : „ Ako sa má Yasu?“
To akým dôrazom vyslovil jeho meno Katie zamrazilo.
„Viem, že si teraz asi zaskočený, ale skutočne prišiel len čisto z obchodných záležitostí. Hoci viem, že mu nechceš veriť, ale nič iné za tým nehľadaj.“ Bolo jej jedno, že mu práve klamala. Chcela len aby ostal pri nej a uvedomovala si aká je sebecká.
„Máš zajtra o šiestej čas? Môžeme sa o tom porozprávať.“
„Áno, budem ťa čakať.“
„Katie?“
„Áno.“
„Prosím,“ po dlhšej pauze, keď počula iba jeho dych pokračoval, „viem, že si sa už rozhodla, ale nenaleť mu znova, ja ťa už vtedy nebudem zachraňovať,“ po dokončení vety zložil telefón.
Poznal ju lepšie ako hocikto iný. Tie slová čo jej povedal boli pravdivé. Bol práve v múzeu, kde on a jeho spolužiaci práve dokončili inštaláciu modelov. Bol opretý chrbtom o stenu a pomaly sa zošuchol na zem. Mal pocit úplnej beznádeje, v ruke držal neveľkú krabičku zabalenú v baliacom papieri. Pôvodne chcel Katie doma prekvapiť, ale ona už stihla prvá prekvapiť jeho.

Yasu prišiel domov okolo siedmej ráno. Zaparkoval svoj mercedes s čiernymi sklami v podzemnej garáži a vybral sa k výťahu. Kým čakal na otvorenie výťahových dverí, písal na mobile správu: Prepáč Maya nechcel som ťa budiť, išiel som domov. Čoskoro sa vidíme.
Dvere na výťahu sa otvorili a on nastúpil, býval na šiestom poschodí. Byty v budove vôbec neboli luxusné a hoci na to mal dosť peňazí netúžil sa presťahovať. Po roku a pol mal mesiac voľno a potom začnú prípravu nového turné.
Unavene odpadol do postele a na desať minú zatvoril oči. V tom mu zazvonil mobil a bez toho aby pozrel na mobil zodvihol.
„Áno Katie?“
„Idem do toho.“
„Nabudúce si svoje dramatické rozhodnutia naplánuj na neskoršiu hodinu.“
„Spal si?“
„Chcel som.“
„Tak potom to nevadí.“
Rozosmial sa. „Raňajkovala si už?“
„Nie.“
„Tak čo tak sa stretnúť o dvadsať minút, na našom mieste?“
„Tá malá japonská reštaurácia? Neviem, či by som mala.“
„Nikko to ešte nevie?“
„Vie, veď práve, že vie.“
„Tak to nazvime obchodnou schôdzkou, aj tak ti musím vysvetliť detaily. Bude to veľký projekt.“
„O pol ôsmej. Objednaj mi čaj ak budem meškať.“
„Ešte stále nevieš jesť paličkami?“
„Jasné, že viem! To je hlúpa otázka.“ Vždy keď klamala, hlas mala o oktávu vyšší.
„Pýtam sa len preto lebo si vravela, že si neraňajkovala a pamätám si, že na raňajky toho zješ vždy najviac.“
„Do čerta aj s tvojou pamäťou Yasu. Stále mi to nejde.“
„Ani klamať, stále nevieš. Tak ťa teda zoberiem niekam inam, prídem po teba na aute.“
„Okey. Ahoj!“

Dal si rýchlu sprchu a obliekol sa do čistých šiat. O necelých tridsať minút už stál pred Katiinim domom. Len čo zastavil Katie vybehla z domu a sadla si na miesto spolujazdca. Pozrel na ňu a usmial sa.
„Vyzeráš veľmi unavene, spal si vôbec?“
„Svojim spôsobom,“ odpovedal jej a naštartoval.
„Takže nie,“ zatvárila sa ustarostene.
„O mňa nemaj obavy. Som rád, že si zavolala.“
„Ani ja som celú noc nespala, celý čas som premýšľala. Povedz mi s čím som vlastne súhlasila?“
„Začneme na konci novembra. Bude to Európske turné. Londýn, Madrid, Barcelona, Paríž, Miláno, Budapešť, Viedeň. Vrátime sa do Japonska kde budeme vystupovať v Osake a Tokiu.“
„Koľko hudobníkov sa na tom zúčastňuje?“
„My dvaja sme klaviristi a bude tam s nami ešte jedna speváčka, tri vokalistky a malý orchester. Jeden koncert bude mať asi tri hodiny.“
„Kedy začnú skúšky?“
„Začiatkom augusta, do vtedy však musíme vyriešiť tvoju zmluvu a všetky tie papierovačky. Pozajtra to môžem dohodnúť s mojou agentkou súhlasíš?“
„Áno. Zdá sa mi to príliš rýchlo.“
„Neboj sa, po chvíli si na ten zhon zvykneš.“
„Nie, ty ideš príliš rýchlo!“
Pozrel na ňu a všimol si ako sa kŕčovito drží koženej sedačky. Pribrzdil a rozosmial sa.
„Prepáč, ani som si to neuvedomil.“
„Je to ešte ďaleko.“
„Nie už sme tu.“ Odbočil do garáži vysokej budovy.
Spoločne vystúpili a Kate sa nechala viesť do elegantne vyzerajúceho podniku. Vybrali i stôl pri okne s výhľadom na ranné ulice. Čašníčka hneď spoznala slávneho klaviristu a jemne sa začervenala keď Yasu objednal ranné menu a šálku kávy.
„Ty nebudeš jesť?“ Spýtala sa Katie.
„Môj žalúdok sa ešte nespamätal z noci. Nemám veľmi chuť.“
„Ešte stále piješ whiskey?“
„Lepšie ako drogy,“ podotkol a smutné bolo, že to nemyslel ironicky. „Whiskey tak si volala tú rybičku čo som ti dal. Ešte žije?“
„Neviem, pustila som ju do mora. Príliš sa na teba podobala.“
„Ty si ju pustila do mora?!“ Vyprskol a začal sa smiať.
„No, áno.“
„Bola to sladkovodná ryba. Vlastne si ju zabila. Ale uvedomujem si, že ak sa ti podobala na mňa tak ti to veľmi ľúto nie je.
„Ja som ju zabila,“ povedala nešťasne Katie a priložila si ruku na ústa. Yasu sa ešte hlasnejšie rozosmial. V tej chvíli im čašníčka priniesla podnos s jedlom. Zvedavo si ich oboch premeriavala keď kládla podnos na stôl.
„Palacinky! To sú skutočné palacinky!“ Vravela s nadšením Katie a vidličkou pichala do mäkkého cesta a čakala či odtiaľ nevypadne kus ryby alebo rias.
„Vedel som, že ťa to poteší. Majiteľ je Američan a nepredáva tu žiadne japonské jedlo.“
„Vďaka,“ povedala mu už s plnými ústami.
Kým jedla, nespustil z nej oči. Pomaly pil svoju kávu a očami hltal každú rysu jej tváre. Miloval jej znamienko tesne pod okom a úzke pery. Oči mala farby horúcej čokolády a bledohnedú pleť. Všetky tieto drobnosti si pamätal jediné čo ho zarazilo bola úzka jazva tesne pod bradou.
„Čo sa ti stalo s bradou?“ Prerušil ticho.
„To som mala vždy.“
„Nie nemala a okrem toho už som ti vravel, že nevieš klamať.“
„Spadla som ale nič to nebolo, len si to odniesla moja brada.“
„Ako si spadla?“
„Ak budem klamať, tak to zistíš. Nemôžeme zmeniť tému?“
„Nie,“ pozeral na ňu prísne.
„Tak teda v skratke. Ja, cesta, auto, bum, ja na zemi a ja na pohotovosti s rozbitou bradou.“
„Teba zrazilo auto?!“
„Iba skoro, keby sa Nikko na mňa nehodil, tak by ma asi zrazilo.“
„Teba nechať na chvíľu samú,“ pokrútil hlavou a naklonil sa ku nej a rukou jej pohladkal bradu.
Katie mu povedala pravdu, ale nie celú na tú cestu vybehla naschvál, bola to noc po tom ako ju nechal opustenú v jeho byte a ona sa dozvedela od jeho agentky, že odletel na turné do Ameriky. Bola opitá a zúfalá, ale bola s Nikkom.

Keď ju odviezol naspäť domov, naklonil sa ku nej a pobozkal ju na líce. Spravil to tak rýchlo, že sa mu nestihla uhnúť.
„Opäť si ťa získam,“ tvrdo sa jej pozrel do očí.
„Uhm, ahoj,“ zmätene zamrmlala a vystúpila z auta.
Únava z prebdenej noci na ňu doľahla, len čo za sebou zatvorila dvere. V chodbe ju privítala gazdiná, ktorá na ňu smutne hľadela. Všimla si odchádzajúci mercedes dobre vedela komu patril, či skôr nepatril. Rýchlo vybehla do svojej izby a zvalila sa do postele. Zaspala takmer okamžite. Prebralo ju zvonenie. Rozospato zdvihla mobil a keď si uvedomila, že to zvonenie ide od vchodových dverí rýchlo vstala a rozbehla sa k dverám. Otvorila ich a stál tam Nikko, bol veľmi vážny a kruhy pod očami nasvedčovali tomu, že ani on veľa nespal.
„Ahoj, poď ďalej prepáč, ale zaspala som.“
„To nevadí,“ pousmial sa.
„Pripravím čaj.“
Obaja sa spoločne vybrali do kuchyne. Ani jeden z nich nemal odvahu začať tú tému. Tie minúty, ktoré v tichosti ubiehali počas toho ako Katie robila čaj, boli nekonečné. Keď položila na stôl šálky, Nikko na ňu pozrel.
„Ako to teda bude? Znovu budeš s ním?“
„Budem s ním iba pracovať. V Tokiu ostanem do decembra, do vtedy budem nacvičovať. Ten čas, čo budem mať voľno, chcem stráviť s tebou.“
„Bál som sa, že budeme mať menej času.“ Hovoril to skôr svojim topánkam ako jej.
Usmiala sa a objala ho najsilnejšie ako vládala. Chytila mu tvár do oboch dlaní a pozrela mu do očí.
„Bála som sa, že ma dnes opustíš.“
„Dnes ešte nie,“ usmial sa a nežne ju pobozkal na pery.