Klaviatura 1. časť

Dievča potichu otvorilo dvere na koncertnej sále. Prišla skoro a jeden z žiakov ešte stále cvičil na piane. Na druhý deň sa mal konať absolventský koncert a všade sa konali posledné skúšky. Keď prekĺzla do vnútra, sadla si do zadných radov stoličiek. Bol už večer, v miestnosti bolo osvetlené iba pódium.

„Katie, si nezvyčajne presná,“ozval sa jej spoza chrbta šepkajúci hlas.
„Nevedela som sa dočkať,“ odpovedalo dievča ticho.
„To som pre teba natoľko neodolateľný?“ Na jej zátylku zacítila jemný dotyk pier.
„Ako vidím za ten čas čo sme sa nevideli, si sa vôbec nezmenil. Stále rovnako namyslený a naivný,“ otočila tvár a po roku a pol pozrela do očí, ktoré boli stále rovnako chladné, ako keď ich videla naposledy.
Ten muž sa volal Yasu Sato, jeden z najlepších japonských pianistov. Usmiala sa na neho.
„Yasu prezraď mi, na čo si sa vrátil?“
„Prepáč, ale teraz sa musím venovať študentovi.“ Narovnal sa a pomalým krokom prešiel k žiakovi, hrajúcemu posledné takty jeho skladby.
Katie prekvapila samú seba, svojim pokojom. Tento muž jej zlomil srdce, presnejšie tri razy. Pozorovala jeho vysokú postavu ako sa skláňa nad pianom a dáva rady chlapcovi za pianom. Mal na sebe značkový čierny oblek a vlasy mal o čosi dlhšie. Vždy bol veľmi rozmarný a teraz si opäť užíval svoju slávu. Keď sa chlapec odobral na odchod, ona prišla k pianu. Začala si chystať noty a keď žiak pri odchode buchol ťažkými dverami na sále, pocítila ako ju zo zadu objal.
„Vrátil som sa kvôli tebe.“
„Tak potom si prišiel zbytočne.“
„Neverím, žeby si dokázala tak rýchlo zabudnúť. Okrem toho tvoj posledný e-mail ma dojal.“
„Neviem ako tebe, ale mne ten rok a pol ubehol veľmi pomaly. A myslíš na ten, na ktorý si neodpovedal,“ vykĺzla mu z náručia a sadla si za koncertné krídlo. Dlhými prstami sa zamyslene šúchal po čele.
„Mal som veľa povinností.“
„Ooo, áno, to verím, a ktorú z tých povinnosti myslíš? Miu, Nani alebo Sue?“ Nechcela sa s ním hádať, ale vytáčalo ju, keď z nej robil naivnú hlupaňu. Na jeho tvári si všimla nepatrný úsmev.
„Zajtra budeš hviezda programu, však? Vždy som vedel, že máš vášeň pre piano. Som rád, že práve ja som mal tú česť ju v tebe... rozpáliť. Mal som tu dozerať pri skúške iba na tretiakov, ale rád by som si vypočul aj teba.“

Katie pri slove rozpáliť v hrudi zabolela veľmi známa tupá bolesť. Yasuo bol jeden z jej učiteľov. Bol vtedy veľmi mladý, mal iba dvadsaťdva rokov. Pre ich školu však bolo česť, že hudobník ako on chcel učiť na ich konzervatóriu. Už vtedy patril medzi najlepších klaviristov a skladateľov. Nekôr si uvedomila, že nikdy nemilovala jeho samého, ale jeho talent.
Neodpovedala mu, len položila prsty na klávesy a jej telo zmizlo s hudbou, ktorá naplnila celú sálu. Hrala dlho. Zahrala okrem skladieb, ktoré mala hrať na koncerte ďalších sedem. Nechcela aby tá chvíľa skončila. Jedine hudba dokázala týchto dvoch ľudí spojiť . Ona ho teraz cítila tak blízko, ako tie roky predtým. Poslednú skladbu ktorú hrala bol, Mozartov requiem-Lacrimosa. Je to smutná skladba, ale presne vystihovala celý ich vzťah. On to vedel, hral jej ju poslednú noc, od ktorej ho už nevidela. Keď skončila postavila sa, zbalila si noty a pomaly bez slova odišla zo sály. On ostal sedieť na stoličke v prvom rade a po líci mu tiekla jedna jediná úprimná slza.

Katie kráčala po chodbe, míňala učebne, ktoré už boli tiché. Pozrela na hodinky a zistila, že už má tridsať minútové meškanie. Rýchlo vybehla zo školy. Hneď zbadala chlapca so strapatými hnedými vlasmi, ktorý jej nadšene mával.
„Ahoj, prepáč Nikko, vôbec si neuvedomujem čas, keď hrám.“
„Myslel som si, preto som išiel ku škole,“ objal ju a dal jej jemnú pusu. „Si hladná alebo sa pôjdeme niekam baviť?“
„Poďme sa najesť ku mne domov, Mina už bude preč a určite pripravila večeru pre piatich, hoci vie že pred koncertom takmer nejedávam.“
Mina bola jej gazdiná, tu v Japonsku to bola jej druhá matka. Rodičia Katie nechceli nechať bývať na internáte, a keďže na to boli dosť bohatý prenajali jej malý domček s gazdinou.
Keď s Nikkom spolu kráčali ku jej domu, neustále ju držal za ruku rozprával jej o jeho škole. Študoval architektúru a hovoril o plánoch budov, správnom rozmiestnení priestoru a vplyvu svetových strán na miestnosť. Nikdy veľmi nerozumela čo jej hovorí, ale už len zvuk jeho hlasu ju upokojoval.
„Dnes si nejaká tichá. Stalo sa niečo?“ Prerušil svoj monológ.
„Iba som sa zamyslela, ten zajtrajší koncert ma znervózňuje.“ Nedokázala mu povedať o Yasuovi. Vedela, že by mu tým pokazila náladu. Poznal Yasua. Nikko bol včase jej románika s ním, jej dobrý kamarát. Vedel o všetkom a vždy, keď to bolo treba ju dvíhal na nohy, znova a znova.
„Nemáš byť prečo nervózna si najlepšia!“
„Ozval sa ten, čo si donedávna myslel, že Mozart je druh syra,“ poznamenala uštipačne.
„Myslel som, že vtedy vravíš o mozarelle, zle som ťa počul,“ povedal urazene.
„Jasné,“ a vtisla mu bozk na oduté líce.
Keď vošli do prázdneho domu, v kuchyni presne podľa Katiinych slov objavili množstvo pripraveného jedla. Milovala japonskú kuchyňu, najmä suši. Katie si sadla na kuchynský drez a Nikko si zobral paličky a kŕmil ju. Často to robil, vedel, že napriek tomu že tu Katie žije už veľmi dlho, ešte stále jej používanie paličiek robí problém.
„Ja to nepochopím, si pianistka, prsty by si mala mať šikovné aj na toto,“ povedal a strčil jej do úst posledný kúsok.
„Ja mám prsty šikovné dosť,“ nezbedne sa usmiala, a keď bol ku nej naklonený rozopla mu na košeli naraz tri gombičky.
„Na toto by ťa bolo,“ rozosmial sa Nikko.
„Prídeš zajtra?“
„Pokúsim sa, ale mám večernú prednášku.“
„Budem ťa čakať,“ dala mu bozk na pery. On ju silno objal a zadíval sa jej do očí.
„Škúliš.“
„Tak to teda nie! Ty teda vieš pokaziť romantiku,“ vyslobodila sa mu z objatia a nenápadne si obzerala oči v odraze sklenej skrinky. On sa jej za chrbtom smial.
„Vieš čo už radšej choď,“ vravela a tlačila ho oboma rukami pred sebou, „zajtra skoro vstávam, musím spať.“
„Ty si teda hrozná hostiteľka,“ bolo pre neho jednoduché ju premôcť. Odrazu ju držal vo vzduchu. V náručí odniesol ju do spálne, kde počkal kým sa prezlečie a ľahol si ku nej do postele. Dlho sa spolu rozprávali smiali a doberali. Celý čas sa držali za ruky. Keď zaspala dal jej bozk do vlasov a vybral sa domov.

Ráno sa prebudila dobre naladená. Mala čas až do šiestej. Väčšinu dňa strávila pri piane, ktoré mala v obývačke. Rodičia ju vždy rozmaznávali. Do Tokia sa rozhodla ísť študovať, pretože už od malička si ho zamilovala, keď ju sem jej otec brával na služobných cestách. Mali tu skvelé hudobné konzervatórium, kde ju bez problémov zobrali vďaka jej veľkému talentu. Pred šiestou si na seba obliekla dlhé tmavomodré šaty, obula si lodičky, dlhé hnedé vlasy si stiahla do hladkého uzlu a zavolala si taxík.

Pred jej školou bolo množstvo ľudí, predierala sa pomedzi nich a vošla do vnútra. Kráčala ku koncertnej miestnosti. Na chodbách sa prechádzali nervózny študenti.
Míňala jedno dievča, ktoré sedelo na zemi a dookola opakovala: „C-dur, C-dur,...“
Ich škola bola plná psychopatov, svojim spôsobom to k umeniu patrilo. Na to aby si ako umelec zažiaril musíš sa niečim líšiť a u každého sa to prejaví inak. Niektorí hudobníci mali svoje rituály, iný zase šťastné predmety a boli tu aj také extrémy, ktoré museli pred živým koncertom opľuť svoj hudobný nástroj. To sa pianistom samozrejme zakázalo, keďže všetci hrali na to isté piano.
Katie bola na rade ako posledná, bola najlepšia absolventka školy. Už teraz dostávala rôzne ponuky na prácu, po ukončení školského roku. Čas, ktorý jej zostával do jej vystúpenia, strávila v malej hudobnej triede, v ktorej prvýkrát hodinu hrala na tejto škole. Prstami prechádzala po staručkom klavíri a s úsmevom spomínala na staré časy. Vyrušilo ju zaklopanie.
„Je čas,“ oznámila jej učiteľka.
V žalúdku zacítila vzrušenie, milovala živé vystúpenia. Nikdy nebola v strese keď hrala pred veľkým publikom. Dav ľudí ju zvyčajne vedel vyburcovať k ešte lepšiemu výkonu.
„Teraz vážení páni a dámy, prichádza najúspešnejšia absolventka našej školy, trojnásobná víťazky celoštátnej súťaže mladých klaviristov, slečna Katie Wathson,“ uviedol ju riaditeľ školy a Katie vyšla na pódium.
Uklonila sa a sadla si k pianu. Ruky pripravila nad klávesy a pozrela priamo pred seba. Odrazu, ako keby opäť pocítila Yasuove pery na jej krku. V tom momente si už neuvedomovala, že sála je plná na prasknutie. Ona hrala iba pre neho, vedela že tam je.

Yasu stál pri dverách, ktoré viedli priamo na pódium a sledoval Katiin chrbát. Študenti, ktorí mali už po predstavení ho so záujmom sledovali. Katie hrala skvelo, jej hudba bola vášnivá a strhujúca. Keď dohrala obecenstvo bolo vo vytržení. Ona sa uklonila a keď sa otočila na odchod, pozrela priamo na Yasua. Bez slova ho chytila za rukáv a ťahala za sebou na chodbu. Chvíľu na seba ticho civeli.
„Bola si skvelá,“ povedal aby zamestnal svoje ústa lebo už sa takmer neudržal a dal by jej pusu.
„Vďaka, ale čo tu zase robíš?“
„Musel som ťa počuť ešte raz hrať, chcel som si byť istý.“
„Istý?! Istý, či si mi už dosť ublížil na to, aby sa to odrážalo v mojej hudbe? Tak si to vravieval, však? Nikdy nebudem dosť dobrá, kým si neprežijem všetky emócie, ktoré skladba odráža. Mal si pravdu, do vtedy mi nik neublížil tak ako ty.“
„Chcem aby si so mnou išla turné.“
„Zbláznil si sa? Už nie som tvoja milenka, ani domáce zvieratko, ktoré si môžeš zobrať spať kedy chceš!“
„Chcem aby si išla ako pianistka, agentka mi to odsúhlasila, hneď keď si zahrala prvú skladbu.“
„Na to nemám, skúsenosti.“
„Máš na to talent. Vždy si chcela dostať šancu stať sa profesionálkou. Ja ti tú šancu dávam.“
„Mám priateľa,“ vypadlo z nej.
„Viem, Nikko bol ako môj tieň, nečudoval som sa, že využil to, keď som odišiel.“
„Tak to nebolo, mám ho rada!“
„Ste spolu už rok, nemala by si povedať, že ho ľúbiš?“
Katie sa začervenala.
„Zavolaj ako si sa rozhodla, budem čakať“ pozrel jej do očí a ona ich sklopila. Zodvihol jej teda rukou bradu, keď mu pozrela do očí povedal: „lebo ja ťa ľúbim.“