Ľahké fantastično, časť 1. Tančiareň predkov

V tréningovej učebni, ktorá bola v podzemí kolégia, bolo pred vyučovaním rušno. Skupina šestnástich chlapcov si skúšala svoje obranné steny, štíty, či iné výtvory, ktoré slúžili ako ochrana hrotnáčmi. Hrotnáč bola malá blanitá guľa, z ktorej do všetkých strán trčali hroty, z ktorých pri správnom použití, vystreľovali do vašeho nepriateľa broky, napustené tekutinou, ktorá vám pri najmenšom nepríjemne rozleptala kožu. Bola to veľmi dômyselná zbraň, ktorá bola využívaná v boji z blízka.
Mitsche sedel na malom pníku v rohu učebne a pred tvárou mu lietali tri malé blatové gule. Nechápal čo na tejto škole robí. Bolo to súkromné, chlapčenské kolégium, pre deti zo vznešených rodov. Tie najstaršie rody ovládali všetky štyri živly: oheň, zem, vodu, vzduch. Dnes takých bolo už len veľmi málo. Mitsche do jedného z nich patril, no napriek tomu len s ťažkosťami ovládal vodu a zem. Na tejto škole ho tolerovali iba vďaka štedrým príspevkom jeho rodičov, ktorý boli príliš hrdí na to aby si priznali, že ich jediný syn nepatril do vyššej vrstvy.
Nahnevane sledoval blatové gule a snažil sa ich pohybom vzduchu nechať zaschnúť. Nezmohol sa však na viac ako jemný vánok. Rozčúlilo ho to a prestal sa sústrediť, dve z jeho gulí do seba narazili a blato sa rozprsklo a zasiahlo ho priamo do tváre a očí.
„Tá pleťová maska má byť tvoja obrana?“ posmešne poznamenal Kaen, ktorý ho pobavene sledoval. Bol jeden z tých ľudí, ktorí vám radi dajú pocítiť, že ste niečo menej.
„Nie, iba som vymýšľal spôsob ako si uchrániť zrak pred tým tvojim škaredým ksichtom.“
„Nedostatok talentu kompenzovaný drzosťou,“ otočil sa na päte a odpochodoval preč. Tento narcis vzbudzoval u ostatných rešpekt svojím pôvodom a výzorom. Mal plavé vlasy a tmavomodré oči. Jeho jemné črty a nevinný výzor tváre narúšala ohňom zvráskavená koža na pravej časti. Patril medzi najtalentovanejších a najurodzenejších. S ohňom dokázal neskutočné veci. Už keď bol malé dieťa, sa táto moc u neho prejavila a nedopatrením si podpálil vlastnú postieľku. Deti urodzených boli v neustálom ohrození, či už samy pred sebou alebo iné druhmi, ktoré sa snažili privlastniť si moc Yosonov. Yosoni boli považovaní za potomkov bohov, a preto to bola vážená a mocná rasa. Aj napriek tomuto sa Mitsche na ľuďoch ako Kaen, ktorí stelesňovali všetky ideály Yosonského druhu, vždy dobre pobavil. Dôstojne sa tváriac a neustále vzpriamení, chodili pomedzi ostatných, ako keby urodzenosť, ktorou sa tak nadšene oháňali, bola tyč vrazená do ich zadku.

Celá trieda stíchla. Dvere na učebni sa rozleteli pod silným náporom vzduchu a vo dverách sa objavil hrozivo vyzerajúci profesor. Dlhý čierny plášť, ktorý ho zahaľoval zdôrazňoval silnú podobnosť na havrana. Vyzeral hrozivo a mocne. Nepatril medzi šľachtu, ale napriek tomu ovládal s ľahkosťou vzduch a zem. Bol jeden z najmladších v profesorskom zbore. Všetci ho oslovovali Daemon, hoci keďže bol profesor, po správnosti by ho mali oslovovať rodovým menom, profesor Harw nikdy si však nepotrpel na zaužívané obyčaje.
Jeho oči preleteli po celej miestnosti. Pohľad mu zastal na Mitschem, ktorý mal ešte stále tvár zababranú od blata. Daemon silno zovrel obviazanú ruku v päsť. Mitscheho zamrazilo. Zrejme bol na neho ešte stále nabrúsený za minulú hodinu, keď nacvičovali útok s hrotnáčom a on zaútočil namiesto slamenej figuríny, na svojich dvoch spolužiakov. Profesor sa vtedy vrhol pred hrotnáč, ktorý vypľúval nebezpečné broky a než ich stihol prúdom vzduchu odkloniť, trafili ho do nechránenej ruky. Mitschemu nešiel ani útok ani obrana. Jediné na čo mal Mitsche talent bolo maskovanie. Dokázal sa svojou chabou mocou prekopať niekoľko metrov pod zem kde ho málokedy našli. I keď občas rozmýšľal, či sa ho vôbec pokúšajú nájsť Ostatní používali kombináciu viacerých živlov a schovávali sa do vzduchových bublín v jazierku alebo sa silou vetra nechali vyniesť medzi vrcholky stromov, kde balansovali a štítom zvýreného prachu, ktorým dokázali napodobniť jemné lístky, maskovali svoju polohu.

Žiaci postávali na machom obrastenej zemi. Táto učebňa bola napodobenina lesa. Rástli tu stromy, ktorých listy chvíľami pohol umelo vytvorený vietor, v strede bolo malé jazierko a pri profesorskom stole, na ktorom teraz ležala škatuľa s hrotnáčmi, horela malá vatra. Boli tu zastúpené všetky elementy. Profesor sa postavil vedľa stolu, okolo ktorého študenti vytvorili polkruh.
„Dnes pokračujeme vo výučbe všeobecnej obrany. Viem, že to málo koho z vás baví, ale keďže sa nás pokúšajú vyhladiť Gemuovia, je to nutné zlo,“ povedal im a prešiel k škatuli.

Ich svet mal veľa rás, najväčšiu moc ovládať energie mali Yosoni a Gemuovia. Yosoni ovládali živly prírody, Gemuovia zase živočíšnu ríšu. Oba sú to mocné národy, ktoré donedávna žili pokojne vedľa seba a vzájomne sa ignorovali. Avšak zo sveta začala pomaly odchádzať energia, ktorou dokázali Gemuovia aj Yosoni hýbať. Obe tieto rasy zhadzovali vinu na toho druhého, týmto sa začali drobné výboje, ktoré prepukli do otvoreného boja.
„Kaen, môžeš začať?“ Oslovil profesor chlapca ktorý stál najbližšie po jeho pravici.
Kaen vystúpil z polkruhu a postavil sa pred profesora. Ten už držal jeden z hrotnáčov. Kaen kývol hlavou aby videl, že je pripravený. Daemon vyhodil hrotnáč do vzduchu a dokonalou technikou ovládania vzduchu ho aktivoval. Hrotnáč sa schoval vo vzdušnom víre a rýchlo smeroval priamo na Kaena, ktorý už začal gestikuláciou ľavej ruky, rovnako rýchlo dvíhať zrnká piesku a pravou zase ovládal ohňový prúd, ktorým vytváral z piesku hrubú, sklenenú stenu. Zo vzdušného víru začali vyletúvať ostré broky, väčšina z nich sa trafila do skla. Na povrchu sklenenej steny sa zjavili drobné prasklinky až nakoniec silné nárazy sklo úplne rozbilo. V tom momente, Kaen rozbité kúsky skla nasmeroval vzdušným prúdom z ľavej strany na hrotnáč, tak aby broky, ktoré sa uvoľnili pri roztrhnutí blany vleteli priamo do jazierka.
„Slušný výkon,“ povedal smerom k nemu a potom sa otočil ku ostatným, „teraz sme videli skvelé použitie obrany s protiútokom. Kto ide ďalší?“
Pomaly sa vystriedali všetci. Okrem Kaena, bol ďalšou hviezdou Ebian. Použil všetky štyri živly. Najskôr nasmeroval prúd vzduchu presne tak, aby Daemon nemohol hrotnáčom pohnúť. Ten čas využil aby ho dôkladne obalil v hmote z vody a ílovitej zeminy. Následne ho ohňom spálil, takže z neho vznikla hlinená guľka, ktorej hrubá stena neprepustila ani jeden z brokov.

„Mitsche si na rade,“ oznámil mu Daemon.
Všetci o krok ustúpili vzad, Mitsche sa postavil do prostriedku a nervózne čakal. Daemon sa dlho prehraboval v škatuli, až vybral najúbohejšie vyzerajúceho hrotnáča. Nemal viac ako osem hrotov a vyzeral nespočetne veľakrát použito.
„Môžem?“ Spýtal sa ho a keď Mitsche prikývol, pomaly nasmeroval aktivovaný hrotnáč.
Jediné čo vedel vytvoriť boli jeho blatové gule, ktoré okolo neho lietali hlavne keď bol nervózny, tak ako aj teraz. Dokopy mal okolo seba asi dvadsať gúľ. Bezmyšlienkovite nasmeroval všetky na hrotnáča, ale keďže ten už nabral rýchlosť blato sa od neho iba odrážalo a striekalo na všetky strany. Jedna z blatových gúľ netrafila hrotnáč a letela obrovskou rýchlosťou na Daemona. Ten sa nestihol uhnúť a trafila ho priamo do hlavy. Omráčený dopadol na zem a s ním aj ešte stále aktivovaný hrotnáč, ktorý už nik neovládal a tak dopadol na mäkkú zem. Kaen zareagoval ako prvý. Zaútočil na hrotnáča dvomi protichodnými prúdmi ohňa. Ten vybuchol a nechal po sebe v zemi čiernu škvrnu. Všetci iba vyplašene pozerali čo sa deje. Jediný zranený bol Daemon.
„Daemon!“ Mitsche pribehol k Deamonovi a čistil mu od blata tvár. Zatrepal hlavou akoby sa zobudil zo zlého sna a rozhliadol sa okolo seba.
„Mitsche,...ty si ho zneškodnil!“ profesor nadšene pozrel na vypálený fľak.
„Ehm, no to, Kaen. Mne sa podarilo zneškodniť iba vás“
„Aspoň niečo,“ podotkol profesor a zodvihol sa zo zeme. Nemal inú možnosť ako predčasne ukončiť hodinu. Všetci potrebovali poriadnu sprchu lebo dnes každý schytal poriadnu dávku blatovej sprchy. Z triedy sa všetci vyhrnuli smerom k internátom. Medzi poslednými a najšpinavejšími, odchádzali Mitsche s Daemonom.
„Možno by si mal rodičov presvedčiť, že táto škola nie je nič pre teba,“ povedal mu jemne Daemon.
„Myslíte, že som to neskúšal, neustále mi tvrdia, že môj talent sa ešte len prejaví. Mňa tiež nebaví robiť zo seba úplneho mantáka.“
„Váš rod má moc nad všetkými živlami, však?“
„Áno,“ smutne odpovedal kráčajúc po schodoch vedúcich z podzemia.
„Pomohlo by ak by som sa s nimi porozprával ja?“
„Pomohlo by vám keby vás odtiaľto vyhodili? Rodičia neznesú kritiku a vy hneď poletíte.“
„Ale takto to nejde, na hodinách ohrozíš všetko okolo seba.“
„Tak ma nechajte študovať teoreticky,“ žmurkol Mitsche na Deamona.
„Myslím, že sme sa dohodli,“ priateľsky mu potľapkal po pleci a odbočil do jednej z mnohých, vedľajších chodieb starého kolégia.
Mitsche pokračoval po dlhej chodbe sám. Pri schodoch do internátu stretol Kaena, ktorý vychádzal z dverí knižnica, ktorá bola blízko internátov. Bol ešte stále špinavý a v ruke držal ťažkú knihu.
„Dnes si tomu opäť dal Mitsche,“ poznamenal, hneď ako ho zbadal.
„Čo si si bol požičať Desať rád ako vyprať škvrnu od blata,“ poznamenal Mitsche.
„Je to vyššia úroveň ovládania ohňa, ale ty sa niečomu takému dostaneš iba ak budeš potrebovať podložiť kývajúci sa stôl.“
„Alebo, keď budem potrebovať niečo, čo ti najbližšie hodím do hlavy,“ ironicky dodal a nechal Kaena aby ho o pár schodov predbehol.
Kaen už otváral ťažké dvere na internátoch, keď v tom akoby do neho vrazil čierny prúd. Odhodilo ho to dolu schodmi a kniha mu vyletela z rúk. Ako padal zobral so sebou dolu aj prekvapeného Mitscheho. Vytvorili klbko nôh a rúk a kotúľali sa spolu dolu schodmi až dopadli na chladnú dlažbu.
„Kaen? Kaen,“ oslovoval ho Mitsche ale ten bol nehybný. Mitshe sa pozrel smerom ku dverám internátu. Boli opäť zatvorené, ale spoza nich sa ozval ohlušujúci rachot a následne sa rozozneli poplašné zvony. Rýchlo ťahal omráčeného Kaena do úzkej štrbiny pod schodmi. Zem sa otriasala. Profesori a žiaci sa začali zbiehať. Mitsche nechal Kaena ležať v bezpečí, pod schodmi a on zmätene vybehol k ostatným. Medzi ľuďmi, ktorí bežali do internátov zbadal Deamona. Preplietol sa rýchlo ku nemu.
„Čo sa to deje? Kaena niečo omráčilo.“
„Napadli nás, asi sú to Gemuovia! Mitsche, ty tam radšej nehoď, bež sa schovať!“ Hovoril mu zadychčane a odtláčal ho rukou dolu schodmi.
„Chcem pomôcť!“ tvrdohlavo sa tlačil hore.
„Bež za Kaenom schovajte sa! Myslím to važne, ak tam pôjdeš ty, ideš na smrť.“

Mitsche nebol zbabelec, ale bol tam úplne zbytočný. Gemuovia sú špičkoví bojovníci, ktorí majú v boji krvilačnosť skutočných beštií. Zbehol dolu schodmi a vytiahol Kaena spod schodov. Musel im nájsť bezpečnejšie miesto. Obzrel sa, dvere z internátov tam už neboli, kusy ťažkého dreva ležali naokolo. Zem sa triasla ešte viac. Vyplašene sa rozbehol po dlhej chodbe, ktorá viedla k podzemiu. Nečakane všetko pohltilo tma. Mitsche sa s Kaenom v náručí rozbehol ešte rýchlejšie. Kaen bol síce vysoký ale aj veľmi štíhli, preto mi nerobil problém ho uniesť. Utekal podľa pamäti čoraz hlbšie do vnútra kolégia. Tá tma bola zvláštna, bola hustá a tmavomodrá. Na hrudi cítil nezvyčajný tlak a za chrbtom počul zvuky boja. Tma sa nečakane rozplynula, ale všetky lampy boli zhasnuté. V šere sa snažil zistiť kam až dobehol. Hlasy a výkriky sa začali pribižovať. Kaen sa stále nepreberal a Mitsche už nevládal behať. Zahol teda do jednej z úzkych chodieb a čakal. Počul ako niekto beží po chodbe. Bol to Tido za Kaenského rodu, z ktorého bol aj Mitsche. Chcel ho privolať, keď v tom chlapcovi do chrbta vrazil prúd čiernej tekutiny. Vyhodilo ho to do vzduchu, hlavou trafil strop a padol na zem. Z uší mu tiekla krv. Pribehla k nemu čierna postava.
„Je mŕtvy,“ zasipel.
„Hlupák!“ Ozval sa druhý, veľmi škrekľavý hlas. Mitsche v tej chvíli takmer nedýchal
„Máme ich už predsa dosť.“
„Musíme sa spojiť s ostatnými a začneme tretiu fázu.“
Hlasy postáv pomaly tíchli, zem pod nohami sa však neustále triasla. Mitsche mal strach, ale napriek tomu položil Kaena na zem a pribehol k ležiacemu chlapcovi. Nechcelo sa mu veriť, že je mŕtvi. Nadvihol mu viečka a to čo uvidel ho vydesilo. Miesto dúhoviek a zreníc mal chlapec obe oči úplne krvavé. Tí podivíni určite neboli Gemuovia, toto by oni nedokázali. Nechal chlapca ležať na zemi a ťahajúc za sebou Kaena, išiel hlbšie do chodby. Bolo tam schodisko. Nevedel kam vedie, veď už teraz boli hlboko v pivničných priestoroch. Cítil však, že tretia fáza nie je nič dobré a energia zeme bola v tomto momente veľmi nestála. Zrazu opäť všetko pohltila tma. Mitsche zastavil, zem sa však pohla a on už opäť padal.
Zemtrasenie?!
Kamene a drsné murivo to všetko padalo s ním. Keď chrbtom trafil zem prekvapilo ho,že ucítil pod sebou mäkkú hlinu. Všade bol obrovský hluk búrajúcej sa budovy. Bol bezradný a tak sa rozhodol pre únik do zeme. Rýchlo zamával rukami a hlina pod nimi sa zmenila na bahno ktoré ich do seba vcuclo a hneď sa premenilo späť na pevnú hlinu.
Mal pocit, že sú konečne v bezpečí. Sedeli na pevnom kameni a Kaena držal pod rukami. Vôbec nevedel kam a ako ich tam vlastne dostal. Neodvážil sa pohnúť, obával sa že ich zaživa pochoval. Museli byť veľmi hlboko, keď ich vrstva hliny uchránila pred kameňmi.
„Som mŕtvi?“ Opýtal sa Kaen, ktorý sa konečne prebral. Jeho otázka bola na mieste. Všade okolo bola tma a vzduch voňal po hline.
„Zatiaľ nie.“
„Kto si?“ Bol ešte stále dezorientovaný.
„Mitsche.“
„Tak to som v riadnej kaši. Čo sa stalo?“
„Niekto zaútočil na školu.“
„Gemuovia?“
„To nemohli byť oni, títo boli nejaký divný, ovládali nejaký čierny prúd.“
„To ma trafilo na tých schodoch!“
„Áno.“
„Kde sme teraz?“
„Neviem. Myslím, že niekde veľmi hlboko.“
„Ako si nás sem dostal?“
„Ja vlastne celkom neviem, nejak sme sa sem prepadli.“
„Skvelé! Toto je fakt úžasné! Sedím tu s tým najväčším magorom a teraz aby som nás oboch odtiaľto dostal!“ Vykrikoval rozčúlene.
„Pozri máme šťastie, že sme nažive. Tí chlapíci tam zabili malého Tida.“
Kaen bol ticho. Odrazu sa v jeho ruke rozblikal malý ohník.
„Ty si vytvoril oheň a to sám! Bez zdroja?! To je neuveriteľné!“
„Som výnimočný.“
„A namyslený. Rád by som sa napil šálky tvojho ega,“ poznamenal Mitsche.
„Ak sa odtiaľto dostaneme..“ Kaen pozeral ponad Mitscheho plece. Bola tam dlhá, tmavá chodba, keď sa pozrel za seba viedla tam rovnaká dlhá, tmavá chodba, „Celé toto kolégium je obrovský labirint! Mitsche, ty by si šiel kam?“
„Hm, asi tam,“ukázal na chodbu za Kaenovim chrbtom.
„Tak je rozhodnuté, ide sa opačne,“ povedal a vybral sa druhým smerom, „poď už alebo tu chceš ostať?!“
Mitsche bol prekvapený ako sa dokázal Kaen prispôsobiť situácii. Vôbec nebol vydesený, nebolo z neho cítiť strach ani bezradnosť. Zato on bol ako vyplašená myš, ktorá poslušne nasledoval Kaena.
Chodba bola úzka a nízka. Obaja sa hrbili a bez slova kráčali vpred. Vzduch tu bol vlhký, Kaenov ohník mihotavo osvetľoval cestu pred nimi. Chodba sa po nekonečnom kráčaní konečne začala meniť. Steny sa postupne rozširovali a zdali sa byť opracovanejšie.

„Cítiš to?“ Otočil sa Kaen.
„Čo mám cítiť?“
„Energia sa tu pohybuje nejak inak.“
„V tomto nie som dobrý,“ poznamenal.
„A v čom si? Ako keby sa tu stáčal alebo čo, vôbec tomu nerozumiem, poď rýchlejšie!“
Schmatol Mitcheho za ruku a ťahal za sebou.
-Takže toho drsňáka iba hral.-preblesklo Mitschemu hlavou.
-Bojí sa, inak by išiel aj sám, ale on ma teraz drží za ruku ako vyplašené dieťa
Chodba sa napojila na obrovskú širokú sálu. Strop tu mohol byť aj štyri metre vysoký a podopieralo ho asi tridsať vysokých pilierov. Rozhliadali sa po miestnosti. Jediný zdroj svetla bol Kaenov plamienok v ruke, ale nezdalo sa žeby do miestnosti viedla iná chodba. Na stenách viseli obrovské, starodávne obrazy. Keď sa prizreli bližšie, zistili že sú to obrazy predkov všetkých štrnástich rodov Yosonov. Pomaly prešli cez stred sály, až prišli na koniec. Boli tam vysoké dvojkrídlové dvere. Boli zvláštne svojim zdobením. Bolo na nich množstvo nápisov v starom jazyku a symboly označujúce štyri elementy. Obaja chlapci na dvere bez slova civeli.
„Čo teraz?“ Spýtal sa Mitsche.
„Mali by sme to vyskúšať,“ povedal nie celkom rozhodne.
„Ty rozumieš tým nápisom?“
Kean pokrútil hlavou.
„Čo ak vypustíme niečo von a ešte nás to rovno zabije,“ zmetkoval Mitsche.
„To by bolo lepšie zabezpečené, pozri vôbec tu nie je zámok.“
„Hrubá vrstva zeme a skál ti nepripadá ako dostatočné zabezpečenie?!“
Kean pristúpil k dverám a priložil na ne dlaň. Svetielko v jeho druhej ruke zhaslo. Cítil jemné vibrovanie.
„Skúsme ich otvoriť. Nemám z toho zlý pocit,“povedal Kean, keď otočil hlavu k Mitschemu.
„Ako chceš,“ prevrátil oči, „dnes sme už párkrát skoro umreli, tak skúsme šťastie ešte raz.“
„Ešte pred tým než nás možno zabijem, chcem sa ti poďakovať, že si ma tam nenechal.“
„Dúfam, že som to neurobil zbytočne,“ zašomral Mitsche.
Kean priložil ruku na kľučku.